Vyskum

Cink!
Zazvonenie prichadzajuceho vytahu sa este par sekund rozliehalo chodbou. Ked som sa vsak priblizil ku kabine, vnutri nikto nebol. Poobzeral som sa dookola - vsade ticho. Kto by aj mohol byt teraz vo vestibule? Ved je uz noc, to len ja tu este strasim.
Nastupil som a stlacil tlacidlo s mojim poschodim. 27. Vytah este cakal, daval si nacas a ja som mimovolne pozeral cez dvere, ci niekoho neuvidim.
Dvere sa zatvorili a vytah sa rozbehol. Trvalo to len chvilku a ked som vystupil a pripravil si kluce, mimovolne som zbadal, ze cislo ukazujuce poschodie sa zmensuje...
Zasvietil som svetlo a nalial som si drink. Uz som to potreboval, opat dalsi narocny den v praci. Kocky ladu zazvonili v prazdnom pohari...

Prudko som otvoril oci a odohnal spanok, ktory ma zrejme na niekolko hodin zbavil vedomia. Spal som pokojne, ale ked som sa zobudil, citil som, ze v izbe nie som sam.
"Kto je tu?" opytal som sa a vzapati som si poriadne vynadal. Som az taky idiot?? V izbe bolo ticho, vietor mierne vlnil zaves na okne a okrem matne doliehajuceho ruchu z ulice som nepocul vobec nic.
Ba predsa. V ohlusujucom tichu som zacul tikat svoje vlastne hodinky.
Upokojil som sa. To je len tvoja fantazia, povedal som si dorazne. Nikto tu nie je. Zhlboka som si vydychol a moje srdce opat zacalo bit takmer standardnou rychlostou. Ale mohol som sa divit, ze moja fantazia pracovala na plne obratky? Po tom vsetkom, co som videl v ustave...
Ked som opat zacal zaspavat, moj pocit cudzej pritomnosti v byte rapidne zosilnel a ja som sa roztriasol na celom tele. Z neznameho dovodu som si vybavil moje osemnaste narodeniny a...
Vtedy som zazrel prudky pohyb nalavo odomna a vzapati som pocitil cudzi objekt, ktory zrejme pristal na mojej posteli.
Tym objektom bol, ako som sa presvedcil o malu chvilku, clovek, ktory sa mi vrhol k hrdlu a pokusal sa ma zaskrtit...
Branil som sa a snazil sa spomenut si na niektory uder z karate, ale tie moje absencie na treningoch sa mi nejako museli vratit. Zacal som stracat dych, ako mi neznamy pritlacal ruku na krk a moja smrt bola naozaj velmi-velmi blizko...
Nakoniec sa mi podarilo utocnika nejakym zazrakom zhodit na zem, no neurobil som to celkom sikovne, lebo ma stiahol so sebou. Nastastie som zostal na nom a mohol som sa pokusit o jeho znehybnenie. Vrazil som mu pastou do brady a ked sa prestal hybat, zasvietil som svetlo.
Tym utocnikom som bol ja sam...

Vystrelil som z postele ako blesk, no coskoro som zistil, ze popruhy, ktorymi boli sputane moje ruky a nohy, boli naozaj z pevneho materialu. Zaznelo zapipanie a o par sekund vosiel osetrovatel. Az teraz som si uvedomil, ze som zrejme v nemocnici...
Bol to len sen? Alebo sa mi nieco stalo?? Tato dilema zamestnala moj mozog natolko, ze som nebol schopny poriadne sa prizriet muzovi v bielom plasti.
"Ste v poriadku?" opytal sa.
"A... ja neviem... kde som?"
"Upokojte sa, nemate bolesti? Co vasa hlava?"
"Bolesti? ... nie, nie... Co je s mojou hlavou?"
Osetrovatel vzdychol a obratil sa k prave prichadzajucemu lekarovi.
"Prebral sa, doktor Stewart, ale je stale v soku. Obavam sa, ze si este stale neuvedomuje, kde je..."
"Hmmm... uvidime. Mozete ist, Meaney." Podisiel ku mne a ocami prebehol moje zaznamy.
"Kde som to, docerta?" vypadlo zo mna.
"Prva paranoicka klinika... zda sa, ze este stale trpite lokalnou stratou pamati..."
"Stratou pamati? A.. ako som sa sem dostal?"
Doktor si povzdychol. Zrejme som tuto otazku vyslovil uz tisickrat predtym. Ale nepamatal som sa na to...
"Zavolali nam z vasho vyskumneho ustavu. Lezali ste na dlazke a nejavili ste znamky aktivnej mozgovej cinnosti, preto vas previezli do nemocnice a odtial po niekolkych vysetreniach sem, na kliniku..."
Zacal som si vybavovat vyznam slova 'paranoicky', nezdalo sa mi, ze by som bol prave paranoik. Skusal som mysliet na to, co mal znamenat ten sen.
Ked popoludni prisiel Meaney skontrolovat moju malickost, suhlasne si prikyvol, zrejme mal pocit, ze sa moj stav zlepsuje. Kde to vzal? Hlava mi uz niekolko hodin trestala a nechcel som ziadne lieky, ziadne drogy! Ved tychto ludi vobec nepoznam! Co ak ma chcu zabit? Ved ten vyskum... matne som si spominal na nase prisne tajne experimenty s 'mozgovymi vlnami'...
Osetrovatel pristupil ku mne a usmial sa na mna. Vzapati vymenil nadobku, z ktorej do mojich zil odkvapkavala mne neznama tekutina za inu... Nevedno preco, zmocnil sa ma strach. Co ak...
Pravou rukou mi sklblo. Teda som sa nemylil? Nie je to paranoja! Je to skutocnost!
Paradoxne ma to upokojilo, i ked kazde zavahanie mi mohlo byt osudne... Do nasledujuceho sklbnutia som vlozil cely svoj zvysok energie.
Meaney sa zapotacal a zrutil sa na zem, pricom sa mu do hrdla zabodla injekcia prichystana zjavne pre mna. Kym ja som sa pokusal kricat, co sa mi zrejme vdaka podivnej tekutine vobec nedarilo, Meaney menil farbu z povodnej telovo ruzovej cez fialovu az po belasu s nadychom zelenkavej. Prudko som stlacil varovne tlacidlo na mojej posteli. Do miestnosti vbehol doktor Stewart s rozopnutym plastom, ktory za nim vial ako nevestina vlecka. Ukazal som na Meaneyho a snazil som sa mu vysvetlit, co sa stalo a co chcel urobit, ale Stewart ma pevne, i ked opatrne zovrel v rukach a prinutil ma opat si lahnut. Vzapati som zacitil, ako mi upevnuje ruky do uvolnenych popruhov a ked sa na mna pozrel, z jeho pohladu ma striaslo. Stewartova hlava sa stale priblizovala k mojej tvari a menila sa na akysi obludny oval. Zacal som kricat. Jeho oci uz vyplnali cely moj obzor a...

"NIE!" skrikol som a prudko som sa strhol. Doktor bol prec. Sedel som doma na posteli.
'Bol to len sen??', neveril som sam sebe. Zazvonil telefon. Bol to Mark. Strucne som mu vysvetlil, ze vcerajsia praca vysla a dnes budeme moct pokojne pokracovat.
"Si v poriadku?" opytal sa ma so zaujmom. V mozgu mi zaznel varovny signal.
"Jasne, preco by som nemal byt?" skusil som reagovat defenzivne... Ale ved to bol len sen, este zo mna naozaj bude paranoik!
"Nic, len tak. Okej, zatial sa maj..."
Zavesil som. Napokon, nebolo na tom nic divne, kladenie otazok bolo naplnou jeho prace a obcas sa pytal na nepodstatne veci. Deformacia.
Privolal som vytah. Ked sa zo svistanim vzduchu rozbehol nadol, zacal som mat opat ten neprijemny pocit... Snazil som sa zhlboka dychat, ale bolo mi naozaj zle. Myslim, ze som zamdlel...

"Dobre rano," zacul som, akoby z velkej dialky.
"Dobre..." zamrmlal som, ale pochybujem, ze tomu niekto mohol rozumiet.
"Ako sme sa vyspali, pan David?"
"Zle..." otvoril som oci.
"Doktor Stewart!!!" zvolal som, k mojmu udivu hlasno.
"Ano, pan David. Zda sa, ze sa vas stav zlepsuje," s uspokojenim sa usmial doktor.
Zakrutil som hlavou a rukami som si zakryl tvar. Co je toto? Co to ma znamenat? Kde som to a preco som tu???
"Ako to, kde? Na 1. paranoickej klinike..." doktorov usmev zmizol.
"Zda sa, ze este predsa len nie ste stabilizovany..." a vytiahol injekciu.
Do miestnosti vosiel osetrovatel.
"Thomas, dajte mu dva kubiky LH-7..." povedal mu Stewart.
"Thomas??" zvolal som, "a co je s Meanym?" obratil som sa na doktora.
"S akym Meanym?!" zacudoval sa doktor, ale v jeho hlase som zacitil naznak mierneho podrazdenia. Alebo sa mi to len zdalo? Osetrovatel sa na mna skumavo pozrel.
Hlava mi hucala. Co je skutocnost? Som naozaj na nejakej psychiatrickej klinike alebo je to cele len sen? Absolutne realny sen? Alebo ucinok nejakej drogy? Ale ako by som si nieco take mohol uvedomit??
Neskor som sa dostavil k Stewartovi na pohovor.
"Robite nam starosti, pan David. Mysleli sme, ze ste uz v poriadku, ale vy sa stale neviete vyrovnat s realitou. Nase lieky maju na vas slaby ucinok..."
"Pan doktor, ja nechapem ani preco som tu, takze..."
"Mate problemy. Nasli vas v laboratoriu..."
"...na dlazke a nejavil som znamky aktivnej mozgovej cinnosti. To uz poznam," povedal som mu a vychutnal som si jeho vyjavenu tvar.
Ktosi zaklopal a doktor sa ospravedlnil. Odisiel z miestnosti, ale cez okno dveri ma stale pozoroval jeden z osetrovatelov. Na stole bol telefon, ale ten idiot na mna stale cumel! Telefon!
Otoc sa, otoc! Vyzyval som ho v duchu. Po chodbe presla sympaticka sestra a osetrovatel sa s nou dal do reci. Schmatol som sluchadlo a zavolal do laboratoria.
Po troch zazvoneniach zdvihol Mark. Nechcel som stracat cas a tak som prestal pozorovat sestru a osetrovatela.
"Mark?!" zasepkal som.
"Peter! Si to ty?" z Markovho hlasu som citil skutocny udiv.
"Ano... musim sa odtialto dostat!"
"Ale...kde si? Uz 7 dni o tebe nemame ziadne spravy! Kde si?"
"Prva paranoicka klinika! Ale neviem, ako som sa sem..."
"Kde?" skocil mi do reci Mark, "Aka klinika?"
Po chvilke som pochopil, ze Mark nema ani tusenia o existencii takejto kliniky. Na tom by nebolo nic divne, ani ja som o nej nevedel, ale Mark ma zacal uistovat, ze taka klinika neexistuje.
"Ale..." zahabkal som. Nechapal som, ako som sa sem dostal, ale ak nie som na klinike, kde som teda???
Do miestnosti vosiel doktor. Takmer som hodil sluchadlo na telefon a pozrel na Stewarta. Nevyzeral nervozny. Zrejme ma odpocuvali...
"Ale samozrejme, pan David, ze ste na Klinike. Ale vas priatel Mark o nej prirodzene nemoze mat ani tusenia..."
Zatal som zuby. Zacal som si nadavat, ze som im tak lahko podlahol a nechal sa nachytat na telefonat na tajne cislo. Vystavil som Marka nebezpecenstvu! A nielen to! Cely vyskum! Zakrutila sa mi hlava a zrejme som od tolkeho vzrusenia opat omdlel.

Vysiel som z vytahu a chvilu som sa potacal kratkymi krokmi a snazil sa vnimat skutocnost. Pevne som sa rozhodol oznamit Markovi, ake nasledky ma na mna vyskum. Bola to takmer schizofrenia, ale najhorsie bolo, ze som nechapal, ako sa mi moze zivot takto delit pred ocami...
Mark ma pocuval. Vydrzal to pol hodiny.
"Peter," povedal dorazne, "to nie je mozne. S tym nas vyskum nemoze suvisiet!"
"Akoze nie?? Vies, co zazivam? Ked sa preberiem na Klinike, myslim si, ze je to realita!... Ten vyskum sa nam vymyka z ruk, nevidis?!"
"Peter... mal by si zajst za mojim priatelom, je psychiater... Hadam by ti dokazal pomoct..."
"Ty ma vobec nepocuvas, Mark! Cital si moju poslednu spravu?" zvolal som.
"Peter," ignoroval otazku, "taka klinika neexistuje. Overil som to. Ani v tajnych spravach sa nic take neobjavilo..."
Stichol som. Mohol mat pravdu a ja som mohol naozaj byt chory. Ten stres a vyskum mozgovych vln na manipulaciu s mozgom ma mozno totalne znicil.
"Mozno mas pravdu..." priznal som po chvilke ticha.
"Zavolam svojmu priatelovi. Dohodnem ti schodzku..." povedal Mark a zdvihol sluchadlo. Vysiel som von z miestnosti a zamieril som k automatu na kavu.
Mark vytukal cislo a pockal na zazvonenie.
"Doktor Stewart? Tu je Mark Winger... mame problem."

Cink!
Zazvonenie prichadzajuceho vytahu sa este par sekund rozliehalo chodbou. Ked som sa vsak priblizil ku kabine, vnutri nikto nebol. Poobzeral som sa dookola - vsade ticho. Kto by aj mohol byt teraz vo vestibule? Ved je uz noc, to len ja tu este strasim.
Nastupil som a stlacil tlacidlo s mojim poschodim. 27. Vytah este cakal, daval si nacas a ja som mimovolne pozeral cez dvere, ci niekoho neuvidim.
Dvere sa zatvorili a vytah sa rozbehol. Trvalo to len chvilku a ked som vystupil a pripravil si kluce, mimovolne som zbadal, ze cislo ukazujuce poschodie sa zmensuje... Nahle sa ma zmocnil neprijemny pocit a hlava sa mi zacala krutit ako kolotoc. Nechapal som, co sa deje, ale videl som, ako sa mi pred ocami zahmlieva a ja sa prepadam do temnej hlbky...

"Tak ako sa mame, pan David?" spytal sa doktor. Nemusel som dlho hadat, kto to je.
"Ujde to, doktor Stewart. Mal som zasa zivy sen..."
"Nasadime dalsie lieky. Ale celkovo sa vas stav zlepsuje. Dnes sa mozno pojdeme spolu prejst von, co poviete?"
Von! Slovo, ktore malo priam carovny ucinok...
"Pan doktor, kedy prestanu tie sny? A kedy sa dostanem domov?"
Stewart zavahal.
"To je tazke. Ale necakajte to tak skoro... Vas problem je dost zvlastny. Ale podla toho, co ste nam povedali o svojom vyskume..."
Vyskum! Prisne tajny vyskum! Co som im o nom povedal?!? Ak by ziskali moje vysledky vyskumu mozgu, mohli by ich zneuzit! O com to hovori?
"Ake vys..." zacal som, ale pohlad mi padol na susednu postel, ktora tam predtym urcite nebola. Na posteli lezal clovek.
Stewart pozrel mojim smerom a oznamil.
"Ach... nestacil som vas informovat. Ododnes mate noveho spolubyvajuceho. Ale myslim, ze sa poznate... pan Mark Winger..."

(c) Ivan "VIX" Noris, 3/2/1997, 4/8/97, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 23/09/2019, 05:57:11