Včera večer som sa rozhodol urobiť si romantický program. Zrušil som všetky rande, odohnal som zástupy obdivovateliek a pustil som sa do reinštalácie notebooku. Presnejšie, rozhodol som sa upgradovať svoje Ubuntu 6.06 (Dapper Drake) na najnovšie, včera vydané Ubuntu 8.04 (Hardy Heron). Rozhodnutie to bolo odvážne (“hardy”) a užil som si kopec zábavy.

Všetko začalo oficiálnym postupom – mal iba dve drobné vady. Bolo potrebné odinštalovať balíček “nfs-common” a bolo potrebné balíček “nfs-common” odinštalovať. (“Teoreticky jde o tu samou vadu, ale považoval jsem ji za natolik významnou, že jsem ji uvedl hned dvakrát”). Po tomto ručnom zásahu overenom na diskusných fórach som sa dostal čalej.

Upgrade bol takmer bezbolestný. Síce sa mi zdalo trochu zvrhlé spúšťať grafický nástroj, pretože aj GNOME a všetky knižnice sa počas aktualizácie zmenili – ale tak to proste je. Občasné chybové výpisy o chýbajúcich ikonách proste patria k tomu. Asi po dvoch hodinách som začal odpovedať na zákerné otázky inštalátoru v prípade mnou modifikovaných konfiguračných súborov a onedlho nastal čas na reštart…

Čo budem klamať, bál som sa. Čakala ma ešte práca na dokumentácii pre zákazníka, tak som sa obával najhoršieho. Ale dopadlo to dobre!

Prvý dojem z bootovania bol slabší – žiadne výpisy o tom, čo sa deje, zobrazuje sa iba teplomer (možno časom prídem na to, čo s tým viem urobiť). Po prihlásení do GNOME sa ozval zvuk, čo bolo dobré znamenie a 99% mojej konfigurácie prostredia zostalo zachovanej. Zázrak. Funkčné LICQ, Firefox (3 beta), Thunderbird aj OpenOffice znamenali, že môžem pracovať.

Keď som skončil, syncol som disk a skúsil suspend. Na moje veľké prekvapenie – fungoval. A oveľa rýchlejšie ako v Dapper Drake. Malo to iba jedinú drobnú vadu – po uspaní notebooku som stále počul jemné bzučanie, niečo zostalo pod napätím. Disk to nebol… ktovie, čo teda. Rozhodol som sa to o druhej v noci už neriešiť a išiel som spať.

A kečže dnes ráno som tiež nabootoval iba s dvomi chybami, vítam neohrozenú volavku 😉