Po dvoch dňoch školenia mám pocit, že som tu už týždeň. Túto relativitu času som si všímal už v Rumunsku, ale aj tak ma to bude stále prekvapovať.

V noci som síce spal, ale snívalo sa mi, že ma chcel zavraždiť spolužiak zo strednej školy – takže to zas také romantické nebolo. Školenie prebiehalo aj dnes podľa ustáleného vzoru “hovorím-nepýtajú sa-robia laby-nepýtajú sa”. Ale aby som bol úprimný, jeden z nich sa dnes poobede aj pýtal, čo ma potešilo, pretože len tak zistím, že to, čo učím, študentov naozaj zaujíma. Zatiaľ sa držíme časového plánu, čo ma nemenej prekvapuje ako teší.

Obed bol zábavný: chceli sme sa najesť v reštaurácii neďaleko Sunu. Jeden zo študentov to tam poznal a vraj tam kedysi dobre varili. Čakali sme asi 15 minút na voľný stôl, potom 10 minút na čašníčku, aby sme sa nakoniec dozvedeli, že majú iba jedno jediné jedlo (nejaké cestoviny neurčitého pôvodu, vzhľadu a pôvodu) a vyprážaný syr. Vzdali sme to, keďže syr vo mne (nielen vo mne) po piatich rokoch štúdia na FEI nejaké veľké gurmánske emócie nevyvoláva a šli sme do ďalšieho podniku, kam zasa chodia moji ďalší dvaja študenti pravidelne na večeru. Trochu poblúdili :), ale nakoniec sme sa dostali do “Klubu Blanice” na vysokoškolských internátoch tiež relatívne neďaleko Sunu. Porcie boli obrovské (180g kurací rezeň s nivou a šampiňónmi, 300g opekané zemiaky) a ceny som doteraz nepochopil (platil som 120 CZK). Lukáš z PosAmu by sa potešil 😉

Obed nám trval asi dve hodiny (vrátane vyššie opísaných zážitkov) a tak som trošku predĺžil školenie. Po ňom som si ešte kúpil minerálku v Chodove a na hotel som dorazil unavený a vymrznutý.

Keď som pracoval na projekte, zdalo sa mi školenie ako príjemná zmena 🙂 Teraz mi moje Netbeans celkom chýbajú…