Veľa práce. Gildir zabil asi 6 hodín riešením problému, ktorý som správne predpovedal ako problém jedného riadku. Niežeby som bol jasnovidec alebo by som tomu nejako veľmi rozumel – jednoducho všetky “veľké” problémy posledných dní sa nakoniec vyriešili tak, že po X hodinách sme našli chybu v jedinom riadku.

Večer sme s Marcelou boli plávať v Hoteli Danube. Tentokrát ma prekvapili hluční hostia z Mačarska – správali sa, ako keby im to tam patrilo, skákali do vody s veľkým elánom, ktorý špliechal práve na nás; vo vírivke pre max. 8 ľudí, do ktorej sa pohodlne zmestí tak 6 ľudí, sa ich natrepalo 8 – to sme tam ale už sedeli my, tak si to viete predstaviť… Už som čakal, že začnú do vírivky skákať hlavičky s rozbehom. Na druhej strane, bola by to asi veľmi pútavá a neopakovateľná atrakcia. Ako som sa neskôr dozvedel, partia mužov z tejto skupinky okupovala celkom v pohode ženskú saunu… a jedna zo žien, ktorá z nej vychádzala, si žmýkala mokré plavky na brehu bazéna – zrejme potrebovala testovať, či sú dlaždice naozaj protišmykové.

To takíto blbci zakladajú kluby a cestujú spolu? Alebo je to len normálna bezohľadnosť? Nič z tohto by som si v živote nedovolil, a už vôbec nie v takomto hoteli. Som normálny? Alebo oni?

Keď som vonku čakal na Marcelu, vrátil som uterák a župan a kľúč som chcel vrátiť až potom, naraz, kečže sme mali permanentky, ktoré ktovie ako evidovali… Tá žena – obsluha sa na mňa tak pozrela, že čo tam stojím s kľúčom, tak som jej povedal, že jej ho dám o chvíľu a prečo, na čo ona povedala pamätnú vetu: “PotÅ™ebujete ho?” (je Češka). Stačila táto veta a ten výraz a môj zážitok z večera bol spečatený (aspoň som si to myslel). Odpovedal som jej teda: “Nie, nepotrebujem, mne je to v podstate jedno.”, na čo ona odpovedala: “MnÄ› taky.”

No sila.

Boli sme hladní a tak sme sa išli najesť. Keďže minule mi pizza v Black Rose celkom chutila, šli sme rovno tam. Nakukol som do pizzerie, bola prázdna, tak sme vošli. Keď sme si sadali, prišiel kuchár (alebo pekár, súdiac podľa bieleho plášťa; odbornosť bola irelevantná) a oznámil nám, že “tam bude akcia a že je to rezervované”. Síce som v živote nevidel akciu v pizzerii, ale – čo už. Tak som mu aspoň povedal, že by to mohli aspoň napísať. Mal ma v paži. Hneč mi napadlo, že sa mu proste nechce variť a že nás odbil… Tak sme prešli oproti, čo je reštauračná časť Black Rose.

Miesto sme si našli, vybrali sme si jedlo a pitie (chcel som ľadový čaj, v jedálnom lístku bolo namiesto druhov len “podľa ponuky” – dnes bola ponuka broskyňová (a to bolo všetko)), riskol som “Matejov diabolský úlet”. Pikantné, veľmi. Viac ako som čakal. Už si to nikdy nedám ;)

Nakoniec sme dojedli a zaplatili a keč sme vychádzali (musí sa prejsť okolo pizzerie), nahliadol som dnu, aby som si overil svoj dohad – a pizzeria bola úplne prázdna!!!! Ten debil si to vážne vymyslel!

Takže Black Rose na Michalskej u mňa nadobro skončil.

Čo je dnes nejaký Medzinárodný deň debilov?