Iba SEN...

Ked som opat otvoril oci, zacal som vnimat prenikavy slnecny jas a v usiach mi zazblnkal zvuk blizkeho potocika. Voda v nom ihrala vsetkymi farbami a pripominala duhu, ktoru vycari slnko a dazd na letnej oblohe...

Ake to je krasne, pomyslel som si. Tu by som chcel zostat navzdy... No nebolo mi to sudene, ved uz zajtra sa mi konci moj drahocenny vikend, ktory som konecne po dlhom case stravil vonku v prirode a ktovie, kedy sa sem dostanem... Ale stalo to za to. Za tu SKUTOCNU vonu, teplo z rozpaleneho slnka a chlad mesacnej noci... Romantika...

Svitorenie nejakeho vtaka, ktory si sadol blizko ku mne, mi pomaly, ale isto zacalo liezt na nervy... Pomyslel som si, ze by mohol pomaly aj vypadnut... A ked som privrel oci, aby som sa uvolnil, zvuk prestal... a vtak bol prec.

Sila, pomyslel som si, vtak - telepat! Usmial som sa a lahol na vonavu zelenu travu a privrel oci...

To, co som zbadal, ked som ich otvoril, ma takmer pripravilo o moje starostlivo pripravene a dva dni planovane chvile relaxu. Videl som ucelne zariadenu miestnost s tlmenym osvetlenim, pocitace beziace na plny vykon. Len ma zarazilo, preco tu potrebuju najmodernejsie graficke procesory, no to nebolo to najprekvapujucejsie.

V pristrojoch podobnych hibernatorom lezali tiche postavy... Biele plaste zamestnancov s modrou magnetickou kartou na pripevnenou na okraji plasta, s emblemom pripominajucim '\/\/', ktory som vsak nemohol precitat a...

Vzapati sa jeden z ludi v pristroji priputany na lozko, zacal prebudzat... Tvar som mu v tej tme nevidel, ale aj tak som mal pocit, akoby mal na nej nejaku hmlu..

Najprv sa vzpieral, no potom zacal nahlas kricat, metat sa v popruhoch... No material bol silny a jedina akcia, ktoru clovek dosiahol, bolo, ze sa k nemu okamzite pohli tri Biele plaste.

'Nieeeeeeee, nieeee, ja chcem zit! Nechajte ma, nechajteeee!' krical clovek z poslednych sil a snazil sa vyhnut ruke, ktora mu zapchavala usta... 'Chcem spat, pustite ma, pustite maaaaa...!!' Nahle popruh povolil a jeho ruka zasiahla telo jedneho z jeho vaznitelov... Vzapati ho az myklo od elektrickeho soku, ktoru mu Biely plast ustedril.

Po druhej injekcii a dalsom soku zmlkol. Jeho pohyby ustali a na tvari mal este stale ten isty prosebny vyraz. To, co uz vidiet nemohol, bolo, ze sa otvorili tazke pancierove dvere a do miestnosti vkrocili dvaja ozbrojeni strazcovia a o par minut jedinym znakom niekdajsej pritomnosti nejakeho cloveka nasvedcovalo len pokrcene prestieradlo na lezadle... Chcel som zakricat, dozvediet sa, o co ide, no vtom moje oci zastrel cierny mrak... Lesklocierny havran letel ponad luku, ponad krasnu zelenu luku... Slnko scervenelo a vzapati zmizlo. Ladovo-belasa farba zaplnila vsetko, co som mohol vidiet a v usiach mi znelo hucanie podobne vodopadu...

Tma... Svetlo... Zablyskanie a vzapati zvuk hromu, ktory nasvedcoval, ze burka nie je daleko. Dazdove kvapky bubnujuce po okne, v ktorom sa odrazala Jej tvar... Ked som sa k nej priblizil, aby som videl, na co sa v okne tak pozera, zbadal som to... Zdalo sa, ze blesky udieraju do jedineho miesta, na ktorom sa, aspon podla mojho odhadu v tejto tme prerusovanej len letmymi okamihmi svetla, mala nachadzat...

Hlavou mi preblesklo, ze poslednu burku som videl este ako maly chlapec... Ale teraz... Meterologovia... No na ten pocit, ktory som prezival, vzdy, ked okolo mna slahali blesky, zabudnut nemozem. Ale preco tie blesky smeruju prave tam? V okne sa mi ukazala tvar, tvar cloveka, ktoreho som videl v tom hibernatore... Este stale mal ten isty zalostny a zufaly vyraz.

A v tom momente sa ozvalo zaklopanie.

Znovu som otvoril oci. Este stale som bol na luke, len slnko sa pohlo zo svojho zvycajneho miesta. 'Sen...' povedal som si, 'bol to len zly sen...' a uskrnul som sa... Ta moja fantazia...

Ale strasny sen! Citim sa akoby som ho prezil... Zvlastny pocit, akoby som sa potil... zrejme aj moje podvedomie pracuje... to mi uz povedali aj v praci.

Pretrel som si rukou celo. Na prstoch som zbadal kvapocky potu. Tak som sa nemylil... naozaj ma ten sen tak vydesil... Ale ...

Posadil som sa... az ma tak myklo, ked som si uvedomil, ako ma ten sen fyzicky vycerpal. Ale preco ma boli lava ruka?

Co to docerta... povedal som si nahlas... No zacul som len chraplavy odtien mojho hlasu.

Chcel som vstat, no na comsi som sa posmykol. A ked som vstal a pozrel dolu, zacal som nahlas kricat.

Pod mojimi nohami lezala modra magneticka identifikacna karta a emblem na nej hlasal:

\/\/ - Visual Virtion.

(c) Ivan "VIX" Noris, 17/12/96, 7/8/97, noris@decef.elf.stuba.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 18/11/2017, 09:17:46