Cez víkend sme mali so Zuzkou veľa behania po obchodoch a tak sme sa zastavili v Poluse, aby sme sa najedli. Okrem čistých fast-foodov je tam aj niekoľko reštaurácií (alebo povedzme: menej fast-foodových podnikov) a v jednej z nich sme sa zvykli niekoľkokrát predtým zastaviť na cestoviny. Tentokrát naposledy.

Obsluha bola pomalá, jedlo (to isté ako vždy) len vzdialene pripomínalo predchádzajúce verzie a vrcholom všetkého bolo, keď namiesto jednej kávy priniesol stráááááášnneeee pppppooooommmalllýýýý čašník kávy dve. Rovnakým tempom účtoval. Tam už nepôjdeme. (A vôbec, zatiaľ každá reštaurácia, kde som bol viac ako jedenkrát, stihla dospieť do rovnakého levelu.)

Nemôžem nespomenúť záležitosť s dolármi: povaľovalo sa mi doma pár dolárov ešte spred pár rokov a keďže sa do Ameriky ani do Afriky nechystám, chcel som ich vložiť na účet. Boli nové, nepoužité. Stodolárovka a pár jednodolároviek. Samozrejme, že pri vklade začal tete prístroj na zisťovanie mohutne pípať. Aj druhý. Aj druhej tete. Zábavné na tom bolo, že všetky tie peniaze pochádzali z banky (kupoval som ich tu na Slovensku) a že stodolárovka bola OK, len jednodolárovky pípali. Ale kto by falšoval jednodolárovky?

Pokračoval som v Datarte. Hľadal som filter do digestora. Filtre mali, ale nebolo na nich nijaké označenie a predavač mi nevedel poradiť, a už vôbec nechcel otvoriť jednu krabicu, že by sme sa na to pozreli aspoň vizuálne. Šancu dostal Nay. Tam filter mali, ale zohnať predavača v sobotu poobede, kedy evidentne okrem mňa nikto nenakupuje, bolo dosť zúfalé. Najlepšia bola brigádnička(?), ktorá stála pri sporákoch a akože ich umývala. V ušiach slúchadlá, v očiach tupý výraz.

Na základe vyššie uvedeného môžem konštatovať, že kríza v Bratislave už pominula.