Tento text je automatický (t.j. pokusne) formátovaný do HTML! Konvertor je optimalizovaný na texty, ktoré sa dajú rozdeliť na odstavce (dva konce riadku a podobne). Okrem odstavcov sa snaží dostať priamu reč na začiatok riadka.

AD ASTRA

Written by Rider rider@kete.utc.sk rihak@alpha.euba.sk
AD ASTRA
(Ku hviezdam)

-VENOVANE SPOLOCNOSTI FASTER THAN LIGHT SOFTWARE-
--------------------------------------------------------------------------------

- A sme tu - konstatoval som.
- Veru, sme tu - pritakal Biolog.
- Takze sa pripravime na pristatie - fakticky dodal Navigator.
Bola to dlha cesta a teraz sme na jej konci - na obeznej drahe tretej planety systemu FXT-81.
Bola to zvlastna planeta. Pre vznik zivota zdanlivo privelka, navyse s hustou atmosferou plnou jedovatych plynov. A predsa sa tu zivot vyvinul. A to dokonca zivot inteligentny!
Necudo teda, ze Galakticka rada nevahala po zisteni tychto faktov ani chvilu a vyslala na tuto podivnu planetu nasu trojclennu expediciu.
Teraz sme sa napchali do skafandrov, priputali sa ku kreslam a zacali pristavaci manever.
Prva faza zostupu prebiehala presne podla planu - trenim o atmosferu lod znizila rychlost a automaticky bola vnavigovana do vypocitaneho priletoveho koridoru. V druhej faze zostupu nas vsak zachytil silny atmosfericky prud.
- Drzte sa, stracam kontrolu nad lodou! - zakrical som do mikrofonu v helme skafandra. Lod sa silno zmietala, no navigacne trysky boli prislabe. Kurz sme uz stratili a ja som sa snazil uz len o udrzanie lode vo vyske.
- Pozrite! - zvolal Biolog a rukou ukazal na nejaky bod na ustrednom monitore. V dialke sa crtalo niekolko predmetov, napadne pripominajucich nase domy z konca minuleho storocia. Atmosfericky prud nas niesol priamo k nim.
Az po priblizeni k jednej z tychto stavieb sme mohli plne ocenit jej rozmery. Bola obrovska. Tisicekrat vacsia nez nase najvacsie budovy.
- VAROVANIE PRED KOLIZIOU - objavil sa na terminali varovny napis a rozozvucala sa poplasna sirena. Atmosfericky prud nas unasal v ustrety tej uzasnej stavbe, ktorej stavitelov som si nevedel ani len predstavit. Navigator vykrikol od hrozy. Uz sme sa videli roztriesteni na stene tohoto kolosu. Vtom som objavil otvor do vnutra stavby. V porovnani s budovou nebol velky, ale nasa lod nim mohla pohodlne vletiet dnu. Nevahal som a vyzmykal z motorov vsetko, co sa dalo. Lod na moje prekvapenie zareagovala okamzite. Vrutili sme sa dovnutra a... Naraz nasledoval skor, ako som si stihol uvedomit znovurozsvietene varovanie pred zrazkou. V hornej casti priestoru, do ktoreho sme vleteli, sa nachadzalo velke teleso, ktore vydavalo zvlastny druh ziarenia a ktoremu sme sa v tej rychlosti nestihli vyhnut. Doslova ma zaplavila ziara poruchovych kontroliek a vlna hlaseni o poskodeni jednotlivych usekov lode.
- Pripravit sa na tvrde pristatie! - stihol som este zavolat. Poskodene brzdiace dyzy sa pokusili o nemozne. Lod sa zatriasla, niekde nieco vybuchlo... A bolo ticho. Pristali sme.
- Zijete? - spamatal som sa ako prvy.
Obaja boli v poriadku. Takmer som tomu nemohol uverit.
- Ako sme na tom? - spytal sa Navigator.
- Mizerne - odpovedal som, prezerajuc si zalahu ziariacich havarijnych kontroliek.
- A poleti to este niekedy? - spytal sa Biolog tichym hlasom.
- Hm... Zlamane vzpery, pokriveny stabilizator, dve smerove dyzy v tahu, mnozstvo skratov, navyse lezime v boku... Ano, este to poleti. Ale dat to dokopy bude makacka. Hocikde inde by sme to zvladli za par dni, ale tu... Neviem.
- Navrhujem teda zatial prieskum okolia,- povedal konecne nieco rozumne aj Navigator.
Spojovacou chodbou (vytah nefungoval) sme presli do spodnej, teda teraz zadnej casti lode a nastupili sme do osobnych mobilizatorov. Napodiv ostali neporusene, podobne ako mechanizmus palubnych poklopov. V kabine mobilizatorov sme si mohli konecne vyzliect skafandre. Nahodili sme motory, poklop hangaru mobilizatorov sa otvoril a povychadzali sme von z lode. Ocitli sme sa na podlahe uzasne velkej miestnosti. Nachadzalo sa v nej mnozstvo predmetov podivnych tvarov, ktorych funkcie som si nevedel ani len predstavit.
- Idem dopredu,- rozhodol som. Biolog v odstupe za mnou. Navigator ostane strazit lod.
Ak by sa pravda objavil tvor, ktory vybudoval tuto stavbu, Navigator by toho vela neustrazil, ale predpis je predpis.
Naslapol som mobilizator a rozbehol sa po miestnosti. Presiel som uz dost velku vzdialenost od lode a akurat som minal akysi utvar z neznameho materialu, siahajuci skoro k stropu miestnosti, ked sa cast steny na opacnom konci, nedaleko miesta, kde lezala nasa lod, odchylila smerom von a v takto vzniknutom otvore sa objavil zastupca tunajsej civilizacie.
Pohlad na tohto tvora ma ohromil. Bol mnohonasobne vacsi, nez nasa lod. V hornych koncatinach, ktore by sa azda dali pri troche fantazie nazvat rukami, zvieral podivny biely predmet s ciernymi skvrnami, ktoreho funkciu som absolutne nechapal. Vtedy sa tento nesporne inteligentny tvor zacal pohybovat smerom ku mne. Z interkomu zaznel zdeseny hlas Navigatora. Vsetko sa stalo v zlomku casu. Jedna z gigantickych dolnych koncatin, na ktorych sa tento tvor pohyboval, dopadla prave na miesto, kde lezala nasa lod. Jasne som videl zablesk explodujuceho quirioveho motoru. Strnul som hrozou. Ked tvor opat zdvihol tuto "nohu", lod zmizla. Ostalo z nej iba niekolko pokrutenych a dymiacich plechov. Plechov, pokrutenych neuveritelnou hmotnostou toho tvora. Cesta domov bola nemozna!
Z myslienok ma vytrhol sialeny krik Biologa.
- Vidi ma, ono ma to vidi! Pomoc, ono ma to zbadalo, zachrante maaa!
Obyvatel planety naozaj zastal, poobzeral sa a zmenil smer svojho pohybu. Smerom k Biologovmu mobilizatoru!
- Pomoc, co to robi, zachrante ma, pomoc! - reval Biolog s hrozou. Neznamy tvor sa zohol, pozorne si prezrel mobilizator, v kabine ktoreho stale zdesene krical Biolog, predmet, co mal v "rukach" zohol na polovicu, zahnal sa... a udrel. Krik Biologa zmlkol. Nikdy by som nepovedal, ze ten predmet je v skutocnosti takou strasnou zbranou!
Otocil som mobilizator v snahe zachranit Biologa. Bola to hlupost. Jeho mobilizator bol rozmetany na kusky, anteny interkomu boli pokrutene a v troskach presvitala krvava kasa, ktora este pred chvilou bola Biologom. Bol to strasny pohlad. A jedine, co som svojou nerozvaznostou dosiahol bolo, ze si ten priserny vrazdiaci tvor vsimol aj mna. Uzasne rychlo sa priblizil, zdvihol hornu koncatinu s tou strasnou zbranou, zahnal sa a teraz - aaaaaaaaa....
--------------------------------------------------------------------------------

- Nenavidim tie plostice,- zabrucal dedusko Kilbaba a tresol noviny na stol.
- Ziju len preto, aby v noci mohli poctivym ludom cicat krv - frflal si popod fuzy. Potom si zapol televizor a vyvalil sa do kresla. Davali prave nejaku strestenu relaciu o moznych formach mimozemskeho zivota a tak necudo, ze dedusko o chvilu od nudy zaspal...
--------------------------------------------------------------------------------

KONIEC

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 18/11/2017, 09:17:34