Keď som večer ako obyčajne nakupoval v potravinách v nákupnom centre nečaleko Kuchajdy (nemusíme robiť reklamu), šokoval ma rad ľudí, ktorý vypĺňal prakticky celý priestor medzi regálmi a pokladňami. Bolo pol ôsmej večer, na Prístavnom moste už nebola zápcha a tak som si myslel, že ma nepríjemné prekvapenia nečakajú. Ale čakali.

Priznám sa, že som mal chuť sa na päte otočiť a odísť, ale už som nemal čo jesť, tak som nemal na výber. Strávil som sympatických 20 minút čakaním na jednu z asi piatich otvorených pokladní a v duchu som uvažoval, že sa pokladníčky spýtam, v čom je problém, či im ochorela celá posádka, zlyhali pokladne, alebo niečo dávajú zadarmo. Keď som však išiel platiť a pokladníčka telefonovala svojej kolegyni s tým, že “o pol deviatej musí robiť uzávierku a je tam ešte kopec ľudí a ona tam nebude nocovať, tak proste zavrie pokladňu a pôjde preč a je jej to jedno”, zamrzli mi myšlienky i úsmev na perách. Človek má hneč chuť zmeniť obchod.

Chápem, že človek nie je nadšený, keč má pred pokladňou toľko ľudí, ale nemusí to riešiť pred nimi, keč za to tí zákazníci nemôžu. Máme predsa slobodu výberu. Teta môže robiť niekde inde – a ja môžem nakupovať trebárs v obchode, ktorý funguje celú noc.