Presne podla protokolu

[science-vixion]

Fly Common sa zobudil prvy. Oci mal este zahmlene, ale podla zableskov okamzite spoznal modre rotujuce majaky oznacujuce zaciatok alebo (ako aj v tomto pripade) koniec hibernacie. Necitil si nohy a horko-tazko sa vyvliekol z hibernacnej kabiny. Po niekolkych minutach sa vsak uz citil lepsie. Organizmus sa prisposobil - nesporne vysledok mnohorocnej praxe.
Fly sa postavil, presiel si rukou po kratkych ciernych vlasoch a posuchal si nos. Bol studeny. Zvuky sprevadzajuce prebudzanie zaznievali este akoby spoza hrubej steny a ruky mu pripadali tak trochu cudzie, ale otupene zmysly su pre pohibernacne stadium typicke.
Obzrel sa, lebo si spomenul, ze tu nie je sam. Druha hibernacna kabina bola uz otvorena, ale jej obyvatel nejavil znamky zivota.
Nevelmi sa tym trapil; pocitac by predsa vyhlasil poplach, keby sa Blennah Straftonovej nieco stalo. Iba jej to dlhsie trvalo. Fly sa uskrnul - bol presvedceny, ze to ma na svedomi opacne pohlavie druheho dostojnika.
Hoci pred niekolkymi sekundami chcel odist a nechat Blenn na pokoji, jej nehybnost ho teraz predsa len zaujala. Urobil par tazkopadnych krokov k jej kabine a skontroloval ukazovatele. Vsetky boli zelene. Tak preco sa nehybe, zacudoval sa a zohol sa, ze skontroluje jej pulz manualne.
Ledva sa Blenn dotkol, vymrstila pravu ruku a odstrcila ho od seba.
"Daj si odpich, Fly!"
Common sa uskrnul. To je cela Blenn. Relaxovat v hibernatore...
"Ahoj srdiecko," povedal jej a opat sa vyrovnal.
"Kocurik!" odpovedala a na chvilu sa nasiroko usmiala. Fly sa opat uskrnul.
"Este raz mi povies "srdiecko" a bude z teba vykastrovany kocur!" povedala nahle a sprevadzala svoju repliku velavravnym pohybom. Potom ho pustila a vstala zo svojho lozka ovela rychlejsie ako Fly. Ten si to vsak vobec nevsimol - hoci stal iba kusok od nej - a dalej nadaval v miernom predklone. Az o dlhu chvilu si uvedomil, ze ho zasa dostala a ze sa este stale vobec nezmenila.
Blenn zatial obsadila jedinu funkcnu sprchu na stredne velkej nakladnej lodi "Prometheus II.", ktora bola zrejme i vdaka svojmu nazvu nesmrtelna. Mnozstvo meteoritov a ulomkov asteroidov zanechalo na kedysi peknej lodi nezmazatelne stopy. Diery zaplatane kovovymi a metakovovymi platmi pokryvali uz dve tretiny povrchu a hoci by bolo mudrejsie nahradit ju novsou lodou a "Promethea" zosrotovat, majitel jej "smrti" predchadzal a financoval jednu generalnu opravu za druhou. Mozno za tym boli provizie, mozno nieco ine, ale Blenn a Fly sa o tom obcas rozpravali - vlastne vzdy, ked sa prave nehadali, co vsak robili takmer stale. Obcas sa divili, ako to spolu mozu vydrzat, no tomu druhemu nepovedali ani slovo. Fly si nechcel pripustit, ze by nemohol zvladnut nejaku zensku a Blenn si myslela to iste o nom.
Common rezolutne odmietol ist skontrolovat kokpit, kym sa aj on neosprchuje, preto melancholicky cakal pred dverami umyvarne a hodnotil interier lode. Z isteho hladiska bol na tom horsie ako exterier: tu sa neopravovalo takmer nic. Calunenie (to, co zan obaja povazovali) vydrzalo vela a do obytnej sekcie a jej zariadeni nikto neinvestoval peniaze uz aspon pat rokov. Fungovali iba dva hibernacne boxy, obytna miestnost, kokpit a sprcha. Vsetky ostatne miestnosti boli nepouzitelne, v lepsom pripade prazdne.
"Pohni si!" zvolal Fly a prave vtedy sa dvere otvorili. Vysla Blenn a za nou, v sprche, zbadal malicky oblak pary.
"To ti trvalo!" neodpustil si Fly poznamku, ktoru by ostatne adresoval kazdej zene na palube lode.
Ignorovala to. Zato nezucastnene podotkla:
"Ostalo uz len trochu teplej vody, tak nou setri."
"Co?" Common bol prekvapeny a nahnevany zaroven. Zvedavost vsak tentokrat zvitazila.
"Zasa odislo cerpadlo?"
"Skor ohrievac, povedala by som. Pozriem sa na to neskor."
"Okej."
Fly za sebou zatvoril dvere a kym pustil vodu, naplanoval si kontrolu kokpitu a obhliadku nakladu. Podla zmluvy by to vlastne malo byt opacne; na tychto letoch je najdolezitejsi naklad. Ale on sa moze na nejaku zmluvu s prehladom vykaslat. Za tie prachy...
A este tu musi trcat s tou mizernou zenskou! Kolko uz spolu lietaju? Rok? Dva? Zvykol cas ratat na lety a nie roky...
Zvysok teplej vody rozohnal jeho chmurne myslienky a do kokpitu prisiel osviezeny a dobre naladeny.
"S tou vodou ti to vyslo," privitala ho. "Bolo to cerpadlo. Vlastne - je. Predstav si, ze na palube nemame uz ani jedno nahradne..."
"Spica. Co ine sa dalo cakat?"
Blenn sa uskrnula.
"Murphyho zakon, co?"
"Tentokrat vysiel, nie?" prerusil ju trocha otravene. Vobec mu nezalezalo na filozofii ale na nedostatku teplej vody.
"Co mame na monitoroch?" povedal, aby sa trochu rozptylil. Jeho dobra nalada bola uz zasa prec. Sadol si do kresla, ktore bolo kedysi anatomicke, hoci sa na to nepamatal.
"Hm, vela a nic. Podla senzorov sme na standardnej pohyperskokovej priblizovacej trajektorii k Zemi. Rychlost 0.1. Hypermotory deaktivovane. A mali sme niekolko zrazok s meteoritmi..." poznamenala sledujuc ukazovatele integrity plasta.
"Definuj 'niekolko'," pozrel na nu Fly.
"Zopar ich ostalo v trupe. A ked myslim niekolko, myslim niekolko... pocitaj si ich sam, ked sa ti chce!"
"To mam v umysle. Ved vies, dlhe zimne vecery. Stale je to lepsia zabava ako tu byt s tebou... doriti!"
Chcela prerusit jeden z jeho typickych monologov, nadavka nepatrila jej. V jeho poslednom slove zaznel skutocny udiv. Pozrela na udaje, ktore predtym uz raz skontrolovala.
"Ten je teda pekny," konstatoval Fly pri pohlade jednej z mala funkcnych vonkajsich kamier na poskodene miesto. Meteorit bol zaryty do trupu ako sip.
"Hm, ako to, ze nam nic neposkodil?" zarazila sa Blenn a opat preletela pohladom kontrolky.
"A co ohrievac?" uskrnul sa Fly.
"Fakt." Teraz sa skerili obaja.
Common si spomenul, ze treba skontrolovat naklad. Ale kokpit mu bol milsi.
"Idem skontrolovat kokpit. Co keby si prezrela nakladovy priestor?" navrhol.
"Okej. Ale potom sa spojis s Houstonom..."
Prikyvol, hoci vedel, preco to chce. Neznasala tie odporne kecy pri rozhovore s Houstonom... protokol, volacie znaky a tak. On si uz zvykol. Dokonca sa mu ten idiotsky zargon zacal pacit, ale nemusi jej to vesat na nos. Nech si mysli, ze ho nuti robit nieco, co nechce.

Fly vysiel do kokpitu. Bolo v nom prijemne sero.
"Ale pustime si sem hadam aj trochu svetla, nie?" spytal sa sam seba a odsunul ochranne kryty na oknach.
Svetlo hviezd ho potesilo a upokojilo. Este ako dieta sa rad pozeral na hviezdy, hladal zname suhvezdia a vymyslal nove. A rozhodol sa, ze sa stale pilotom. Vojaci ho sice nevzali, ale ako obchodny pilot si uz zalietal na svety, kam sa bezne nedostanu ani piloti policajnych Vesmirnych Hliadok!
Ocami hladal pred sebou Slnko. Na prvy pohlad ho nevidel a to ho zarazilo. Pozrel na navigacne pristroje a na polohu lode. Nieco tu nehralo. Slnko predsa musi byt pred nim!
Postavil sa. Svetla hviezd sa mu premietali na sietnicu, ale svetlo tej, ktoru najviac hladal, nenasiel. Urobil kamerou okruh okolo lode.
"Skurveny srot!" zvolal potichu. Tichy krik mal svoje vyhody, najma ked ste v ubytovni, kde spia vsetci okrem vas, lebo nemozete zaspat a lietate v simulatore.
Fly bol nahnevany. Veril svojim ociam - takze klamu pristroje. Ale ako by mohli klamat navigacne senzory? Moze teraz este vobec verit radarom? Presiel prstami po riadiacom pulte motorov a lod zacala spomalovat. Nevie, kde sa vynorili z hyperpriestoru, nevie ani kam letia, preto radsej zastavi. Naposledy pozrel pred seba, odmietavo pokrutil hlavou a zapol komunikator.
"Blenn, ked budes hotova s prehliadkou, prid sem." Povedal to bez strachu, ktory sa v nom zrazu objavil o sekundu neskor.
"Rozumiem," odpovedala presne podla protokolu.
Fly prepol rozsah na kanal medzisystemoveho spojenia. Dufal, ze bude fungovat vysielacka...
"Prometheus II. registracne cislo DX-443-779-IVN, volam operacne stredisko Houston!" ohlasil sa podla predpisov, ktore Blenn tak neznasala. Malo to vsak aj svoju vyhodu: Fly sa naucil identifikacne cislo "Promethea" naspamat.
V kokpite nastalo ticho. Fly si zapol prenosny komunikator s mikrofonom a sluchadlami, aby nemusel komunikovat iba z kokpitu, ale aj z ostatnych casti lode. Clovek nikdy nevie, kedy sa signal prebije cez hyperpriestor a kedy nie. Najma v pripade malych lodi. Zatial vsak bolo pocut len bezny vesmirny sum neruseny nijakym ludskym signalom.
"Prometheus II. DX-443-779-IVN, volam Houston!" zopakoval. "Houston, pocujete ma?"
Zrazu sum ustupil.
"Houston, operacne stredisko pre DX-443-779-IVN. Ozvite sa!"
Chvalabohu, vydychol si Common.
"Houston, tu je DX-443-779-IVN, potvrdzujem prijem," povedal trochu veselsie.
"Houston pre DX-443-779-IVN, akceptujeme vas volaci znak Prometheus," ozval sa hlas znovu.
"Prometheus pre Houston: rozumiem. Houston, mame problem..." zacal Fly a potom si uvedomil, kde uz pocul tuto vetu. Ale pokracoval.
"Houston, mame poruchu navigacnych pristrojov sirokeho rozsahu. Mozete urcit nasu polohu?"
Houston trochu zasumel.
"Houston pre Promethea. Skusame lokalizovat signal vasho vysielaca. Ake problemy mate?"
Fly pokrutil hlavou. Aj by zanadaval, ale nemal komu. Obaja vedia, ze sa musia rozpravat tymto idiotskym sposobom.
"Prometheus pre Houston: porucha navigacnych pristrojov. Predpokladana porucha niektorych senzorov z dovodu negativnej diagnostiky. Motory nastavene na nulovy rezim. Mate uz nasu polohu?"
"Houston pre Promethea. Zaznamenavame... Lokalizacia... zatial negativna. Nemozeme nadviazat stabilne spojenie na..." povedal hlas a ako na potvrdenie sa odmlcal.
"Este nech odide vysielacka. Potom sme hotovi," povedal Fly nahlas. Uvedomil si tiez, ze ak su nefunkcne senzory, moze to ich postavenie vyrazne zhorsit... spomenul si, ako sa spoliehal na hibernator a striasol sa. Blenn mohla byt aj mrtva!
"Kochas sa pohladom na hviezdy?"
Blenn vracajuca sa do kokpitu prerusila prud myslienok v Commonovej hlave. Dokonca sa trochu strhol, co nemal vo zvyku. Bol pripraveny takmer na vsetko, vela toho uz zazil a zanechalo to v nom privela stop.
"Ani nie," odpovedal uprimne.
"Ale ved su krasne," povedala a zadivala sa von, "hm, nad nami je Velky voz! ... Moment! Kde je Slnko?"
Fly sa oprel do kresla. Sluchadla mal stale na usiach.
"Vitajte v svete navigacnych problemov. Ako spravne vidite, Slnko tam nie je! Co to znamena, slecna?" povedal sarkasticky. Potom dodal trochu normalnejsim tonom:
"Okrem toho, nie je to Velky Voz. Vsimni si ho lepsie, ma o jednu hviezdu viac..." ukazal na okno. "Sme poriadne daleko od Zeme. Poriadne daleko!"
Blenn nebola navigatorka, ale ked zbadala aj ostatne nezname suhvezdia, pochopila, co mysli Common slovami "poriadne daleko". Sadla si.
"Hej," odpovedal jej Fly na nevyslovenu otazku, "sme v riti. Senzory su uplne mimo, navigacia asi tiez. Pocitac si s nami robi, co chce. Ved nas nic nevarovalo, ze sme mimo kurzu!" zamaval pred monitorom s "polohou" lode. Neochvejne presviedcal, ze sa nachadzaju niekolko hodin letu od Zeme.
Blenn nepovedala nic. Mala za sebou vela letov, tak ako Fly a zvladla vela problemov, ale tento...
"Co palivo?"
Common pozrel na indikatory. Potom mavol rukou.
"Ako keby sme vedeli, ci ukazuju spravne. Keby aj ano, nepomoze nam to, nevieme svoju polohu. Sme odkazani na pomoc zvonka," poklepal po usiach so sluchadlami.
"A?"
"A... nic. Oznamil som im, ze mame problemy. Prisla by si si na svoje, vsetko krasne podla protokolu!" uskrnul sa. "Aj preto si to nechavam na usiach," ukazal znovu na sluchadla. "Viem, ze to neznasas."
"Dik." povedala a kyvla hlavou. Common mal pocit, ze mu prvykrat v zivote podakovala a vyviedlo ho to z rovnovahy. Vzapati sa sama ponukla, ze skontroluje dieru po zasahu meteoritom.
"Mozno to bude mat suvis s poruchou senzorov..." poznamenala.
"Mozno... kto sa ma v tom vyznat. Som pilot a nie konstrukter. Skusime to," suhlasil zo slusnosti a dalej sa venoval pristrojom a marnej snahe odcitat z nich spravne hodnoty.

"Fly, prid sem dolu. Nieco tu mam," ozvala sa Blenn. Common prave oddychoval a snazil sa vymysliet jeden rozumny dovod, preco by navigacne pristroje povazovali senzormi podstrcene data za skutocne. Jeden vlastne mal: pocitac predsa za skutocnost poklada to, co povie senzor. Ale to mu nestacilo. Preco nefunguju senzory? Zatial sa mu este stale nepodarilo zistit, ci bolo na miestach poskodenych zrazkami s meteoritmi vedenie, co by par veci vysvetlilo. Plany lode v pocitaci boli neuplne - so situaciami ako bola tato sa celkom iste neratalo. Kompletizaciu nechali na pocitac, trvalo to vsak uz celu vecnost. A vobec, co vlastne caka? Nie je uz jedno, co sa stalo? Podstatne je, ze im to poriadne skomplikovalo zivot.
"Mozes byt konkretnejsia, Blenn? Aspon raz!" poprosil Fly. Ako keby ju nepoznal.
"Hmm..." zdalo sa, ze hlada slova, "zacinam mat pocit, ze som na to prisla."
'To'... pomyslel si Fly. Perfektne. 'To' moze byt aj hranie na klaviri.
"Idem dolu," mavol rukou, i ked to nemohla vidiet. "Bude to istejsie."
"Ved som ti to iste prave povedala," uskrnula sa. Bolo to pocut aj na jej hlase.
Flyovi trvala cesta dolu sotva minutu.
"Tak, ukaz!"
"Tam!"
Stena na tom mieste bola cierna od ohna. Nevedel presne, co horelo, ale kedysi tam musel byt niektory z rozvodnych panelov elektroinstalacie alebo datovej siete. Podla toho, ze svetla este svietili, bola odpoved jasna.
"Pozri," prerusila ho Blenn a ukazala mu plan vytlaceny pocitacom. Boli presne pod miestom, kam sa zapichol meteorit.
"Parada. Takze to spalilo trup, znicilo neviemkolko metrov stvorcovych plasta, prerazilo priecky a este tomu zostalo dost energie na znicenie tejto srandy. Niekedy sa pytam sam seba, preco vlastne nemame stit proti meteoritom..."
"... pretoze obycajne nelietame cez kopy vesmirneho kamienia. A okrem toho na to mozes zabudnut. Poznas majitela..." prerusila ho.
"Ako keby som nevedel..." zazrel na nu a pokrutil hlavou. Ale hned sa venoval poruche.
"Ten meteorit nam teda narobil problemy. Ocakaval by som, ze to znici vedenie alebo uplne vyradi senzory, ked uz by s nimi mal do cinenia, ale nie, ze nam kvoli nemu bude senzorovy system podstrkovat falosne udaje. Nie, neverim tomu!" vyhlasil kategoricky.
"Iste," uskrnula sa, "pretoze som na to prisla ja!" Vzdychla. "Typicke."
"Niekedy mam pocit, ze si o mne myslis, ze si o tebe myslim..."
"Nie. Ja viem od sameho zaciatku ze si idiot!" obratila sa a vracala sa do kokpitu.
Doriti! Common mal toho vsetkeho akurat dost.
"Kam ides? Povedal som, ze neverim, ze je to tym meteoritom! Co keby si prisla na nieco ine? Hej! Hovorim s tebou!" krical za nou.
Obratila sa a prilozila si k uchu dlan.
"Hm? Chcel si nieco?" no necakala na odpoved a pokracovala v ceste.
Chodbou sa rozlahol mohutny uder pastou o stenu nasledovany nadavanim.

V sluchadlach sa ozval Houston. Fly bol uz na ceste do kokpitu.
"Houston... Prometheus. Podarilo sa nam lokalizovat vasu lod. Obojsmerne spojenie s vasim pocitacom nie je mozne... , preto vam udaje budem musiet nadiktovat..."
"Prometheus pre Houston, len smelo do toho. Niet nad manualnu pracu! Ale spojenie je dost nestabilne," povedal Fly do mikrofonu a usmial sa. Nech si chlapec zadiktuje...
"Maju nasu polohu. Nemaju moznost spolupracovat s nasim pocitacom, preto nam ju nadiktuju. Sila, co?" tlmocil do kokpitu.
"Hej," zamrmlala Blenn, ktora chcela byt cim skor doma a dufala, ze lod nie je prilis daleko od beznych letovych tras. A od Zeme.
"Houston pre Promethea..." operator nadiktoval suradnice. Fly si ich okamzite zadaval prenosnemu pocitacu a dvakrat ich spatne overil. Akoby sa stal zazrak - spojenie vydrzalo!
"Prometheus pre Houston, dakujeme. Vyskusame nas navigacny system. Skontrolujeme palivo a potom sa ozveme! Prometheus konci."
Fly bez toho, aby si z usi vybral bezdrotove sluchadla, vstal z kresla a napojil prenosny pocitac na databazu centralneho pocitaca lode. Potreboval suradnice preniest na mapu. Blenn zatial skusala objavit dalsie poruchy - diagnostika senzorov bola vsak stale negativna a nedalo sa na ne spoliehat.
"Mam to!" povedal Fly viac pre seba ako pre Blenn, ked sa objavila mapa s predpokladanou polohou.
Pozrela nanho s otazkou. Pokrutil hlavou.
"Nemame dost paliva... ak samozrejme ukazovatel funguje. Sme styridsat parsekov od Zeme..." povedal trochu skleslo. Palivo by vystacilo sotva na tretinu.
Blenn sa nevzdala.
"Zisti, kam mozeme doletiet. Mam tu obchodne trasy do vzdialenosti 20 parsekov... od Zeme," ukazala na vedlajsi monitor a pokracovala v studiu konstrukcie.
"Okej. Vyzera to..." natukal par udajov a zamyslel sa. Pocitac pracoval a naznacil doletovu kruznicu.
"Dobre. Slo by to. Sem by sme sa mohli dostat," ukazal na koniec ciary oznacujucej obchodnu trasu Zem - Dentea. Vtedy si uvedomil, ze Blenn akosi prebera iniciativu a najma - ze sa prestali hadat. Muselo to byt sposobene stresom, v ktorom sa obaja ocitli.
Neuspesne sa pokusil nadviazat spojenie so Zemou. Bol nervozny. Medzipriestorova vysielacka bola asi jedinym fungujucim pristrojom. Napokon sa rozhodli risknut to - a Fly nastavil pozadovany kurz. Motory zacali pracovat a o chvilu dosiahnu bod skoku. Kazdopadne budu blizsie k obyvanej oblasti a snad ich niekto zachyti na radare.
Fly sa priputal a pohladom skontroloval Blenn. Obycajne nechavali hyperskokove motory zapnute len pocas hibernacie - teraz chceli osobne sledovat a kontrolovat co mozno najviac cinnosti nespolahlivej lode.
"Mali ho davno zosrotovat," poznamenal Common sucho pri pohlade na napis s menom lode.
"Nebanuj, mozno to prezijeme. Ak nie, zosrotuje sa sam a este k tomu s nami!"
"Bohovsky ukludnujuce!" precedil cez zuby Fly a prave vtedy nastal skok do hyperpriestoru. Hviezdy sa pretiahli do svietiacich pasov a za oknami nastala tma s malymi ostrovcekmi modreho svetla - McFornackov efekt casto pripominajuci Eliasov ohen. Commona netrapila fyzikalna podstata efektu. Chcel len cim skor vypadnut z tejto odpornej hromady kovu.

Fly sa napriek pochybnostiam pokusil presmerovat tok udajov cez ine oblasti lode a podarilo sa mu to, i ked nemal velmi na vyber.
"Teraz uvidime, ci mala pravdu," mrmlal si. Ak ano, budu ukazovatele v poriadku...
Zapol to. Indikatory ozili a ustalovali sa. Najprv pozrel na palivo - ukazovalo stale to iste. Radar - cisty. Uskrnul sa. Konvencny radar je v hyperpriestore nanic. A co navigacia... Navigacia!
"Blenn! Ono to funguje!" zvolal Fly pri pohlade na mapu, na ktorej sa bod pomalicky presuval k cielovej planete.
"Ako keby som to nehovorila..."
"Tentokrat si mala pravdu," zacal, ale prerusilo ho vysielanie.
"Houston pre Prometheus. Podarilo sa nam lokalizovat vas signal pred vstupom do hyperpriestoru. Sledujeme ho. Aky je vas sucasny stav?"
"Houston," povedal Fly smerom k Blenn.
"Houston, tu je Prometheus. Podarilo sa nam," pozrel na Blenn, no nereagovala, "stabilizovat senzorovy system. Sme na kurze na system Dentea. Ocakavame vasu pomoc, Houston... Nase palivove zasoby su..."
"Okamih, Prometheus!" ozval sa Houston napriek vsetkym zasadam slusneho spravania a protokolu.
"Prometheus pocuva," premohol sa Fly. Napokon, povedal, co chceli pocut a...
"Houston pre Prometheus. Nadviazali sme pasivne spojenie s vasim pocitacom. Hlasi kurz Dentea."
"Presne tak!" skocil mu do reci Fly a dokonca zabudol na oznacenie operacneho strediska.
"Prometheus! Zaznamenali sme..." spojenie sa na chvilu prerusilo a Common uz chcel zanadavat, ale nebola to porucha. Odmlcal sa Houston.
"Prometheus! Zaznamenali sme trhlinu v trupe. Paluba 2, sektor 12-D. Mozny unik vzduchu, potvrdte!"
Fly vyvalil oci. Horko-tazko sa udrzal na kresle.
"Negativne, Houston! Senzory su negativne!" rychlo preletel ocami po monitoroch a dokonca skontroloval podporne systemy, ale ziaden unik vzduchu nezaznamenal. Co to ma...
"Prometheus! Overte manualne..."
"Houston! Houston!" Commonovi bolo jasne, ze vysielacka je odpisana. Sum vystriedalo hrobove ticho. Zacitil pohlad Blenn. Obratil sa.
"Co sa deje?" spytala sa. "Stratil si signal?"
"H-hej," zamrmlal. Citil, ze sa prepadava do kresla.
"Ozvu sa," vyslovila sa Blenn.
Fly bojoval sam so sebou. Nechcel ju zbytocne rozrusovat. Nervozita by situaciu zhorsila. Ak sa len poskodila vysielacka, nemusia sa bat. Motory maju dost paliva, aby ich preniesli do obyvanej zony. Ale ak odisli aj senzory podporneho systemu...
Vstal a tentokrat vybral z usi sluchadla. Uz ich nepotreboval. Blenn si ho nevsimala.
"Kam ides?"
"Kam asi!" povedal, hoci sa musel premahat. Necitil sa vobec dobre.
Rychlo prezrel spominany sektor na palube 2. Nasiel ho lahko podla zatvorenych bezpecnostnych prepazok.
"Fajn. Ak sa to obmedzilo iba na toto..."
Zrejme doslo k poskodeniu meteoritom. Prepazky zabranili skaze. Urcite mnozstvo vzduchu prirodzene uniklo. Ani ho neprekvapilo, ze pocitac nevypisal varovne hlasenia. Udaje sa dostali na Zem, ale nie do kokpitu. Zvlastne. Ale na "Prometheovi" zrejme celkom normalne. Tesil sa, ako sefovi zdvihne mandle!
"Blenn."
Ozvala sa po malej chvilke.
"Tu som."
"Bol som na palube B. Houston hlasil nejake problemy. Pocitac nam zasa nic neoznamil..."
"Aha. Povedali, o co ide?"
"Udali miesto poskodenia trupu. Spojenie sa kratko po tom prerusilo," zaklamal. Mal vediet, ze to nemoze byt nic vazne. A prepadol panike! Este dobre, ze jej to nepovedal! Nikdy by si z neho neprestala utahovat!
Postrehol, ze uz par viet ju vobec nepocuva.
"... v poriadku. Jedina dolezita oblast je..." citala mapu, "vzadu, na dvanastke. Podla planov je tam centrum podpornych systemov. Vymennik vzduchu a tak..."
Dvanastka! Sektor 12-D! Vzduch!
Zviezol sa na zem.

Blenn zacula uder a ked sa Fly nehlasil, zisla za nim dolu. Medzitym sa prebral a vysiel jej naproti. Vyhovaral sa, ze zakopol, ale Blenn videla, ze je nervozny a zdalo sa jej, ze ma strach. Ale preco? Kvoli odmlcaniu vysielacky? Ved sa tak ci tak dostanu do obyvaneho sveta... Mozno si len nieco namysla. Ved pozna Flya pridobre na to, aby uverila, ze sa niecoho boji.
Ale Fly sa bal. Hadam prvykrat v zivote mal priserny strach. Odkedy sa ako male dieta stratil v lese a otec s bratom ho celu noc hladali, este nikdy sa tak nebal. Ale videl, ze vzduch nevydrzi po Denteu.
A Blenn o tom nevie. Bal sa okamihu, ked jej to bude musiet povedat. A tiez, ze nema ako privolat pomoc. Ako to urobi? Ako jej povie, ze obaja musia zomriet?

"Preco si mi to nepovedal, Fly?" zvolala Blenn rozhorcene. Presne toho sa bal - ze mu teraz jeho rozhodnutie "usetrit" ju od pravdy bude vyhadzovat na oci po cely zvysok letu.
Po cely zvysok zivota, pomyslel si smutne.
"Ako som ti to mal povedat... sam sa s tym neviem vyrovnat. Nezomierame kazdy den..."
"Ty... ty si myslis, ze nedokazem prijat pravdu, alebo co?" kricala nanho, aj ked to bolo celkom zbytocne.
"Mal si mi to povedat hned, ako si to vedel! Skratka pravdu!"
Blennah bola cela bez seba. Fly rozmyslal, co by sa zmenilo, keby jej to povedal skor. Asi by sa nezmenilo vobec nic. Aj teraz mal podozrenie, ze krici len preto, aby vyzerala silna, aby zakryla strach.
Blenn sa naozaj bala, ale nechcela sa zrutit ako Fly. Preto nanho poriadne vyletela a ked sa upokojila, ostalo jej prave dost triezveho rozumu, aby spolu zvazili vyhliadky. Obaja vedeli, ze coskoro prepadnu totalnej panike. Nikto z nich si to vsak nechcel pripustit a chcel pred tym druhym vyzerat nebojacny a silny.
"Mozeme nejako znizit spotrebu vzduchu?" spytala sa Blenn, hoci "vedecke" aspekty letov patrili vyhradne do jej kompetencie.
"Nie. Hibernator... by bol riesenim. Ale ani som sa to neunuval prepocitat. Dvanastka na druhej palube je prilis blizko trinastky na tretej. Strhlo to kus plasta... Miestnost je poskodena. Zabudni na to."
Snazila sa nedat najavo, ako neprijemne ju to prekvapilo. Hibernator by im poskytoval istu zachranu - stacilo by im ovela menej zasob kyslika.
"Co otvorit vsetky miestnosti? Mozeme nejako vyrobit kyslik?" navrhovala a sucasne premyslala. Musela nieco vymysliet.
"Blenn," chytil ju za ruku a tentokrat ju nestriasla, lebo pochopila, ze je vazny. "Otvorenie nam sice nepomoze viac ako na par hodin, ale aj tak to urobime. Dokonca som precerpal atmosferu z nakladneho priestoru - kvoli niecomu tam zrejme bola potrebna, ale naklad nam moze byt ukradnuty. Ale to je vsetko. Skafandre na tejto lodi su len handry so vzduchom na par hodin, keby sme potrebovali vyliezt von. Nikdy to nikto neskusal, ved sme vacsinu casu hibernovani a v hyperpriestore... Skratka - viac vzduchu nemame a nemame ho ako vyrobit. Keby sme boli technici a vedeli by sme ako a z coho... mozno. Ale my a tu... nie. Mame ho tak na dva dni. A teraz ho miname dvakrat tolko..." dodal smutne pri pomysleni na stres, ktoremu su obaja vystaveni a zrychlene metabolicke deje.
Prehrnula si kratke vlasy. Nechcela a nemohla sa vzdat. Fly uz len pocita konecny odpocet, ale ona nemoze! Musi nieco vymysliet...
Nieco ju napadlo. Ano, bola by to sanca, ale... nie, to predsa nemoze! Morbidna myslienka sa jej vsak vratila. Bolo by dost vzduchu... pre jedneho z nich? Keby sa jeden obetoval za druheho?
"Ale kto?" spytal sa jej Fly otvorene. "Mam sa obetovat za teba, vsak? Tak si to myslela..."
"Ja..." zastavila sa. V podvedomi chcela prezit, ale nemohla pripustit, ze by kvoli tomu... Preto mlcala.
"Nie," zdvihol ruku. "Nepokracuj. Uzili sme sice svoje a ja... Ale nestacilo by to. Ziskala by si den-dva. Nie. Musis najst ine riesenie..."
"A co ty?" pozrela nanho, aby sa odputala od myslienky obetovania, ktora nikam neviedla.
"Ja uz naozaj neviem. Napadali ma take veci, ze som neveril sam sebe. Napriklad: zastavit lod a vynorit sa z hyperu na nejakej obyvatelnej planete. Hm, ale ako zastavit lod na kurze v hypere spolahlivo? A na mape nie je ziaden obyvatelny system," povedal smutne.
"Pockaj!" zvolala Blenn, ked si na nieco spomenula. "Co Houston? Ved oni vedia, ze nemame vzduch!"
"Lenze oni nas cakaju na Dentee. Ak zastaneme, nenajdu nas. Zabudla si, ze vysielacka dosluzila?" Pokrutil hlavou. "Nevedia, ako zle na tom sme. A nevedia, kde sme. Stratili sme kontakt... Na tejto posratej lodi nic nefunguje!" vybuchol nahle, ale iba na par sekund.
Blenn nemala dalsie napady, Fly uz davnejsie rezignoval. Boli strateni.
"Je mi to luto," povedal Fly unavene.
"Aj mne," odpovedala.

Fly sa nemylil, ked predpokladal paniku. Niekolko hodin denne sa este obaja marne snazili prist na riesenie tejto bezvychodiskovej situacie, zvysok vacsinou prelezali na lozkach v snahe usetrit co najviac vzduchu. Pri rozhovoroch ho sice minali viac, ale Blenn nechcela prezit posledne hodiny svojho zivota v tichu. Stara a rozbita lod bola celkom nevhodnym miestom na uvahy o zivote. Zozadu poculi pravidelny hukot hyperpriestorovych motorov, ktore k svojej cinnosti vzduch nepotrebovali. Ako im Fly zavidel! Keby mohli doletiet na Denteu... keby sa bol zmylil vo vypoctoch a mali viac vzduchu...
"Preco sme vlastne v tejto kope srotu?" spytal sa, len aby nieco povedal.
"Dobra otazka. Skus ju predlozit majitelovi, ked..."
Blenn si uvedomila, ze majitel asi nebude musiet na otazku odpovedat a Fly si nadaval, ze dal Blenn moznost na dalsie depresivne myslienky. Hladal nejaku temu, ktora by ich aspon trochu rozptylila. Mali pred sebou este 24 hodin.
"Preco si sa dala na lietanie?" napadlo ho napokon. Malokedy sa rozpravali o sebe. Pri beznych letoch travili vacsinu casu v hibernacii a inokedy na to nemali naladu.
Blenn sa strhla. Naozaj, Fly mal pravdu. Musi mysliet na nieco ine.
"Vies, ze ani neviem?" povedala prekvapene. "Asi to mam v genoch. Otec bol vedeckym dostojnikom na obchodnej lodi a matka pracovala v planetariu na Zemi... casto ma bravala so sebou..."
Blenn sa usmiala. Spomienky na stastne detstvo.
"Ale najviac ma v planetariu zaujimala technika... dalekohlady, pocitace a tak... vsimala som si ich viac ako hviezdy."
"Hej, pamatam sa na tvoj Velky voz... ale technika... ?" uskrnul sa Fly.
"Nejake namietky?"
Chvilu sa zdalo, ze je vsetko v poriadku. Ze nehrozi ziadne nebezpecenstvo. Uvolnili sa. Zdalo sa, ze Blenn je opat tou silnou zenou, ktora vzdy chce dokazat svojmu kolegovi, ze je lepsia. Nechal ju v tom. Cely den sa obaja snazili nemysliet na to, co bude zajtra. Obaja dufali, ze sa nieco stane, ze na nieco pridu, ze ich niekto zachrani. Obaja vsak vedeli, ze su to marne nadeje. Preto sa o nich radsej nerozpravali. Kazdy sam sa snazil vyrovnat so situaciou. Fly si uvedomil, ze Blennina pritomnost mu paradoxne dodava trochu odvahy. Ona si to zatial nepripustila.

Posledna hodina. Pocitac uz zacal zaznamenavat nevhodnu atmosferu v kokpite a pozadoval opravu vymennika vzduchu. To, ze vymennik uz davno neexistuje, si vobec nevsimol. Tvrdosijne sa odvolaval na servisne oddelenie najblizsej orbitalnej stanice.
"Nechcem sa zadusit! Nechcem! Fly!" Blenn ho chytila za ruku a plakala. On sam tiez nemal k tomu daleko. Smrt klopala na dvere a bolo jasne, ze ju ziaden zamok nezadrzi. Karneval skoncil. Masky sebavedomia, ktore si obaja po cely cas nasadzovali na tvare, bolo treba zlozit.
"Blenn, upokoj sa," povedal, hoci mal pocit, ze to znie banalne. Nech! Aj tak mu pred ocami tancovali same banalnosti.
"Nechcem sa zadusit!" zopakovala. Predstava tejto smrti bola pre nu priserna. Celu noc nespala a triasla sa od strachu.
"Ani ja. Ale co mozeme... keby sme mali..." myslou mu prebehla myslienka na zbran, ale zbrane nemali. Nemali ani jed a uz nemohli ani pokojne zaspat v hibernatore. Fly mal pocit, ze vzduch je suchy a sypky a ze kazdu chvilu zacne kaslat a dusit sa. Odporna lod!
Pohlad mu padol na kontrolky zaistenych bomb, ktore vypustali proti poliam meteoritov ci asteroidov. Posledne dve davky este su este stale v pohotovosti. A na odpalenie netreba vela energie. Silny vybuch priamo pod lodou sa postara o vsetko.
Vzduch bol presyteny oxidom uhlicitym. Sme tu ako v sode, pomyslel si. Dokonca mal pocit, ze plava. Vzduch uz nebol suchy ako prach, teraz sa vlnil, akoby boli naozaj pod vodou... Halucinacie, uvedomil si, ked sa strhol. Zakaslal. Rychlo oboznamil Blenn so svojim navrhom. Setril slovami, setril dychom. Bol strucny: ukazal na tlacidlo. Prikyvla so slzami v ociach. Sposobil ich kasel? Fly si tym nebol isty.
Priplazil sa k ovladacu, na polceste sa zastavil a dalej nevladal. Blenn mu pomohla, napokon odistili bomby spolu. Kontrolky ozltli. Teraz by bolo treba aktivovat zamierovace, aby naloze vybuchli na presne stanovenych miestach medzi asteroidmi...
Nic nenastavia. Naloze vybuchnu priamo pod lodou.
Este si na cosi spomenul. Nemohol si pomoct.
"Houston," zasepkal sotva pocutelnym hlasom a zalapal po vzduchu. "Ziadam o odpalenie..." Nedokoncil vetu. Jeho telo sa ocitlo na dlazke. Bomby boli odistene, no nestihol aktivovat odpocet. Obaja upadli do bezvedomia. Na Flyovej tvari sa este stale drzal uskrn.

"Fly!"
Mal pocit, ze zacul znamy hlas. Nevedel vsak, kto to je. Citil sa ako po hibernacii - bol celkom dolamany a zmysly mal otupene. Vladal vsak rozmyslat. Dost na to, aby si uvedomil, ze zije. Jedno prekvapenie vystriedalo druhe. Nad nim sa sklanala Blennah.
"B-Blenn?" spytal sa neisto.
"Ano. Fly, zijeme! Dokazal si to! Nasli nas!"
Common sa blazene usmial a vzapati zaspal. Sedativa ho zmohli viac nez predtym hibernacia. Dokonca sa ani nehneval, ze Blenn sa zobudila skor.
Obaja sa nachadzali v kancelarii velitela orbitalnej stanice "Titan" na obeznej drahe planety Dentea. Nemocnicne lozka boli uz minulostou. Fly vsak stale nechapal, ako mohli prezit. Blenn sa o tom dozvedela len pred niekolkymi minutami a este mu to nestihla vysvetlit.
"Bolo to jednoduche. Take jednoduche a my sme na to zabudli," povedala Blenn a velitel Ulterson sa nenapadne uskrnul. Sam organizoval zachrannu akciu a dokonca sa jej osobne zucastnil.
"Ano. Naloze proti asteroidom totiz po odisteni automaticky vysielaju varovny signal. Pocitac obycajne odpocitava niekolko minut, takze pripadne lode v blizkosti maju dost casu, aby sa vzdialili. Je to len prevencia... vybuchy nemaju velky dosah," povedal Ulterson.
"Takze..." Common chcel niekomu vynadat. Zastavil sa len preto, ze by musel vynadat sam sebe. O varovani mal predsa vediet. "Takze sme sa trapili celkom zbytocne," povedal, ked uz mal otvorene usta. "Stacilo odistit par tych idiotskych nalozi, aby ste vedeli, kde sme?" Jeho hlas znel nahnevane. Mozno preto, ze mu Blenn povedala, ze smrti unikli len o vlasok, aj to len nahodou. Dvadsat minut po odisteni bomb ich vyzdvihla hliadkova lod a dopravila na stanicu. V "Prometheovi" bolo prave dost vzduchu na smrt zadusenim.
"Presne tak. Keby ste boli mali funkcnu vysielacku, bolo by to samozrejme jednoduchsie... ale operator Houstonu stratil spojenie."
Fly sa uskrnul. Teraz je uz jedno, ze mal vediet, ze sa mohli zachranit ovela skor. Ziju!
Ale tej lodi to nedaruje! Porucha senzorov pocas letu - prosim, za to mohli aj meteority. Porucha automatickych hlasicov - dobre, aj to sa da akceptovat, ved Houston sa o vsetkom dozvedel. Ale znicenie hibernatorovej komory len preto, ze niekto neutesnil plast vedlajsieho sektora? Totalne vyradenie vymennika vzduchu znamenajuce istu smrt? A nakoniec - nedostatocne skafandrove zasoby... A vysielacka!
"Mal by som k vam jednu prosbu," povedal velitelovi stanice, trochu cerveny v tvari. Mal pocit, ze mu v zilach koluje cisty adrenalin.
"Ano?" pocuval Ulterson.
"Mohli by ste, prosim, oznamit majitelovi lode, ze "Prometheus" bol zniceny?"
Ulterson najprv nepochopil. Ved lod je poskodena, dokonca velmi poskodena, ale po oprave bude urcite schopna letu... Ked sa vsak dozvedel, v akom dezolatnom stave lod bola uz pred poruchou, rad prikyvol. Sam bol kedysi obchodnym pilotom a neznasal spinave praktiky so setrenim na nepravom mieste. Inspekcny tim by podla neho lod nevyhlasil za schopnu ani po generalnej oprave, ktoru, ako ho ubezpecil Fly, uz aj tak niekolkokrat absolvovala.
"Urcite dostanete nieco lepsie," poznamenal.
"Stopercentne!" zvolal Fly. "Vsetko je lepsie ako TOTO!" ukazal na nenavidenu lod v doku, na ktoru sa pozeral uz hodnu chvilu cez presklenu stenu.
Blenn sa usmiala.
""Prometheus" bol teda zniceny pri navrate, vsak?" obratila sa na Ultersona. Domov pojde trebars aj na zapalovaci, ale nie v "Prometheovi".
"Presne tak. Viete co, pridte sem o hodinu, postaram sa o formality," odpovedal velitel.

Velitel Ulterson odstupil od pocitaca a obratil monitor k Commonovi. Ten sa usmial. Formalna stranka veci bola vybavena. Priblizil sa prstom ku klavesnici a uz takmer stlacil ENTER, ale na cosi si spomenul.
"Ziadam o povolenie odpalit naloz!" povedal naoko formalne. Chcel, aby vsetko bolo presne podla predpisov. Mozno by niekto namietal, ze o takejto destrukcii lode nijake predpisy nehovoria, ale on nie.
"Povolenie udelene!" odpovedal Ulterson ako najvyssi predstavitel stanice.
Fly pozrel na Blenn s otazkou v ociach. Jemne prikyvla.
"Smrt Titanom!" povedal s usmevom pri pohlade na "Promethea".
"Bez urazky," dodal pre istotu, ked si uvedomil, ze vedla neho stoji velitel stanice "Titan". Stlacil klavesu.
Technici pripravili vsetko perfektne. Presne ako povedal Ulterson, lod bola pri svojej poslednej ceste znicena. Trosky sa rozleteli dopredu urcenym smerom a narazili na ochranne pole. Ohniva gula osvetlila priestor. Fly bol taky spokojny, ze mimovolne objal Blenn a ked si to uvedomil, musel priznat, ze si zacal zelat, aby to nebolo naposledy.

Predsa sa vsak strhol a pozrel dolu, ked mu rovno do ucha zasepkala:
"Kocurik."
Nic sa nestalo. Zbadal na jej tvari uskrn, ktory vzapati vystriedal usmev bez naznaku dvojzmyslu.
Alebo nie?

(c) Ivan "VIX" Noris, vix@fornax.sk, 6/9/1998

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 18/11/2017, 09:16:34