:: deja-vix ::

:: Deja vu ::

... na dverach jeho srdca sa zase raz ozvalo tiche klopanie. Strhol sa. Zavahal.

Otvorit, ci neotvorit?

Nie je to len jeho bujna fantazia, ktora si vymysla ten tuzobne ocakavany zvuk?

Otvorit, ci neotvorit?

Predsa len sa pohol k dveram. Pomaly, akoby stale nevedel, ci kona spravne, siahol na tazke bezpecnostne dvere a zacal ich odomkynat. Kolkykrat uz? Deja vu?

Naposledy zapochyboval, ze si klopanie len vsugeroval...

Zahnal tu myslienku s nahlym pocitom optimizmu... Zrychlil...

Dvere sa zacali otvarat... Opatrne...

Stale opatrnejsie a opatrnejsie.

Boli tazke, pretazke a on bol po predchadzajucich pokusoch este stale unaveny.

Boli stale tazsie a tazsie.

S kazdym lucom svetla, ktory prenikol k jeho ociam z chodby akoby sa vracala do jeho srdca nadej... Privrel oci v ocakavani.

...dufal, ze konecne...

Par minut sa odhodlaval k otvoreniu oci. Ocakaval, ze uvidi tu, ktora tam bude stat, tu, ktora klopala a ktorej on chcel otvorit...

Dvere sa otvorili a on otvoril oci...

...za dverami bola len tmava, pusta chodba...


A v tichu tej tmy na zabuchnute dvere pribudla dalsia pancierova vrstva...


VIX, 1997