Bohužiaľ, nemám ešte toľko skúseností s Identity Managementom, ako napr. Gildir, ale aj mne už začína rozum stáť nad niektorými požiadavkami zákazníkov. Najmä preto, že sa na projekt nemôžem dívať ako na “tovar”, ale ako na kus života, počas ktorého budem spávať s myšlienkou na dizajn a implementáciu riešenia. Kreatívna práca má svoje výhody. A občas prináša bezsenné noci.

Zatiaľ som sa stretol s dvomi druhmi zákazníkov. Tí jedni nevedia, čo chcú. Chcú “Identity Management”. Asi ako “20 dkg tresky”. (O čo smutnejšie je, keč za mnou príde obchodník, ktorý po mne chce presne to isté.) Implementovať “Identity Management riešenie za X SKK” je asi rovnako dobré, ako si vyberať auto podľa farby. A pritom tak veľmi záleží na predpokladanom účele… Červený buldozér namiesto kabrioletu je na bratislavské cesty možno vhodnejší, ale zle sa na to balia baby :-). Zlá špecifikácia je veľmi nepríjemná, jednak sa môže meniť uprostred implementácie a pridávať robotu, alebo sa skôr či neskôr skončí projekt s otázkou: “Na čo to vlastne bude?”

A implementátor mu k tej treske predá ešte “10 dkg feferónového šalátu”.

Druhý druh zákazníkov vie až príliš dobre, čo chcú. Zákonite všetko. Najlepšie včera a pochopiteľne, ideálne zadarmo. Občas sa dá zľaviť z jednej požiadaviek (“Stačí zajtra.”), ale ostatné stoja pevne ako stĺpy. Robiť slalom medzi stĺpmi je veľmi, veľmi ťažké. Keď sa nedá ubrať z požiadaviek ani z času, jedno či druhé sa nestihne. A výsledkom je nespokojný zákazník.

Keď raz nájdem ideálneho zákazníka, určite bude v neporiadku niečo iné 🙂