(de) Ja, VIX

Čím skôr idem spať, tým horšie sa mi vstáva. Tak toto zistenie som urobil dnes ráno. Cinknutie mikrovlnky ma opäť vrátilo do života. Palacinky. S kyslou smotanou. Zrejme ruská špecialita, niečo pre Gildira. Ale ani ja som tú smotanu k palacinkám nezjedol. K tomu ešte dezert, čo robila včera teta, proste rodinná atmosféra pokračuje.

Trošku sme pogovorili, rozumiem 99%. Dozvedel som sa o troch hydroelektrárňach a hliníkárni v Krasnojarsku a ekológii, ktorá je každému ukradnutá. V Prahe je to vraj z tohto pohľadu úplne super… Spomenul som tete, že moje obľúbené knihy sú “12 stoličiek” a “Zlaté teľa”. Samozrejme ich poznala.

Školenie pokračuje. Dnes som sa snažil presviedčať kolegov mojich študentov zo susednej školiacej miestnosti. že Sun IdM nie je veľká čierna diera, ktorá pohlcuje účty a maže rootovské heslá. Zatiaľ nie celkom úspešne. Ale pokreslil som celú tabuľu. Niektoré veci musia proste sadnúť.

Hotel je malý, rodinný, bez byrokracie. Vybavenie rezervácie trvalo pol dňa, ale som tu sám (tomu hovorím komfort). Na recepcii si ma zapísali až na druhý deň (napadlo mi: “vsjo jasno, načem bukvy”) po raňajkách. Apropos, raňajky. Švédsky stôl v ruskom vydaní: maslo, džem, káva, chlieb a pečivo a párky. Prekvapivo s kečupom. Párky evidentne robili iba mne (a sebe). Ako vravím, rodinný hotel. Skutočne to tu je také domácke.

Dnešné raňajky detto (neboli párky, ale nejaké zvláštne, asi mleté mäso so zeleninou, ešte som dobre nevidel). Keď som sa pozdravil, pani sa vzdialila do kuchyne, cinkla mikrovlnka a ja som sa znovu cítil takmer ako doma. “Hezký, takový domácký,” pomyslel by si Dave Lister.

S tetou som si pokecal, pokiaľ je možné moje zvyšky jednoročnej ruštiny spred 20 rokov nazvať aspoň lámanou ruštinou. Zaujímavé. Ale vysvetliť jej, čo tu robím, som nezvládol. Skončil som pri definícii “pracujem s počítačmi”, ktorou je niekedy nutné vysvetľovať moju prácu laikom aj na Slovensku.

Aby som netrepal len o raňajkách. Školenie ide relatívne dobre. Nefunkčná klimatizácia mi vnucuje myšlienku, koľko stupňov by bolo v učebni, keby bolo fakt teplo. Takto je tam 28. Asi veľa dýchame.

Asi veľa kecám.

Chalani sa celkom chytajú. Nikdy predtým o Sun IdM nepočuli a teraz sa o jeden budú starať. Miestami hltajú informácie ako nanuk s paličkou. Diskutujeme, riešime zložité otázky každodenného života, vesmíra a vôbec. Rád by som im pomohol.

Pokračujeme ešte zajtra a vo štvrtok.

Po týždni strávenom v Prahe na krátkom, ale o to divnejšom školení na Oracle Identity Manager, počas ktorého som stratil asi všetky ilúzie, ma čakala cesta domov (v piatok), voľby (v sobotu) a opäť cesta do Prahy v nedeľu, keďže tento týždeň školím “Sun Identity Manager Administration and Maintenance (IDM-2455)”. Je to paradoxné, pretože toto školenie som absolvoval pred pár rokmi cez virtual class s Matthiasom a teraz ho školím – pravdepodobne naposledy.

Takže som si v piatok večer v práci vyzdvihol učebnicu (opäť v luxusnom formáte a’la Tisíc a jedna noc, pričom veľkosť sedí a zlato na obale nahrádza hlboko duchovný obsah), dotrepal sa s ňou do Prahy a ako obyčajne, zbytočne stresoval, či trafím do hotela. Nemohol som však svojich fanúšikov nechať v márnom očakávaní.

Hotel. Je blízko školiaceho centra na Radlicích. Je malý, rodinný a hovorí sa ňom po rusky. A ja som jediný hosť.

Dnes ráno som sa zastavil v Sociálnej poisťovni a odovzdal som v podateľni odvolanie proti predchádzajúcemu rozhodnutiu, ktoré mi napísala Zuzka. A aby ten bordel bol dokonalý, pečiatka z podateľne má včerajší dátum.

Už sa nečudujem ničomu.

Cez víkend sme mali so Zuzkou veľa behania po obchodoch a tak sme sa zastavili v Poluse, aby sme sa najedli. Okrem čistých fast-foodov je tam aj niekoľko reštaurácií (alebo povedzme: menej fast-foodových podnikov) a v jednej z nich sme sa zvykli niekoľkokrát predtým zastaviť na cestoviny. Tentokrát naposledy.

Obsluha bola pomalá, jedlo (to isté ako vždy) len vzdialene pripomínalo predchádzajúce verzie a vrcholom všetkého bolo, keď namiesto jednej kávy priniesol stráááááášnneeee pppppooooommmalllýýýý čašník kávy dve. Rovnakým tempom účtoval. Tam už nepôjdeme. (A vôbec, zatiaľ každá reštaurácia, kde som bol viac ako jedenkrát, stihla dospieť do rovnakého levelu.)

Nemôžem nespomenúť záležitosť s dolármi: povaľovalo sa mi doma pár dolárov ešte spred pár rokov a keďže sa do Ameriky ani do Afriky nechystám, chcel som ich vložiť na účet. Boli nové, nepoužité. Stodolárovka a pár jednodolároviek. Samozrejme, že pri vklade začal tete prístroj na zisťovanie mohutne pípať. Aj druhý. Aj druhej tete. Zábavné na tom bolo, že všetky tie peniaze pochádzali z banky (kupoval som ich tu na Slovensku) a že stodolárovka bola OK, len jednodolárovky pípali. Ale kto by falšoval jednodolárovky?

Pokračoval som v Datarte. Hľadal som filter do digestora. Filtre mali, ale nebolo na nich nijaké označenie a predavač mi nevedel poradiť, a už vôbec nechcel otvoriť jednu krabicu, že by sme sa na to pozreli aspoň vizuálne. Šancu dostal Nay. Tam filter mali, ale zohnať predavača v sobotu poobede, kedy evidentne okrem mňa nikto nenakupuje, bolo dosť zúfalé. Najlepšia bola brigádnička(?), ktorá stála pri sporákoch a akože ich umývala. V ušiach slúchadlá, v očiach tupý výraz.

Na základe vyššie uvedeného môžem konštatovať, že kríza v Bratislave už pominula.

Dnes som sa neovládol a zatelefonoval do Sociálnej poisťovne. Včera som na to nemal čas, lebo som od rána do večera školil IdM, preto až dnes.

Prvé telefonáty končili obsadzovacím tónom, skúsil som preto spojovateľku. Sexi hlas hlasovej služby ma priviedol k ďalšiemu hluchému zvoneniu, až po niekoľkých pokusoch mi konečne zdvihla operátorka. Povedal som, čo chcem, teta ma prepla – a zle. Tak som skúšal znovu a znovu až som narazil na vcelku milú pani, ktorej som nadiktoval údaje a čakal som. Ako som zistil, SP prešla od 1.1.2004 na nový systém, preto sú tie moje fiktívne nedoplatky práve do konca roku 2003. Systém je však evidentne neuveriteľne pomalý, pretože som musel čakať asi minútu. Ale na toto si počkám (takmer som dopísal “rád”).

Takže som sa dozvedel, že milá Sociálna poisťovňa ma vedie ako dobrovoľne poistenú osobu od 19.1.2001 až doteraz. Skvelé, krásne, jednoducho úžasné. Ale aspoň som sa konečne dozvedel, že je chyba v (nimi evidentne nespracovanej) odhláške. Ešte som sa spýtal, čo mám napísať do odvolania a telefonát som ukončil.

Situácia sa posúva od tragédie k tragikomédii.

Stay tuned.

Dnes som sa zastavil na pošte, pretože mi mama volala, že mám u nich žltý lístok zo Sociálnej poisťovne. Zarazilo ma jednak to, že mi vôbec píšu, pretože som na to nevidel nijaký dôvod, a jednak preto, že trvalý pobyt som menil už v roku 2006 a preto mi nemajú prečo písať na starú adresu. Cestou do mesta sme so Zuzkou ešte uvažovali, že sa zastavíme niekde na pizzu či normálnu večeru, ale keď som si papier “do vlastných rúk” prevzal, prešla ma chuť na jedlo i na všeličo iné. Continue Reading »

Nestáva sa mi často, aby som sa okolo piatej vyskytoval v centre Bratislavy. Tento zážitok si ale asi zapamätám na dosť dlhý čas. Continue Reading »

Pri upratovaní (vyhadzovaní) starých zošitov zo školy som si nemohol nevypísať vtipné hlášky profesorov či spolužiakov, ktoré som si poctivo zaznamenával na okrajoch zošitov. Pripomínam, že vznikli v rokoch 1995-2001. Tu sú (P = prednášajúci):

Continue Reading »

Včera večer sme sa so Zuzkou trochu prešli po meste a vyšli sme aj na náš Hrad. Pri tej príležitosti vzniklo zopár fotiek.

Fotené bez statívu, resp. s improvizovaným statívom prirodzeného charakteru