"Poviedka."

Lekar ma vyrusil... tak som odlozil pero a nechal ho, nech sa so mnou porozprava. Bola to napokon jeho praca a ja nemam preco mu ju kazit. Chce mi pomoct. Hoci ja jeho pomoc vobec nepotrebujem...

Doktor chce, aby som mu porozpraval o tom, na co prave myslim. Chce vediet, co sa mi prehana hlavou. Tak dobre, poviem mu to. Pero vypinam natrvalo a pohodlne sa usadzam v posteli...

Toho dna som prisiel do prace trochu neskor. Asi sme s Janou zaspali, inak som si to vysvetlit nevedel. Ale aj tak sa nic nestalo. Aspon nie pred jedenastou...
Ked som dokoncil projekt, chystal som sa do bufetu. Hlad je najvacsi nepriatel cloveka, hned po ostatnych ludoch, uskrnul som sa. V bufete okrem mna sedel uz len akysi chlapik, podla farby oblecenia odniekial z Informacneho alebo Bezpecnostneho. Kyvol som mu na pozdrav a zahryzol som do oblozenej zemle.
Ked som v ustach zacitil uhorku, nebolo to to jedine, co ma znepokojilo, alebo skor, zaujalo, lebo uhorky mam velmi rad. Na chrbte som akosi citil, ze sa na mna ten chlapik pozera. Obratil som sa - v bufete som uz bol celkom sam, co sa mi este nikdy nestalo. Pocit, ze ma niekto sleduje, vsak zostal.
Zvysok zemle som do seba nahadzal a potesenie z jedla som si nechal na inokedy. Nad dverami som postrehol bezpecnostnu kameru, ale ta moj pocit sposobit nemohla. Kto teda? Co teda?
Na chodbe som stretol Martina - velmi si ma nevsimal a ponahlal sa s kopou papierov v jednej a s mobilom v druhej ruke. Zato ostatni kolegovia, ktorych som este dobre nepoznal, sa na mna pozerali, akoby videli egyptsku mumiu, ktora sa prisla poinformovat o najnovsich poznatkoch v informacnej technologii...
Zastavil som sa na zachode - vlastne len kvoli zrkadlu. Musel som sa na seba pozriet, ked som videl tie nechapave pohlady...
Tvar som mal pretatu jazvou, cerstvou a este krvavou jazvou.

Lekar poziadal o chvilku strpenia a cosi si poznamenal. Potom som pokracoval. Tiez ma musel prerusit v takom okamihu!

Vzdy som prehanal. Jazva nebola ani velka ani velmi krvava. Skratka som bol asi pri holeni trochu nepozorny. Vybral som z vrecka maskovaciu tycinku a o par sekund som uz vyzeral skoro normalne.
Ked som vysiel von, na chodbe stal ten chlapik z bufetu. Pozeral sa urcite na mna. Trochu ma to zarazilo a pohol som sa ku kancelarii. Presiel som okolo neho, nepovedal jedine slovo. Vydychol som si, akosi sa mi ulavilo.
Nie vsak nadlho.
Z dveri mojej kancelarie vysiel niekto, koho som nepoznal a ocividne tam nepatril. Pohol sa ku mne a pravu ruku vopchal pod kabat.
Asi som v televizii videl prilis vela akcnych filmov, lebo som sa obratil a nasadil najvyssiu moznu rychlost. Za rohom som sa prudko zastavil a vynadal som si. Pozrel som spat - a vsetko som zasa odvolal. Ten clovek sa ku mne naozaj rutil so zbranou v ruke.
Ako sa do tak zabezpeceneho podniku dostane muz so zbranou, neviem, nechcem a dufam, ze ani nikdy vediet nebudem. Mozno sa vam zda cudne, ze som vobec nerozmyslal nad tym, kto a preco ma chce dostat. Bolo mi to jedno, mal som strach, priserny strach! Chcel som... musel som vypadnut. Vobec som sa neovladal a absolutne som neratal schody, aj ked som vedel, ze som zbehol z desiateho poschodia, utekal som prec. Ten clovek bol stale za mnou a dohanal ma - vobec som sa tomu nedivil. Pred firmou parkovalo akesi auto - a ked som sa pohol k ulici, nastartovalo. Myslienky sa zliali do jedineho slova: "PREC!!!"
(Tych vykricnikov bolo mozno o nieco menej, podla toho, ako to vidi doktor, nemal by som tolko casu na krik.)

Lekar mi zacal davat otazky, ktore s temou vobec nesuviseli, tak som musel mysliet zasa na nieco ine. Rozpravali sme sa o mojom detstve, o skole a podobnych nepodstatnych veciach a az na druhy den ma poprosil o zvysok. Tentokrat si vzal so sebou diktafon. A mne sa to zatial v hlave pekne rozlezalo.

Bezal som z poslednych sil a kaslal som na to, ze podla doktora nesmiem este par tyzdnov byt vystaveny ziadnej fyzickej namahe... To si moze nechat na casy, ked budem mat pocit, ze mi tych par tyzdnov zivota este zostava!
Konecne doma... Ulica. Brana. Ked som vyberal kluce, napadlo ma, ze som si mohol vziat auto. V tom strese som ho zabudol v podzemnej garazi v praci... Aj ked... no, kazdopadne by som sa presvedcil, ci mi pod auto nenainstalovali naloz... Mozno by to bolo lepsie. Neunavil by som sa k smrti ako teraz. Bolo by to rychle a bezbolestne...
Kluce mi spadli na chodnik. Viem, je to otrepana situacia, ktora sa opakuje takmer v kazdom filme, knihe alebo poviedke, ale skuste prebehnut pol mesta s chlapikom, ktory sa vas zjavne pokusa zabit, (na lepsi dovod behu so zbranou v ruke som neprisiel) za chrbtom a potom s jazykom na snurkach od topanok otvarat dvere! Zda sa vam to lahke?
No dobre, tak si k tej predstave pridajte bezpecnostne dvere s troma zamkami...
Aj ked mi to pripadalo ako vecnost, posledny zamok som zdolal do minuty. Bleskovy pohlad cez plece - ulica bola prazdna. Vlastne nie! Uz vybieha spoza rohu... ano, to je ten chlap v ciernom plasti!
Tazke tresnutie pancierovych dveri ma upokojilo. Behom par sekund sa steny od nahleho narazu prestali triast a ja som sa v dome zabarikadoval. Oprel som sa o stenu. Z cela sa mi liali vodopady potu, ktory kvapkal na kachlicky a cimsi mi pripominal casy, ked sme este doma mali nasu Ritu... To bolo predtym, ako som prestal mat rad psy.
Ked som zapol poplasne zariadenie, zhodil som zo seba premoceny kabat a chcel som sa osprchovat. V dome som sa citil relativne bezpecny - aspon kym si nevezmem veci a nezmiznem z mesta. Len pred par tyzdnami sme kupili v lese chatu - nikto iny o nej nevie. Tam sa ukryjem, kym budem musiet. Len co to bude bezpecne, zmiznem uplne. Vrhol som sa do izby a zacal...
Paneboze! Jana! Celkom som na nu zabudol! A pritom som jej hovoril, aby nikam nevychadzala, ze je to nebezpecne... A dvere boli zamknute! Paneboze!
"Jana!" zavolal som na cely dom, hoci to nemuselo byt najmudrejsie. Unava razom presla, moje telo vytvaralo dalsie litre adrenalinu a potu. Momentalne viedol adrenalin.
Ticho. Ani televizor nebol zapnuty... Myslienky mi preskakovali z jednej predstavy na druhu a citil som sa priserne, co ak kvoli mne nieco urobia Jane?! To nemoze byt pravda!
Rychlo som prebehol dom. Dvere na spalni, ktoru som si neviem preco nechal na koniec, boli privrete. Prudko som ich otvoril.
Krizom cez postel lezala dolu tvarou Jana.
Kym som sa stihol zatackat, pohla sa. Obratila sa ku mne, v ociach mala rozospaty vyraz, ktory vsak rychlo vystriedalo prekvapenie, ked sa na mna lepsie pozrela. Musel som vyzerat strasne. Spotene vlasy prilepene do cela, natrhnute rifle, nastastie som si stihol prezliect sveter. Ale nemozem nespomenut krvavy flak na tvari... Ten nestastny pad na ceste mi ale svojim sposobom pomohol na chvilu sa zbavit prenasledovatela.
"Ivan, ako to vyzeras? A kde sa tu beries?" zhrozene sa postavila a chcela sa ku mne pritulit. Jemne som ju odstrcil.
"Musime zmiznut! Hned! Prosim ta, rychlo si zbal veci, ideme na chatu!" Vrhol som sa k skrini a zacal vyberat, alebo skor vyhadzovat oblecenie.
Chvilu nechapala. Pozerala na mna, ako na mimozemstana v tricku s napisom "Akty X". Vtom sa vo mne nieco zlomilo. Zabudol som na veci, opat som si ju k sebe pritiahol a pevne objal.
"Myslel som, ze si..." oci sa mi na chvilu zahmlili. Ale strasne sa mi ulavilo. Velmi som ju miloval.
"Co ze som...? Len som spala," odpovedala a v tone som jej citil naznak podozrievania. Nepochopila, co som mal na mysli a teraz odstupila ona.
"Upokoj sa, Ivan, nikto nas neprenasleduje, nemusime nikam utekat, nemusis ma rano zamykat," povedala makko.
"Co?!" vykrikol som a zacitil vlhkost na tvari. Asi krv.
"Znovu sa ti to otvorilo?" opytala sa a z nocneho stolika vybrala rychloobvaz. Vedla neho stala flasticka s tabletkami. Anti... anti-cosi.
Zbadala moj pohlad.
"Ty si si nevzal lieky, vsak?!" povedala trochu podrazdene.
V ociach sa mi zjavila otazka. Akosi sa mi vsetko miesalo. O com to docerta... ?! Nech mi nehovori o blbostiach, ked viem, co som prave zazil!
"Nikto ta neprenasleduje, to su len tvoje predstavy. Musis si vziat lieky a zavolame Petrovi, dobre?!"
Mala presvedcivy a ustarosteny hlas. Presvedcivejsie vsak na mna posobil pohlad na tabletky...
Antiparanoikum. Aspon sa mi zdalo, nevidel som napis celkom dobre. Podla toho, co mi hovori, by to malo zmysel... Ale preco? Preco?
Pred ocami sa mi zatmelo. Zacitil som, ako sa mi k ustam priblizil pohar a ako mechanicky hltam tabletky. Na chvilu sa mi to zdalo take zname, ano, Jana ma pravdu, su to len moje predstavy. Tie tabletky beriem predsa kazdy den... Asi som ich dnes rano vynechal. Urcite.
O par minut sa mi hlava prestala krutit. Zacul som hlasy. Bola to Jana... a este niekto.
Vstal som z postele. Predsa len to s tou hlavou nebolo take dobre, na par sekund sa mi este zatmilo pred ocami. Ale to prejde... predsa to poznam.
Spoza privretych dveri som sledoval Janu, ako sa polohlasne rozprava s akymsi chlapikom. Nepoznal som ho. Mozno prisla posta, ano, jasne, Jana prave preberala akusi velku obalku. Chlapik mal cierny plast, ktory sa mi zdal povedomy...
Vo chvili, ked som vstupil do miestnosti, dvere sa zatvorili, takze som chlapikovi do tvare nevidel a moznost overit si svoje zdanie sa stratila do nenavratna.
"Je ti uz lepsie?" spytala sa a pobozkala ma.
"A..ano, jasne."
Celkom tak to nebolo. Citil som sa trochu slaby. Tabletky mali zjavne tlmiaci ucinok.
"Zavolala som Petrovi, pride k nam, chod si zatial lahnut, dobre?" povedala Jana a zacala otvarat obalku. Ja som zamrmlal, ze teda dobre a obratil som sa. O cosi som zakopol a skoro som spadol, ale nakoniec som udrzal rovnovahu, hoci neviem, ako sa mi to podarilo. Zrejme som vsak nieco strhol so sebou, lebo za mnou zaznelo cosi kovove, akoby kov padol na kov.
Hvizdave zasycanie som zacul o zlomok sekundy neskor, ako som dostal prvy zasah do chrbta. Zhodil ma na zem a ja som zacitil palivu bolest. Este som sa obratil a videl Janu ako v ruke drzi revolver s tlmicom...

Lekar sa na mna laskavo usmial. Zapisal akesi udaje do mojej karty, prikyvol, ze moj stav sa zlepsuje a ze som uz stabilizovany. Potom odisiel. V miestnosti som bol opat sam a mohol som sa venovat svojej zalube - pisaniu poviedok. Lekar bol tym nadseny, vraj mi to perfektne pomaha zbavit sa niektorych svojich myslienok a ... ako sa nedavno preriekol, moje poviedky maju u pacientov uspech. V poriadku, nech si to teda berie za poviedky. Nikto okrem mna nevie, ze je to realita. Nikto mi neveri. Poviedky su pre mna jedinou moznostou, ako nezabudnut, ako naznacit... Aspon kym sa nedostanem z psychiatrie...

Ano, je zle, ked sa vam stane, ze do vas dievca vypali zblizka styri naboje, o tom nepochybujem... Ale podla mojho doktora je ovela nebezpecnejsie, ze som s niecim takym bez jedinej priciny ratal a obliekol si po prichode domov nepriestrelnu vestu. Ta mi napokon zachranila zivot. Aj ked doktor nezabuda pripomenut, ze toto vsetko sa udialo len v mojich predstavach. Prirodzene, podla vsetkeho, co vie, ma pravdu. Ale on netusi, aky to bol pekny pohlad, ked stala Jana nadomnou a nechapala, ako to, ze zijem, ked k nam prisla specialna jednotka. Moju vestu a uz vobec nie policiu zjavne necakala. Rovnako nemohla ratat s tym, ze som nechal odpocuvat nas telefon. Nuz, mozno som naozaj bol trochu paranoidny, ale zijem! Zijem a pisem poviedky, ktore moj doktor poklada za vyplody trochu choreho mozgu a ja ho nemienim presvedcit o opaku, lebo by to pre mna bolo nebezpecne. Policia si mysli, ze takto je to lepsie. Co ine nam ostava, ked mi povedali, ze Janu zabili hned v ten den, ako ma postrelila? A Peter vypovedal, ze som pol roka lieceny na... Ale to je jedno.
Podstatne je, ze ked sa von dostanem, dokazem svoju pravdu!
Ze nie som paranoik! Ze tu ide o viac.

Pokial sa toho, pravda dozijem. Ved preto si pre kazdy pripad ani v posteli nevyzliekam nepriestrelnu vestu...

(c) Ivan "VIX" Noris, 19/10/97, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 23/09/2019, 05:55:41