Konkurz

[science-vixion]

Vstal som o hodinu skor ako zvycajne a zatvoril som sa do kupelne. Ked som z nej vysiel, nahodny pozorovatel by ma asi nespoznal...
Nenahlivo som sa obliekol a postavil sa pred velke zrkadlo. Hodnotenie zo vcerajsieho vecera som v duchu zvysil o jeden stupen. Bolo to skvele. Spomenul som si, ze v akejsi starej knihe, tusim z minuleho storocia, som cital, aky dolezity je prvy dojem, no myslim, ze dnes je tento dojem ocenovany este viac. Pokial viem, v minulom storoci od neho este nezavisela existencia, ale dnes, pri tej dnesnej konkurencii... Musim vyzerat skvele! Musim ju zaujat, musim zabodovat, musim, musim...

Spomenul som si, ako som vcera dostal e-mailom pokyny z Pracovnej agentury, kde som vykonaval 'rozlicne cinnosti', ktore som potreboval, aby som si mohol vobec podat ziadost o normalnu pracu. Konecne budem zarabat, pomyslel som si, konecne budem spolocnosti uzitocny!
Pamatam sa, ako ma chvilu prenasledovala myslienka, ze mi odkaz podstrcil nejaky vtipkar a ochladol som, ale vecer prislo papierove potvrdenie. Rychlo som prezrel skrinu - na tuto slavnostnu prilezitost som mal davno pripraveny novy oblek.
Ked som starostlivo oblek ocistil od prachu, zatvoril som skrinu a uvidel svoju tvar v este roztrasenom zrkadle vsadenom do jej dveri. Bleskove som hodnotil svoj vyzor. Vlasy som si nastastie nechal upravit minuly tyzden, ostatne drobnosti dokoncim rano. Viac uz pre zlepsenie dojmu urobit nemozem...

Mal som pocit, ze som nervozny a tak som vystrel ruku. Triasla sa. Nevelmi som sa tomu cudoval, predsa len je to po prvykrat - moj prvy Konkurz. Musim ho vyhrat, musim! Este jeden pohlad - posledny. Hotovo. Musim tu firmu predvedcit, musim ju zaujat!
Magneticka karta sa ticho otrela o senzor, ale bol som taky napaty, ze mi to znelo ako zahrmenie.
Ulice sa uz prebudzali do krasneho letneho dna, aj ked meteorologovia predpovedali na poobedie dazd. Netrapilo ma to. Nasadol som do auta a nastartoval. Pohlad na palubnu dosku mi prezradil, ze by som pomaly mal natankovat, ale to ma cas... Dnes mam ine povinnosti.
Do budovy firmy som vstupoval s radostou, ze mi bola poskytnuta sanca u nich pracovat. To bola pekna myslienka. Ked som sa ohlasil na vratnici, snazil som sa posobit sebavedomym dojmom. To nie je moja silna stranka, ale... Mal som pocit, ze pritazliva zena za pocitacom si ma prezera s dost profesionalnym zaujmom. Zeby uz tu mali Pozorovatelov? Pamatal som si, ako nas v agenture ucili, ze bohate a mocne spolocnosti si vyberaju svojich pracovnikov velmi dokladne. Zamestnavaju ludi, ktori podla toho, ako sa pozerate na hodinky dokazu urcit vase mozne zaradenie. Volaju ich Pozorovatelia. Vedia byt velmi nenapadni... Ale... Nie. Toto nemoze byt Pozorovatel. Bola by prilis napadna. Zbavil som sa nervozity.
"Nech sa paci, vezmite si toto," podala mi cez okienko predmet maly ako minca. Sprievodca.
"Dovedie vas az k vasmu cielu," vysvetlila, hoci som to pochopil hned. Pripravili ma na pouzivanie vyspelych sluzieb.
"Dakujem," usmial som sa a aktivoval Sprievodcu. Sipka sa rozsvietila a ked som prisiel k vytahom, jeden ma uz cakal.
68 - rozsvietilo sa na Sprievodcovi i na paneli vytahu. Ani som si nevsimol, ze sme sa rozbehli a vytah sa zastavil. Som na mieste. Tak to napisal aj pocitac na mojom Sprievodcovi.
"Dobry den, som tu kvoli konkurzu," ohlasil som sa sekretarke, ked sa mi Sprievodca podakoval za pouzitie a vypol sa. Zena sa automaticky naciahla za mojou ID kartou.
"V poriadku, nech sa paci, sadnite si, o chvilku vas zavolaju..." povedala a ukazala na miestnost sluziacu ako cakaren. Ked som do nej vstupil, zbadal som svojich konkurentov. Boli styria. A mali drahsie obleky ako ja.
Nenapadne som si vzdychol. Moje sance sa zmensili, ale dufal som, ze rozhodujucim faktorom pre vyber nebude len vonkajsi zjav. Podla toho, co nas ucili, by mal byt len eliminujucim faktorom. Poskrabal som si nos, ale hned som si vsimol videokameru. Takze Pozorovanie kandidatov sa uz zacalo. Pohodlne, ale nie prilis, som sa usadil, vybral som si noviny a snazil sa za kazdu cenu posobit nenutene.
Ani nie o dve minuty sa dvere otvorili a vysiel z nich Kandidat a za nim... uzasna baba! Nevedel som ju zaradit - vyzerala prilis dobre, aby bola len sekretarkou alebo asistentkou, ale zaroven mi cosi v jej priatelskom vystupovani branilo predpokladat u nej veducu funkciu. Kandidat sa tvaril sice pokojne, ale s mojim psychologickym kurzom som zbadal, ze je nervozny.
To je predsa normalne, len to treba lepsie skryvat. Viac ma nezaujimal, moje oci priam magneticky pritahovala neznama zena...
Muz a zena zmizli v dverach na konci chodby. Opat som sa venoval novinam. Asi minutu. Potom som zacal rozmyslat nad tym, co sa asi deje v miestnosti za mnou. Zeby personalne oddelenie?
Myslienky ma zbavili nervozity. Pozeral som do novin, no nevnimal som ich. Strhol som sa az ked som zacitil omamnu vonu zenskeho parfemu. Ani som sa neobratil, vedel som, kto to je. Neznama zena presla okolo mna, tentokrat sama a zavolala do miestnosti dalsieho Kandidata. Pohlad na hodinky prezradil, ze bola prec sotva pat minut.
Zhlboka som sa nadychol a zabudol na taketo nepodstatne myslienky. Musim sa sustredit, musim sa upokojit! O chvilu sa rozhodne. Musi to vyjst!

Prave som rozmyslal, co naznacovala posledna veta vo vcerajsom liste z firmy. Bolo to cosi ako... ze sa o mna postaraju aj v pripade, ze nevyhoviem... ze nebude nutne kontaktovat znova agenturu. Tomu hovorim pokrok! Ved to iste znamena, ze mi najdu ine zamestnanie... Prinajmensom sa o to pokusia. Naplnil ma pocit spokojnosti. Napadlo ma, ze je mozne, ze za neznamymi dverami na konci chodby dialo presne toto - Kandidatovi ponukli miesto inde. Iste bol stastny, aj ja by som bol stastny!
Opat som zacitil parfem, tentokrat uz neposobil tak divoko - zrejme si moje cuchove receptory uz zvykli. Zena presla okolo mna a cakal som, ze zavola dalsieho Kandidata, no zavolala mna! Ktovie, co za poradovnik pouzivali, aj tak je to jedno. Podstatne je, ze TERAZ pride moja sanca.
Vstupil som do miestnosti trochu nervozny. Neobzeral som sa po zariadeni, iste bolo luxusne. Pred ocami som mal len tu zenu...
"Prosim, sadnite si," ukazala mi na pohlad pohodlne kreslo. Na dotyk bolo este pohodlnejsie.
Cakal som, kym pride veduci Konkurzu - kreslo za stolom bolo prazdne, ale videl som, ze na nom niekto sedel. Zrejme sa vrati o malu chvilku... vpravo boli este jedny dvere.
"Cigaretu?" spytala sa. Zavrtel som hlavou. Usmiala sa a jemne prikyvla. Neviem, co to malo znamenat. Vzapati hodila skatulku do kosa. Mozno dalsi test... alebo sa prave rozhodla prestat fajcit. Ktovie, aj tak na tom nezalezi. Teraz ide o viac.
"Tak vy sa uchadzate o pracu v nasej firme?" spytala sa. Nevedel som ju este stale odhadnut.
"Ano, rad by som pracoval vo vasej firme. Bola by to pre mna cest," odpovedal som.
Usmiala sa.
"A viete o nasich pracovnych podmienkach? Vyzadujeme od zamestnancov VSETKO. I volny cas, ak treba. Plne nasadenie. Okamzita dispozicia..." povedala a mal som pocit, ze som zacitil naznak prisnosti. Nehodilo sa to k nej. Zdalo sa, ze to predsa len nebude sekretarka...
"Som ochotny obetovat sa. Rad by som konecne bol v spolocnosti aktivny, " povedal som. Chvilu som zavahal, ale potom som dodal:
"Viete, bude to moj prvy dzob."
Trochu zvaznela.
"Aha, tak preto ste taky nervozny," pochopila a usmiala sa. Ja tiez a vobec ma netrapilo, ze som sa cely cas usiloval zabranit tomu, aby som tak vyzeral. Ak mala za ulohu uvolnit ma a zbavit nervozity, prave sa jej to na okamih podarilo.
Pocas tejto kratkej konverzacie som cakal, ze do dveri vstupi sef. Preto ma dost prekvapilo, ked zena presla na druhu stranu stola a posadila sa. Od udivu som otvoril oci trochu sirsie...
"Vy... vy ste..." zacal som. Pokracovanie vety som odlozil niekam do hlbky zaludka.
"Ano. Som Veduca Vyberu Kandidatov."
Tak toto je VeVeKa. A to, co zazivam ja, je prekvapenie hraniciace so sokom. Nikdy by som si VeVeKa takto nepredstavoval...
Asi si ma vychutnavala, este stale som sa nezmohol na slovo. Mal som pocit, ze mi na cele naskakuju od nervozity kvapky potu. Sefka, co sprevadza Kandidata...
Napadlo ma, aka to asi musi byt firma, aby sa takto starala o Kandidatov. Ved to este nie su ani zamestnanci!
"Tak, prejdeme k veci. Udaje o vas sme prestudovali. Potrebujeme od vas este niekolko odpovedi. Mozete prosim vyplnit tento dotaznik?" povedala Veveka a prisunula mi papiere. Prestal som rozmyslat - opat som bol Kandidat, co chce dostat dobre platene a iste miesto. Papiere budu istotne len formalita.
Prva otazka znela: preco chcete pracovat v nasej firme? Napisal som, ze chcem poskytnut svoje sluzby firme, ktory sa tak dobre stara o svojich zamestnancov. Firme, ktora prejavuje taku ochotu zamestnavat este neskusenych pracovnikov...blablabla. Napisal som este par banalnych viet. Hlavne, ze dobre vyzerali. Presne, ako nas to ucili.
Dalsia otazka: co by ste boli ochotny urobit pre nasu firmu? Vsetko, odpovedal som. Obetujem pripadne aj volny cas, aby som sa firme mohol zavdacit... Taketo vety vyzeraju dost idiotsky. Dalsie odpovede sa tykali mojej praxe, zaujmov a podobnych detailov...
Zbadal som, ze Veveka si ma premeriava skumavym pohladom zboku. Bola len par desiatok centimetrov odomna. Preglgol som, prinutil sa nepozerat na nu (bolo to dost tazke), ignorovat jej blizkost a parfem (to bolo priam nemozne) a radsej som sa pokusal odpovedat na otazky...
Posledna otazka vlastne nebola otazkou. Bolo to vyhlasenie, ze na vsetky otazky som zodpovedal pravdivo a ze som pravdivost svojich odpovedi ochotny kedykolvek dokazat. Pripadna nepravdivost moze byt trestana podla zamestnaneckeho poriadku firmy, s cim suhlasim a...
Ani sekundu som nezavahal. Preletel som Poriadok jednym rychlym pohladom. Vsetko toto su len somariny. Rutina. Az teraz pride normalny test. Rychlo som sa podpisal a pridal svoje identifikacne cislo.
"Vyborne," povedala Veveka, vzala mi formular a letmo sa pozrela na poslednu stranu. Asi kontrolovala to vyhlasenie.
"Co nasleduje teraz?" spytal som sa. Vsimol som si, ze sa usmiala. Asi je na zvedavost Kandidatov zvyknuta.
"Prakticka skuska. Musim si vas vyskusat," odpovedala a priblizila sa este blizsie. Opat ma omracila silna vona toho exotickeho parfemu. Veveka si sadla na stol rovno predomnou a povedala:
"Podpisali ste vyhlasenie. Uvolnite sa. Uvolnite sa. Pozerajte sa mi do oci...". To posledne nebola tazka uloha. Do jej krasnych hnedych oci by som sa dokazal...
Jej monotonny hlas ma uspaval. Alebo to bolo tou vonou? Mal som pocit, ze niekto naplna miestnost omamnym plynom. Vevekine oci sa na mna uprene zahladeli a nemohol som pozerat inam. Zrejme hypnoza, pomyslel som si. Takze prakticka skuska... V poriadku, ved to je v poriadku...
Veveka stale cosi opakovala. Nevnimal som jej slova, len monotonny uspavaci hlas. Ci to uz bol parfem, plyn, alebo ona... fungovalo to.
"Vyborne," povedala jemne, ked som zavrel oci. "Teraz s vami prejdem otazky. Nemate nic proti tomu, ked zapnem nahravanie, vsak nie?"
"Nie, budem stastny, ked ho zapnete," odpovedal som a moj hlas znel tak trochu cudne. Uvedomoval som si, ze som vsetky otazky zodpovedal pravdivo a ze sa teda nic nemoze stat.
Stlacila RECORD na malom diktafone.
"Prva otazka..." zacala a precitala ju aj s mojou odpovedou. Opytala sa na par veci a ked vsetko sedelo, presla k dalsej otazke...
"Urobili by ste pre nasu firmu uplne vsetko?" opytala sa neskor.
"Ano. Urobim pre vas vsetko," odpovedal som. Myslel som to zrejme inak, ako ona, lebo pokracovala:
"Naozaj vsetko? Ste ochotny pre nas umriet? Ukradnete pre nas milion? ... Zabijete pre nas cloveka?"
Pred ocami som mal hmlu a hlas prichadzal z akejsi dialky. Ale pri tejto vete sa mi v hlave rozjasnilo. Nemozem predsa urobit nieco take... Ale pritom chcem urobit pre firmu vsetko...
"Zabijete pre nas cloveka?" spytala sa este raz. Naliehavo.
"Nie... to nemozem," odpovedal som. Cierne kruhy pred ocami mizli. Ano, robim dobre. Ved aj oddanost firme ma svoje hranice...
"Povedali ste, ze pre nas urobite vsetko... Musite pre nas urobit, o co vas poziadame. Musite dodrzat svoje slovo... Musite!" povedala prisne. Potom nahle zmakla.
"Urobis to pre mna?" Jej hlas bol sladky ako cukor.
"Urobim pre vas takmer vsetko," vypadlo zo mna. Nemohol som inak.
"Co to ma znamenat?" nahnevala sa Veveka. "Podpisali ste vyhlasenie a nechcete ho dodrzat?" Potom mi pohrozila, ze v pripade potreby moze byt proti mne pouzity firemny poriadok. V duchu som si vybavil tie policajtske recicky pri zatykani... Vsetko, co poviete, moze byt pouzite proti vam... Uskrnul som sa. Prinajmensom v mysli.
"Je pre mna cest, ze chcete so mnou pracovat. Ale nemozem pre vas zabit cloveka ani vyskocit z okna. To nemozem," povedal som, ked som opat zvaznel.
Veveka na mna zachmurene pozrela. Aspon myslim, oci som mal stale zatvorene, ale jej hlas znel prave tak.
"V poriadku. Test sa skoncil. Mozete sa prebudit."
Zazmurkal som. Chvilu mi trvalo, kym som si spomenul na vsetko, co som prave povedal. Povedal som pravdu... Presiel som? Prijali ma?
"Stali ste sa nasim zamestnancom este pred hypnozou," odpovedala na moju myslienku Veveka.
Viditelne som sa potesil, zhlboka vydychol a konecne sa mi podarilo uvolnit. Tak mi to vyslo. Prisiel som, presiel som...
Ale preco sa na mna tak pozera? Preco mi negratuluje? Preco...
"Viete, co ste podpisali..." zamavala formularmi.
Nechapal som, na co sa ma pyta. Aj ked to vlastne nebola otazka.
"Prehresili ste sa voci nasmu firemnemu poriadku. Postupujeme presne podla neho."
Zacudoval som sa. Potom som pochopil, ze ma na mysli Tu otazku.
"Myslel som, ze to bol chytak. Pravdaze urobim pre vas vsetko. Hadam by ste nechceli, aby som..."
Pozrel som na nu. Bola to vobec ta ista osoba? Pozerala na mna ako by som ju pripravil o tazke peniaze...
"Prirodzene... bol to len chytak. Teraz prosim podte so mnou..." ukazala na dvere.
Stale som nechapal, o co tu ide. Prisiel som sa uchadzat o pracu a prijali ma. Zachytil som pohlady dalsich Kandidatov... Jeden z nich sa obratil a dlho pozeral na Veveku. Presne ako ja... Bol som nervozny... presne ako Kandidat, co prvy presiel okolo mna, ked som este sedel v cakarni...
Kam ma vedie?

Veveka otvorila dvere, dokonca prekvapivo lahko, hoci boli dost masivne. Asi pancierove alebo protipoziarne. Za dverami bola prazdna miestnost s dalsimi dverami. Zisli sme po akomsi kovovom schodisku.
"Kam to ideme?" spytal som sa trochu vystrasene, ale tentokrat uz nahlas. Mozno som nemal rad schody. Pod mojimi nohami duneli, akoby po nich pochodovalo vojsko. Alebo som si to len namyslal? Adrenalin... nervozita... strach.
"Len klud, je to len rutina. Tu si sadnite," povedala, ked sme prisli do miestnosti so stolickou a stolom. Naco to tam je??? Toto nebude personalne...
"Postupujeme presne podla nasho firemneho poriadku," ubezpecila ma Veveka. To ma malo upokojit? Nieco tu nesedelo. Asi som sa mal lepsie pozriet na ten ich firemny poriadok.
Vosiel nejaky chlapik.
"Nemate nahodou pri sebe zbran?" spytal sa ma bez pozdravu takym tonom, akoby ma ziadal o zapalky.
"Ano, pravdaze," prisvedcil som. Mam svoju Berettu uz pat rokov. Nikdy ma nesklamala... Ulice byvaju nebezpecne najma v noci. A 'rozlicne cinnosti' tiez.
"Odovzdajte mi ju prosim," povedal a zdalo sa, ze ho to potesilo. Mozno ma len nechcel prehladavat. Poslusne som vybral zbran z puzdra a vysunul zasobnik. Dal som mu ju a spominal na chvilu, kedy som ju videl prvykrat. Krasna zbran.
Vzal ju do ruky a vypytal si aj naboje. Pre istotu. Mal pravdu, nemohol riskovat, niektory impulzivnejsi Kandidat by mohol...
"Je naozaj krasna," prikyvol, ked si revolver znalecky poobzeral. Polozil ho na stol. Potom z puzdra pod pazuchou vybral svoju zbran, ukazal mi ju a ja som chvilu porovnaval. Pacila sa mi, ale nevedel som, co to je. Opat ju odlozil.
"Viete, ze ste sa prehresili proti nasmu firemnemu poriadku?" uistil sa. Pokrcil som plecami, ale Veveka prikyvla. Podala mu pasku z diktafonu a on ju zalozil do svojho pristroja.
"Vie o tom. Podpisal vyhlasenie." Vzapati pozrela na hodinky.
"Musim hore. Dnes ich je nejako vela, tento je uz piaty..." povedala. Chlapik si vzdychol a prikyvol. Veveka na mna ani nepozrela a rychlo odisla. Okolo mna sa poslednykrat prehnal parfemovy vanok.
Chlapik pustil pasku a pozeral sa na mna. Videl, ze ma znervoznuje zbran v jeho ruke a tak ju polozil na stol.
"Je mi to luto," povedal som, ked paska skoncila, "velmi som chcel u vas pracovat."
"Aj mne je to luto," suhlasil chlapik, "ale..."
Uskrnul sa. Potom dodal na vysvetlenie:
"Prehresili ste sa proti nasmu firemnemu poriadku. Klamali ste pri Konkurze."
"Je mi to naozaj luto, "zopakoval som uprimne. Keby som len vedel...
Chlapik si pretiahol prsty, az zapraskali.
"Aano... co sa tyka postihu... vybavime to rychlo."
Fajn, tak predsa dostanem sancu. Po tomto malom... nedorozumeni.
"Mimochodom, vasa zbran je naozaj krasna," prerusil moje myslienky.
Uplne som suhlasil.
Presla sotva sekunda. Cvakol zasobnik. Potom sa do hlavne zasunul naboj. Ten kovovy zvuk som poznal velmi dobre. Pocuval som ho pat rokov...

Slova 'firemny poriadok' mi este chvilu rezonovali v usiach. Alebo to bol zvuk krokov dalsieho Kandidata na schodoch? To uz nezistim, lebo ich prerusil vystrel a...

(c) Ivan "VIX" Noris, 6/9/97, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 23/09/2019, 05:49:32