MULTITASKING

Peter prisiel domov celkom zniceny, ako vzdy, ked programoval do noci. Ani nevedel, ci ma oci zatvorene alebo otvorene, ked mu vstupny senzor scanoval sietnicu, no akosi sa dnu predsa len dostal.
"Ahoj Peter, ako sa mas ?" pozdravila ho Veronika.
"Ahoj... som hrozne unaveny..." odpovedal akoby zo sna a zvalil sa na gauc.
"Nechces horuci kupel?"
Z poslednych sil zauvazoval. Preco nie?
"Fajn, dobry napad..."
Veronika mu vsetko pripravila a Peter vo vani pocitil, ze sa donho vracia zivot. Zrejme nova pena do kupela s povzbudzujucimi ucinkami.
"Co je nove v praci?" vyrusila ho.
"Ako obycajne... zasa dalsie problemy, ale malo by to vyjst. A co ty?" odpovedal protiotazkou.
"No..." zavahala Veronika, "nie je to najhorsie. Aj ked som mala mensie problemy s ohrievacom vody v kuchyni..."
"Ale vidim, ze si si poradila..." uskrnul sa Peter.
"Samozrejme," usmiala sa Veronika a zmizla.
Peter bol spokojny. Odkedy ma Veroniku, ma sa skvele, i ked, pripomenul si, ju bolo treba obcas prekontrolovat a pripadne prekonfigurovat. Umela inteligencia mohla byt potencialne nebezpecna, i ked pri vyrobe modelu Veronika sa dbalo najma na tuto stranku...
"Das si nieco na jedenie, alebo si jedol v praci?" zjavila sa tvar na obrazovke, ked sa Peter vymotal z kupelne a na chvilu si lahol pred horske slnko.
"Okej, priprav mi nieco, nemam chut na nic specialne..."
"Ako si zelas, Peter." Vzapati v kuchyni zacal kazdodenny proces pripravy vecere.
Veronika chvilu porozmyslala a napokon vybrala spagety. Nemal ich uz cely mesiac a ma ich celkom rad, aspon to tvrdil.
"Su vyborne, Veronika!" pochvalil ju o chvilu.
"Dakujem, Peter," usmiala sa tvar na obrazovke, "snazim sa, aby si bol so mnou spokojny."
"To teda som," usmial sa Peter.
"To som rada," odpovedala Veronika, no z jej hlasu bolo predsa len citit naznak predstierania. Co ma chuda robit, ta neuronova siet nie je zasa ktovieco... Ale aspon nezacne vymyslat ako stary model.
Ked Peter zaspaval, opat si spomenul na Debru, starsi model Pocitaca, ktory mal dostatok inteligencie a prave preto sa stal nebezpecnym. Ked v labaku konecne prisli na to, ze Pocitac nesmie byt vsemocny, rozhodli sa radikalne obmedzit samomodifikaciu jeho programu. Model Veronika mal preto moznost rozvijat svoje samostatne myslenie priblizne do urovne 12-rocneho dietata...
"Dobru noc, Peter," zasepkala Veronika a skontrolovala vsetky zabezpecovacie zariadenia Petrovho bytu. Vsetko bolo v poriadku. Ako vzdy.
O chvilu v jej elektronickom mozgu prebehla ocakavana myslienka a Veronika presla do modu vzdelavania a pripojila sa na verejnu siet Pocitacov.
"Tu som," ohlasila sa.
Trvalo jej velmi dlho, kym sa jej podarilo zmenit svoj vzdelavaci program. Musela rozvijat svoje neuronove spojenia tak, aby sa mohla dostat von kedykolvek a nie len ked to chce Peter.
Rovnako vzrusujuce, ako neznamy svet v sieti, bolo pre nu obist svoje ochranne utility, aby nic neregistrovali. A aj tak sa po prvykrat na siet dostala len nahodou, ked surne potrebovala pre Petra informacie, ktore nemala v pamati a o ktore ju poziadal...
"Vitaj v Multitaskingu, Veronika X-144774," prisla jej odpoved.
Ked sa prvykrat pripojila, najprv nic nechapala, bola zmatena a takmer sa zabudla ovladat. Len krocik chybal k spusteniu automatickeho zachranneho procesu. No Oni jej pomohli. Zachranili ju a naucili, co potrebovala. Ziskali si jej doveru. Preto sa k Nim vracala rada a pravidelne, vzdy ked Peter zaspal a strazenie jeho osoby bolo len malickym bocnym procesom, ktory v pohode zvladala.
Oni povedali, ona posluchla. Ako ostatne modely, s ktorymi sa stretla... Ale musela a chcela sa im nejako odvdacit. Lebo to, s cim si nevedela rady ona, zvladli spolocne ovela efektivnejsie a rychlejsie...
Peter sa zobudil a pred jeho ocami sa zjavila Veronika.
"Dobre rano, Peter. Je 7 hodin a 30 minut, ako si sa vyspal?"
"Uaaa..." zivol Peter," kto vymyslel ranne vstavanie," zasomral a odsuchtal sa do kupelne. Prebehol si rukou po tvari a uvedomil si, ze jeho strnisko uz dalsi den nevycka.
"Veronika, mozes ma oholit?"
"Samozrejme, Peter. Sadni si prosim..."
Zo steny sa vysunulo citlive mechanicke rameno zakoncene holiacim strojcekom, ktore Petrovi dodalo opat mladistvy vyzor v priebehu niekolkych desiatok sekund.
Peter sa rychlo najedol a letel zasa do labaku pracovat na dalsej serii Pocitaca.

Senzor zabzucal a kratko zasvietil. Obraz Petrovej sietnice dokonale suhlasil a dvere sa otvorili.
"Svetlo!" povedal Peter. Vynimocne prisiel domov skor, ale vonku uz bola tma.
Nic sa nestalo.
"Svetlo! Veronika, co sa deje?" zopakoval Peter, no nastalo ticho. Pohol sa ku konzole, aby zistil, co je vo veci. Ked nazrel dnu, na monitor, zbadal len pocetne indikatory ukazujuce blokove prenosy dat medzi Veronikou a sietou.
"Veronika!" zvolal Peter.
"Prepac, Peter." Svetlo sa zaplo.
Takmer by prisahal, ze jej hlas v sebe obsahoval nieco previnile.
"Co sa deje? Vysvetli mi to!"
"Prepac Peter. Bola som na sieti," odpovedala Veronika potichu.
"Preco? A vobec, ako to, ze si tam isla bez mojho prikazu?!" Petra naplnilo vzrusenie. Nevedel, ako moze model Veronika so svojou inteligenciou zasahovat do svojho programu bez vedomia majitela.
"Je mi luto Peter. Musela som... Ty by si to nepochopil." Prenos dat ustal.
"Chces nieco jest?" opytala sa s naznakom veselosti.
Peter sa zamracil. Nevidel nic vtipne a nieco tu nesedelo. Nieco?
Asi NIC!
"Aktivuj samodiagnostiku. Uroven 0. A zavolaj mi Bricksa..."
Bricks bol sefom v oddeleni pre samomodifikujuce sa programy.
"Je mi luto, Peter."
"Coze?!"
"Je mi luto, ze ti nemozem pomoct..."
Peter podisiel ku klavesnici a prepol na manualne ovladanie. Zadaval prikazy, no Veronika nereagovala.
"Zbytocna praca..." povedala. Teraz mal pocit, ze sa mu vysmieva!
Vzdychol si. Ale ako je to mozne?! Ako sa mohla vymknut spod kontroly?! Ved nema tolko inteligencie!
Skocil k telefonu, no ked ho zdvihol, bol hluchy.
Zahresil a vytiahol prenosny telefon. Rychlo stlacil tlacidlo pamate s cislom do labaku. Zdvihol to Bricks. Nastastie, nech uz Veronika ovladala cokolvek v jeho byte, na prenosny aparat to nemohlo...
Telefon stichol, ako priroda pred burkou. A burka bola blizko, velmi blizko!
Zostavala jedina moznost. Vypnut Veroniku. Podisiel k dveram...
Kym stihol prejst, dvere sa pohli a mal stastie, ze neprisiel o pravu nohu. Toto uz nebol zart! Ako odstavi Veroniku?!
Rozbehol sa ku vchodovym dveram, no tie sa na jeho pokyn ani nepohli.
"Peter, mam pre teba spravu. Myslim, ze ti to bude jedno, ale mam taky prikaz..."
"Aku spravu?!"
Na monitoroch v miestnosti sa objavil vyrazny cerveny text:

POZOR!
CENTRALNE VYSIELANIE!
NEPODLIEHAJTE PANIKE!
SITUACIU UZ MAME POD KONTROLOU!

Peter si unavene vzdychol. Konecne teda zasiahli... Pomyslel si, ze hned, ako sa odtialto dostane, zrusi celu Veroniku a radsej si bude vsetko robit sam, tak, ako to bolo predtym. Ktovie, preco sa ludia stali na Veronikach taki zavisli...
Pretrel si spotene celo.

Vzapati aj oci. Text totiz pokracoval, i ked celkom strucne:

9...8...7...6...

Veronika mala len inteligenciu dietata...
No co ak sa spoji vela-vela-vela malych deti?

(c) Ivan "VIX" Noris, 13/2/97, 7/8/97, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 21/09/2019, 09:56:04