Podvečer som utekal na Vazku, kde som sľúbil nainštalovať novú pamäť do servera. Náš Proliant ML 330 na normálnu prácu ešte stačí, ale 128 MB je strašne málo. S gigabajtom navyše to bude istotne lepšie. A tak som sa dohodol s vedením aj s chalanom, čo sa tam stará o počítače, že mi bude asistovať a že ma pustí do budovy.

Server sme po dlhých mesiacoch vypli. Nastala etapa odprašovania, toľko prachu som v mašine ešte nevidel. Museli sme priniesť vysávač a aj tak som mal prsty celkom čierne.

Potom nastal slávnostný okamih číslo 1: namontoval som pamäte a ešte nezatvorený server sme zapli a spustili memtest. Všetko vyzeralo skvele, takže asi po 20-tich minútach testov sme server zavreli a… a nastal slávnostný okamih číslo 2, keč sme ho 10 minút pasovali do racku plného káblov, v ktorom predtým bol. Pripomenulo mi to nejaký Murphyho zákon: “Keď otvoríš plechovku červíkov, jediná možnosť, ako ich dostať späť je použiť väčšiu plechovku.”

Väčšiu plechovku sme nemali, takže sme trochu poupratovali káble – trochu znamená naozaj trochu, pretože sme na prekáblovanie patch panelu nemali čas. Napokon som server nabootoval – a bežalo to.

S Adamom som sa rozlúčil, utekal som k rodičom a potom domov. A teraz, v tichu a teple domova, zisťujem, že odozva servera sa dosť zlepšila. Zvýšil som teda nejaké limity, skompiloval nové jadro a budem dúfať, že problém padajúcich procesov zmizol v prepadlisku dejín…