Hotel je malý, rodinný, bez byrokracie. Vybavenie rezervácie trvalo pol dňa, ale som tu sám (tomu hovorím komfort). Na recepcii si ma zapísali až na druhý deň (napadlo mi: “vsjo jasno, načem bukvy”) po raňajkách. Apropos, raňajky. Švédsky stôl v ruskom vydaní: maslo, džem, káva, chlieb a pečivo a párky. Prekvapivo s kečupom. Párky evidentne robili iba mne (a sebe). Ako vravím, rodinný hotel. Skutočne to tu je také domácke.

Dnešné raňajky detto (neboli párky, ale nejaké zvláštne, asi mleté mäso so zeleninou, ešte som dobre nevidel). Keď som sa pozdravil, pani sa vzdialila do kuchyne, cinkla mikrovlnka a ja som sa znovu cítil takmer ako doma. “Hezký, takový domácký,” pomyslel by si Dave Lister.

S tetou som si pokecal, pokiaľ je možné moje zvyšky jednoročnej ruštiny spred 20 rokov nazvať aspoň lámanou ruštinou. Zaujímavé. Ale vysvetliť jej, čo tu robím, som nezvládol. Skončil som pri definícii “pracujem s počítačmi”, ktorou je niekedy nutné vysvetľovať moju prácu laikom aj na Slovensku.

Aby som netrepal len o raňajkách. Školenie ide relatívne dobre. Nefunkčná klimatizácia mi vnucuje myšlienku, koľko stupňov by bolo v učebni, keby bolo fakt teplo. Takto je tam 28. Asi veľa dýchame.

Asi veľa kecám.

Chalani sa celkom chytajú. Nikdy predtým o Sun IdM nepočuli a teraz sa o jeden budú starať. Miestami hltajú informácie ako nanuk s paličkou. Diskutujeme, riešime zložité otázky každodenného života, vesmíra a vôbec. Rád by som im pomohol.

Pokračujeme ešte zajtra a vo štvrtok.