Obloha bola nadherne modra

[science-vixion]

Moje pohyby boli rychle, presne a bezchybne, ako sa patri na profesionala. Nasadil som na hlaven pusky tlmic a na mojej tvari sa objavil uskrn - zbran sa zrazu stala dlhsou a hrozivejsou.
Napokon zasobnik. S temnym kovovym cvaknutim zapadol na miesto. Nabil som prvy naboj.
Pohlad na hodinky - sedem nula tri peem. Som presny. Prestrcil som hlaven pomedzi zaclony do otvoreneho okna.
Ulica podo mnou bola o tomto case uz pokojna. Ludia sedeli doma a pozerali spravy nezavislej televizie. Ale nie vsetci, aj ja som patril k vynimkam.
Obloha bola nadherne modra.
Pretrel som makke gumove lemovanie dalekohladu a prilozil k nemu lave oko. Puska bola aj bez stativu celkom lahka a najma - velmi presna. Bola perfektna. Mierne som pohol zbranou. Zamierovaci kriz sa objavil na okne na prvom poschodi. Trochu dolava. Fajn. Tretie okno. Kriz zastal. Ruky sa mi netrasu, to je dobre znamenie...
V okne, na ktore som mieril, sa mihla postava. V duchu som ju skontroloval s fotografiou muza, ktory sa mal stat mojou obetou...
Je to on. Prst na spusti ozil. Vystrel. Vykrik.
Zasah.
Vykriky od bolesti (a ci od hnevu) som vsak nevnimal, rychlo som rozlozil pusku. Tlmic ma trochu pohneval, ale nakoniec si dal povedat. Vyborne. Presla sotva minuta.
Zabuchol som za sebou dvere, ako mi to prikazovali instrukcie a privolal vytah. Dalsi uspesny zasah, dokonca som pouzil len jeden naboj. Lepsim sa!
Kluce som hodil do neoznacenej schranky bytu, ktory som prave opustil, v chodbe pred vytahom.
Vysiel som z domu s malou cestovnou taskou tmavomodrej farby. Na jednej strane mala napis "JUST DO IT... LATER", ktory sme si vymysleli s kamosmi este na strednej skole ako oznacenie nasho klubu; jej obsah bol vsak nesporne zaujimavejsi. Rychlo som nasadol do bieleho Escorta a nenapadne som sa vytratil z ulice. Na krizovatke ma minula sanitka a jej naliehavy zvuk klesol - krasny priklad Dopplerovho efektu.

Na druhy den som vosiel do banky medzi prvymi a overil, ci bol na moj ucet prevedeny zvysok honorara. Ked ma patmiestna suma upokojila, navstivil som nemocnicu.
Filip prave operoval, tak som ho cakal na chodbe pred jeho ambulanciou a pozoroval sestricky, co chodili okolo. Niektore boli celkom pekne. Niektore sa na mna dokonca pozreli.
Filip sa vratil asi o patnast minut a hned ma pozval dnu. Este som tu nebol. Rychlo som sa poobzeral. Zhodnotil som interier miestnosti na tri minus. Tesne nad hranicou znesitelnosti. Stara 486 DX-2 s monochromatickym monitorom vierohodne dokreslovala celkovy obraz...
"Vidim, ze som prisiel v najlepsom," poznamenal som, ked som si sadol a odmietol kavu.
"No, dnesok je dost narocny. Vynimocne," odpovedal Filip a zapalil si cigaretu. Nikdy som nechapal, ako si mozu ludia takto nicit zdravie, ale ked aj lekari?!
"Vynimocne?" nadhodil som.
"Ved vies, ze to ide dolu vodou... Urazy su dnes zriedkavostou a operacie... niekedy mam pocit, ze na tie automaticke nemocnice uz nestacime."
Spomenul som si, ako pred rokom otvorili prvu nemocnicu s operacnymi salami obsluhovanymi vylucne pocitacom.
"Ale ide predsa aj o ten ludsky pristup. To pocitace nedokazu," upokojoval som ho.
"Iste. Ved aj preto tam este maju personal," uskrnul sa. "Nam sem posielaju len lahke pripady. Ostatne robia tam... Je to zufale! Robime, co mozeme, robime to ako najlepsie vieme - a pride nejaky idiot a naprogramuje to pocitacu. Jasne, ze to robi rychlejsie a vacsinou aj lepsie... ale je to len stroj!"
"Jasne, jasne!" zastavil som ho. Zasa sa rozohnil. Pred mesiacom Ministerstvo zdravotnictva zamietlo protest skupiny lekarov a pracovnikov zdravotnickeho sektoru, ktoru viedol Filip - pozadovali rovnomerne rozdelenie pacientov medzi normalne a automaticke nemocnice... este sa s tym nevyrovnal.
"Ale hovoris, ze dnes to je ine," vratil som sa k teme spred niekolkych minut.
"Ano," prikyvol a trochu sa upokojil. "V noci sme tu mali par zvlastnych pripadov... tri strelne poranenia. Dve ramena a jedno stehno. Vsetko ciste priestrely."
"Fiha?" zvolal som prekvapene, i ked som prekvapeny nebol ani trochu. "To je teda nieco!"
"Hej. Prave som hovoril s nejakym detektivom. Neviem, co to ma znamenat, ale montuje sa do toho policia..."
"Ktovie..." zamrmlal som.
"Zvlastne je aj to, ze taketo pripady sa zacinaju hromadit. Je to uz asi tyzden, kedy som tu mal dve zlomeniny - a tiez boli sposobene strelnou zbranou..."
"Zda sa, ze je to nejaky maniak," poznamenal som.
"Pre mna - za mna, nech je to, kto chce. Ja mu vlastne mozem dakovat. Mame pracu. Taketo pripady nechavaju nam. Vraj "mrhanie strojovym casom"! Je to vobec mozne? Pomoc clovekovi je mrhanim casu?!"
"Mas pravdu. Je to mozne." odpovedal som.
Zmenil som temu. Este par minut som sa so svojim priatelom a byvalym spoluziakom rozpraval a slubil som, ze ho coskoro opat navstivim. Chcel som mu zazelat vela dalsich pripadov, ale asi by to bolo dost morbidne zelanie...

Nasadol som do tmavozeleneho Espera a rozmyslal o poslednych minutach. Bol som rad, ze som zasa videl Filipa a ze som si par veci ujasnil. Mierne som pokrutil hlavou pri myslienke na policiu - a na dve zlomeniny. Vsetko to predsa mali byt ciste a presne zasahy... Snad moje dalsie zasahy budu presnejsie.
Doma ma cakala obalka. Bez adresy odosielatela - ako obycajne. Vysypal som jej obsah na stol v obyvacke. Kluce, adresa prenajateho bytu, fotografia a adresa klienta, ktory sa mal stat mojou dalsou obetou a listok s dalsimi informaciami od pozorovatela. Kym som si prezrel fotografiu, mechanicky som siahol po telefone a vytukal cislo banky. Viem ho uz naspamat. Par viet, moj suhlas, pozdrav. Vyborne. Zaloha je uz na ucte.
Obratil som fotografiu. Bol na nej datum a cas. Zajtra, styri hodiny popoludni. Pod tym bolo mensim pismom napisane "lave rameno".
Uskrnul som sa. Filip alebo niekto z jeho timu bude mat zajtra opat pracu... A nikto nezomrie, ak budem presne mierit. Aka to vyhoda oproti atentatnikom, ktorych ulohou je obet usmrtit.

Zamierovac sa plavne klzal po okne. Podla mojich informacii by mal klient okolo stvrtej dorazit domov. Pozorovatel pripisal poznamku, ze klient nerad otvara okna. Budem teda musiet strielat cez sklo. Slnko sa vsak prave zacalo od neho nebezpecne odrazat - obloha bola uplne jasna a oblaky ho nemohli zatienit. Zboznujem modru farbu!
Teraz mi vsak prilis vela svetla prekazalo. Pohybom palca som nahmatal a zapol polarizacny filter v dalekohlade.
Nemam rad rozruch a tak som si vzal specialnu prieraznu municiu. Mala by do skla vniknut ako noz do margarinu. Pozrel som na hodinky premietane do dalekohladu na puske a v duchu som zanadaval. Kde ten chlap trci?
Na ulici zastalo auto. Muz vystupil, vybral cierny kufrik a zatvoril dvere. Zaznelo dvojite zapipanie alarmu. To musi byt on! Pozorovatel mi sice nenechal znacku ani cislo auta, ale ten pocit... jednoznacne to musi byt on!
V byte sa mihla postava. Fajn, nemylil som sa. Priblizil sa k oknu. Mal som este cas. Videl som, ako muz otvoril akusi obalku a precital list s kamennym vyrazom. Vedel som, co je v liste. Muz sa rychlo poobzeral okolo seba a ked sa ho uz-uz chystal odhodit, zamierovac zastal na lavom ramene s tetovanim, ktore som v pritmi izby nedokazal rozlustit a uskutocnil som svoje poslanie.

Zakaznikov pribudalo a ja som coraz castejsie nachadzal vo svojej schranke neoznacene obalky. Od isteho casu ma akosi zacalo zaujimat, kto su moji klienti - na slovo "obet" som si stale nemohol zvyknut - a preco po nich niekto ide. Kontaktna osoba skupiny mi vsak odmietla dat informacie so zdovodnenim, nech sa staram o svoju pracu. Sledoval som teda aspon spravy. Z nich som sa dozvedel o narastajucom pocte atentatov konciacich zranenim, o bezradnosti policie, ktora nema zatial ziadnu stopu, ale ani slovo o totoznosti obeti. Podla vyzoru a akehosi pocitu, ktory som mal pri pohlade na tych ludi v televizii a nie iba v dalekohlade, som predpokladal, ze su pomerne bohati. Vedel som len, ze organizacia, ktora ma plati, ziada od nich vykupne. Ak nezaplatili, prisiel som na rad ja. Viac som nevedel a zo sprav sa to ani nikdy nedozviem!
Namrzene som prepol kanal. Zacudoval som sa, lebo v tychto spravach vysetrovatel oznamil, ze dava dohromady specialnu jednotku, ktora bude chranit pravdepodobne obete utoku.

Tentokrat som mal strielat v noci a zo strechy. Fajn, aspon nejaka zmena v inak jednotvarnej cinnosti. Nocna tma mala zabezpecit minimalne dve veci: ze ma nikto neuvidi a ze mi nebude tak priserne teplo. Tieto letne mesiace nie su vhodne na polihovanie na rozpalenej streche, hoci i na deke. Toho, ze v tme neuvidim ja, som sa nebal. Puska mala zariadenie pre nocne videnie.
Adresa a popis budovy klienta mi bola povedoma. Deja-vu? Alebo som tu uz naozaj bol? Oboje znelo velmi nepravdepdobne. Bola by to privelka nahoda...
Ale zrejme som sa nemylil. Napriek tomu, ze prave na kostolnej vezi odbilo devat hodin vecer, boli okna bytu zatvorene a za jednym z nich sedel za pracovnym stolom moj klient. Lave rameno mal este stale obviazane.
Este stale! Tato myslienka akoby predbehla moje spomienky. Tento clovek - rameno, zatvorene okna - bol uz raz mojou obetou! Preco je nou teda opat?
Profesionalita zvitazila. Zabudol som na vsetko a nechal som zamierovac, nech sa zastavi na pravom zapasti. Muz cosi pisal, a tak som musel pockat, kym si trochu oddychne...
Medzi stlacenim a uvolnenim spuste nemohlo prejst viac ako pol sekundy. Napriek tomu som si stihol vsimnut tmavomodre tetovanie presvitajuce spod obvazu na lavom ramene - ci skor jeho zvysok. Co mi len pripomenulo?
Ozvalo sa zarincanie skla a ja som si uvedomil, ze som zabudol nabit prierazny naboj. Bleskove som overil zasah a stiahol som sa o meter dozadu. Rozmontoval som pusku a uvazoval nad tym, ako sa nenapadne dostanem z ulice, ktora bude o chvilu plna policajtov... To sklo bolo urcite pocut v sirokom okoli.
Ulica skutocne ozivala. Z okien sa vyklanali ludia a pod branou mojho klienta zastavili najskor mestski a potom aj statni policajti. Majaky vytvarali v ulici bez funkcneho osvetlenia farebne efekty. Medzi nimi sa prehnalo moje auto. Vobec som nebol nenapadny. Pud sebazachovy ma vsak suril - cim skor prec z tejto neprijemnej situacie!
Zrejme sa stal maly zazrak - nikto ma neprenasledoval.
Na druhy den som si opat vyziadal nove auto a cely den som jazdil po okoli mesta. Potreboval som sa trochu uvolnit. Vcera to bolo naozaj o vlasok - a bola to moja chyba. Dovod opatovneho utoku na klienta ma uz vobec nezaujimal. V hre bola moja profesionalita. Ako som len mohol zabudnut na vymenu nabojov?

Unaveny ako doga som sa vratil domov. Neprekvapilo ma, ze v schranke na mna opat cakala obalka, zarazajuca vsak bola jej hrubka. Zjavne v nej neboli kluce. Hned som ju otvoril. Beznu postu som uz davno nedostal, ani pohladnice. Ako by som aj mohol - clovek s falosnou identitou nachadza v schranke vacsinou len ucty.
V obalke bola fotografia. Zaber bol urcite urobeny za tmy a bez blesku. Na fotke bol muz, ktory mieri ostrelovacskou puskou zo strechy domu.
Bol mi viac nez povedomy.
Bol som to ja.
Na druhej strane boli dve slova vystrihnute z novin:
"PRISIEL cas!"
Nie som padavka, ale obalka mi skoro vypadla z ruky. Vystrasene som sa poobzeral a vyletel som hore schodmi ako raketa. Na vytah som ani nepomyslel. Len doma, ked som za sebou zamkol dvere a pripravil pistol, dokazal som spomalit svoj pulz a ostatne metabolicke reakcie.
"Co to ma znamenat?" zmohol som sa na prvu otazku v duchu. Potom nasledovali dalsie: "Kto?", "Ako?" Na najzasadnejsiu otazku "Preco?" som sa ani nezmohol. Ani som nemusel. Pred ocami sa mi v podvedomi objavil dlhy zoznam mojich klientov... mal som vela nepriatelov. Pokial bola moja totoznost utajena, nezalezalo mi na tom. Ale teraz...
Zlakol som sa. Chcel som s tym okamzite skoncovat!

Kontaktna osoba skupiny neprejavovala velku radost, ked som jej este v ten vecer zavolal. Oznamil som, ze s touto pracou koncim a ziadam o vyradenie z aktivnej cinnosti. Zrejme som posobil ako nesvojpravny, lebo hlas v telefone mi zacal hovorit cosi o zodpovednosti... bolo mi to jedno, az kym nepresiel na neurcite vyhrazky.
"Nie sme materska skola!" povedal.
"Iste. A ja nie som male nevinne dieta. Chcem s tym prestat!" odpovedal som. Po prvykrat za poslednych pat rokov som dostal strach, nicim nepotlacitelny strach.
"Lutujem," ozvalo sa z druhej strany. Nevedel som, ci lutuje, ze nie som dieta, alebo mi len oznamuje, ze z tohto zamestnania vypoved nedostanem.
"Ved v tom nie som sam, preboha! Nemozem v tom pokracovat! Nejde to! Mate za mna urcite nahradu!" zvolal som.
Hlas na druhej strane bol stale pokojny. Na chvilu sa odmlcal.
"Mate pravdu. Nie ste v tom sam. Odkial viete, ze prave teraz niekto nemieri na vasu hlavu z okna na druhej strane ulice?"
Pochopil som, ze som prehral. Sluchadlo mi vypadlo z ruky. Nemusel som sa pozerat na spominane okno. Bolo celkom jedno, ci ten chlap blafuje alebo nie. Oni su schopni vsetkeho. Oni... este dovcera som hovoril My!
Opat som vzal sluchadlo.
"Dobre. Zabudnite na to," povedal som odovzdane. Co mi ine zostavalo? Nemam sa na koho obratit s prosbou o pomoc.
"Vedel som to. V poriadku. Zajtra dostanete dalsiu zasielku. Tak sa vzchopte! Dame na vas pozor."
Zlozil. Ja az po niekolkych dlhych minutach.
Vztahovalo sa to "dame na vas pozor" na ten neurcity a predsa vyhrazny list? Alebo som mu o tom ani nestihol povedat? To by potom znamenalo, ze...

Celu noc som nespal. Sedel som pri dverach s odistenou pistolou, co najdalej od okna. Nic sa vsak nestalo. Na druhy den vecer sa v mojej schranke zjavila slubena obalka a dnes o siedmej rano mam byt na stanovisku. Bal som sa co i len paty vystrcit z domu, ale ked ma neodstreli ten maniak, co mi pisal, pocas akcie, dostanu ma Oni, ked nesplnim ulohu - a ako naznacili, mozno sa to stane aj doma. Bol som v pasci. Nechcel som vsak mat zakrvaveny koberec. Vzal som teda pusku a pobral sa do prace.
Vlastne som nemal co stratit. Za poslednych 24 hodin sa moj zivot radikalne zmenil.

Nabil som pusku pomerne nezacastnene, takmer az s nechutou. To bol pocit, ktory som pocas svojho zamestnania v tejto anonymnej jednotke este nikdy nezazil. Bol som predsa dobre vycviceny. Teraz som vsak mal pocit, ako by sa mi zbran vysmievala. Citila, ze moja profesionalita zmizla spolu s mojim pokojnym spankom. Nahradila ju neistota. Za kazdym zastretym oknom sa mohol skryvat ostrelovac mieriaci na mna.
Ruky sa mi este stale netriasli. Vyhladal som teda spravne okno a pozrel som na fotografiu klienta. V byte sa zatial nic nehybalo. Mal som este par minut, kym sa zobudi. Pozorovatel napisal, ze vstava zasadne o siedmej.
Az k mojim usiam bolo pocut zazvonenie staromodneho budika. Bolo odporne kovove a... mechanicke. Mne sa viac pacili tie elektronicke, ale bez tych idiotskych melodii, co prebrali z ROMiek mobilnych telefonov.
Cosi sa pohlo. Moj prst na spusti presiel do stavu pohotovosti.
Nielen moj.
Pohyb v okne nasledovany zableskom svetla a prudkou bolestou v mojom lavom ramene. Nestihol som vystrelit, prekvapil ma zasah z okna, na ktore som mieril. Vystrel ma hodil dozadu a kym som padal, pocitil som dalsi zasah. Nikdy som nenosil nepriestrelnu vestu a to sa mi teraz stalo osudnym. Dva zasahy, a ako som si vsimol, z roznych miest. Oba farbili moju koselu na cerveno a tepla krv stekala na koberec v prenajatom byte. S myslienkou "aspon, ze to nie je u mna doma", ktoru som ani nestihol vyslovit, som upadol do bezvedomia.

"Chlapce, nasral si ma!" povedal chlap s obvazom na ramene a zapasti, ktoreho som uz dobre poznal. "Dvakrat si mi roztrepal okno a znicil tetovanie."
"To mi je luto..." zamrmlal som.
"Drz hubu! Mne je luto teba, chlapce. Postval si si proti sebe vsetkych. Policajtov, obete a este aj svojich vlastnych! Ty si teda idiot. To ta vazne nenapadlo, ze si mozu objednat aj jeden vystrel pre teba?" uskrnal sa tetovany.
"Co je to za blbost?" ohradil som sa.
"Zda sa, ze je v tom prilis dlho," poznamenal ktosi, koho som nevidel, lebo stal za mojou hlavou.
"To ano. Lezie mu to na mozog. Co s nim spravime? Nechame ho tu vykrvacat, zavolame polisov alebo...?" spytal sa ktosi treti s pomerne jemnym hlasom.
"Nevykrvaca. Obviazal som mu rany. Ciste priestrely," uznanlivo pozrel na tetovaneho Filip. Filip z chirurgie.
Nicomu som nerozumel. Kto su ti ludia? Ako suvisia?
Co bude so mnou?
Filip zrejme uhadol moje myslienky.
"Vezmem ho so sebou. Poriadne ho osetrime," povedal, zdoraznujuc slovo "osetrime".
"Dobre. Zavolam sanitku?" spytal sa tetovany.
"Netreba. Vezmem ho autom. V nemocnici ho mozeme prehlasit za dalsiu obet. Mimochodom, poslednu," poznamenal Filip.
"Perfektne. A... dobre si to nacasoval. Prave dnes bol zruseny monopol automatickej nemocnice..."
"Toho pohybliveho pasu? Clovek dnu, clovek von?" pohrdavo sa usmial Filip. "Chvalabohu. Takze to zabralo. Akcie nasej nemocnice by mali stupnut v najblizsich dnoch. Tak, skoncujme s tym!"

Sedel, ci skor lezal som na zadnom sedadle mikrobusu spolu s Filipom, sofera som nevidel a ani som by som ho nepoznal. Mysel som mal trochu zahmlenu, ale dost jasne som si uvedomoval, ze nema zmysel povedat niekomu, co sa vlastne dialo, coho bola cela spolocnost svedkom. Uz len preto nie, ze mnohi z tejto spolocnosti o tom velmi dobre vedeli. A ti druhi - ti by mi neuverili. Predsa len ma vsak trapilo, ako sa mohol Filip na nieco take dat. Ze to robili ludia kvoli peniazom, to ma tak netrapilo. Nakoniec, k tej skupine som donedavna patril aj ja. Ved len teraz si uvedomujem, co som robil. Minulost som vnimal ako zly sen. Ale co lekar? Vtedy sa tesil, ze ma kvoli ostrelovacovi viac prace. Teraz viem, ze pri rozhovore klamal viac ako ja; ze je v celej akcii zaboreny ovela hlbsie. Ako to mohol dopustit?
"Filip?" zasepkal som.
"Ano?"
Premyslel som si otazku.
"Ako... ako si mohol porusit Hippokratovu prisahu? Ved... ty nesies tiez svoj diel zodpovednosti... na tych zraneniach... tak ako ja," povedal som ticho a... zahanbene.
"Aku prisahu?"
Videl som, ze ten nechapavy pohlad nepredstiera. Hned potom ma napadlo, ze toto nie je sanitka a vobec nie je iste, ci ma vezu do nemocnice. Osetrit ma totiz mozu hocikde.
Vlastne - "osetrit". Cim dlhsie sme totiz sli, tym viac mi bolo jasne, ze sa od nemocnice vzdalujeme. A hoci boli moje myslienky otupene bolestou, vedel som, ze mam jedinu sancu. Ze si niekto vyberie za svoj ciel prave Filipa.
"Dame na vas pozor," rezonovali mi v usiach slova kontaktnej osoby... Comu mam vlastne verit? Kto mi pomoze? Je mozne, aby som mal take stastie a... prezil?

Filip vystupil z auta a podisiel k soferovi. Pozeral som sa cez otvorene dvere na oblohu. Zaznel tlmeny vystrel.

"Zasah!" povedal si ostrelovac leziaci na streche domu oproti.
"Dokonca som pouzil len jeden naboj!"

Obloha bola nadherne modra...

(c) Ivan "VIX" Noris, 20/8/1998, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 12/11/2019, 20:46:09