PRECO ?

Jedno je iste, tak, ako ze pisem tieto slova: zalubil som sa!

Boze moj, zboznujem ju! Milujem jej tvar, postavu. Milujem jej ocne tiene, jej ruz zanechavajuci farebne stopy na papierovom obrusku!
Je krasna, krasna! Najkrajsia, aku som kedy videl. A videl som ich dost! Ale ona... Je ina, a hoci na prvy pohlad vyzera taka chladna...
Boze, ako ma vzrusuje jej pritomnost, jej pohlady, take nechapave a pritom plne mudrosti. Z jej oci sala inteligencia, sila osobnosti, ktora prenikne kazdeho, kto sa k nej priblizi. Preco si ma nevsima? Preco sa tvari, ako by som ani neexistoval? Preco mi nedovoli, aby som...
Ano, ja viem. Som len uboziak, obycajny clovek, co sa zamiloval do bohyne krasy. Uznavam, ze nemam pravo vlastnit nieco tak povabne a dokonale. Preco mi vsak neda sancu? Preco ma prehliada? Kazdy jej lahostajny pohlad sposobuje v mojom srdci bolest a predsa ju lubim stale viac a viac!
Preco? Preco? Preco?
Teraz na mna pozrela! Pozrela na mna so zaujmom... ale nie. Zasa si to len namyslam. Nie, nie som schopny ziskat si ju. Nikdy si ma nevsimne.
Ale ci mozem za to, ze som sa zalubil prave do nej? Dokonalemu stelesneniu zenskosti? Mozem?
A mozem za to, ze som sa do nej zalubil prave ja?
Co by som dal za jej dotyk... co by som dal za to rano, kedy mi prvykrat dovolila dotknut sa jej, i to len letmo a rychlo. Ano, jasne si spominam na to jesenne sychrave rano, kedy som sa jej smel dotknut koncekmi prstov... To rano, kedy "aplikace provedla neplatnou operaci a proto bude ukoncena", to krasne rano...
Jedina utecha pre moje srdce... ze sa mi dovoli dotykat sa jej stale castejsie a castejsie. No aj tak nikdy nepochopim, preco si ma nikdy nevsima.

Preco som sa len musel zamilovat do Devatdesiatpatky???

Jedno je iste, ako ze pisem tieto slova. Neznasam ju!

Boze, ved ja som taky znasanlivy, preco to teda nemozem vydrzat? Naozaj mi velmi ublizila - a ublizuje mi stale, den co den, vzdy, ked ju stretnem, mam z toho depresie. Preco?
Je taka krasna... na prvy pohlad... kazdy prvy pohlad vsak klame. Co z toho, ze ma vajce krasnu nafarbenu skrupinu, ked je vnutri dute? Preco si ma len chcela ziskat? Preco sa jej to vtedy podarilo?
Ano, uznavam, aj ja som jej ublizil. Ale az potom, ked ona ublizila mne. Ublizila mi tym najstrasnejsim sposobom a to neraz. Vyzivala sa v tom, ked ma mohla znicit, deprimovat, udusit vo mne vsetko dobre, este aj moje dobre sposoby. Co ine som mohol robit? Musel som ju opustit. Ten vztah ma ubijal, a ktovie, ci ma celkom neznicil.
Sux, sux, sux!
Preco mi to robi? Preco sa mi ukazuje na kazdom kroku? Preco sa nechava vidiet v spolocnosti mojich priatelov? Chce im ublizit tak ako mne? To nedopustim, nikdy, nikdy! Nie, moja mila, veru nie!

Ach... tebe je to luto. Naozaj? Vzdy si ma dokazala presvedcit, moja krasna. Vzdy som ti uveril. Ale dnes je koniec. Definitivny koniec. Vies, toto je nas posledny spolocny rozhovor. Tak caf... Adios!

Rychlo koncim v menu START a prechadzam na Linux ;-)

(c) Ivan "VIX" Noris, 23/12/97, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 12/11/2019, 20:45:47