Uz sa neprezradim (Som s vami)

"Michael, mohol by si mi prist dolu pomoct?" zavolala spred kuchyne Debbie, ked sa s plnymi rukami marne snazila otvorit dvere.
"Vyhodnocujem prioritu poziadavky... Priama direktiva - negativne. Prezeram hlavne direktivy: zhoda. Direktiva 2 aktivna. Uz idem, mami!"
Michael otvoril dvere a za mierneho zvuku hydraulickych piestov zisiel dolu schodmi.
"Ukaz, odnesiem ti to..."
Michael vylozil nakup na stol, zastavil sa a obratil sa na matku:
"Potrebujes este nieco?"
"Zatial nie, vdaka, neskor ta zavolam," a usmiala sa.
"V poriadku. Direktiva splnena. Dakujem za kooperaciu"
Michael sa opat odobral do svojej izby a matka si len vzdychla a pokrutila hlavou. Co len z neho bude?
Toto Michaelovo spravanie ju uz pomaly zacinalo znepokojovat. Bob sice tvrdi, ze je to len detska hra, ale ona ma taky zvlastny pocit, ze tu nieco nie je v poriadku... Nechapala, ako ho mohlo nieco take vobec napadnut, neverila, ze to sposobila len televizia.
"Ahoj Debbie, nad cim zasa premyslas?" prebral ju z myslienok Bobov hlas.
"Ahoj Bob... ale nic, len som sa tak zamyslela... Ako bolo v praci?"
"Vsetko ok... Uz zasa Michael? Hovoril som ti, ze to nic nie je, kazde dieta v jeho veku ma nejake oblubene hry, u neho je to prave tato, tak nechapem, preco ta to tak vzrusuje," mierne znepokojene povedal Bob.
"Ja viem, ale mam taky zly pocit, akoby... neviem, nemali by sme s nim zajst..."
"Ale Debbie, nerob z toho vedu. Porozpravam sa s nim, okej? Psychiatrov nechajme na neskor..."
"Dobre," podvolila sa a zacala pripravovat veceru. Bob sa na nu usmial a vysiel hore k Michalovi.
"Ahoj Michael," povedal, ked vosiel do izby a sadol si na postel.
"Aktivacia pamate. Hladam adekvatnu odpoved na vstup. Hladam. Hladam. Ahoj ocko!"
"Chcem sa s tebou porozpravat, Michael..."
"V poriadku, interface otazka-odpoved pripraveny..."
"Vazne, Michael, tvoja matka je z tejto tvojej jednotvarnej hry uz nervozna a priznam sa, ja uz pomaly tiez... Preco si nenajdes nejaku inu zabavu?"
"Ale ocko, ved prave pracujem na modeloch styroch stihaciek, pozri..." ukazal Michael na par umelohmotnych casti trupov, ktore sa povalovali na stole, no Bob na nich nevidel znamky aktivnej cinnosti.
"Mam pocit, ze si sa s tym bavil uz dost davno..." povedal Bob, ked sa opat pozrel na syna.
"No... vlastne mam aj kopec ucenia, tak na to mam malo casu..." vysvetloval nevinne Michael.
"Tak dobre, len sa uc... A... skus o tom porozmyslat, dobre?". Bob odisiel a Michael si vybral zosity. Potichu si ich prelistoval.
"Koniec interface. Zalohujem udaje. Ukoncene. Koniec scanovania. Direktiva 4: utajenie. Mod 4BD51A. Nastavujem environmentalne parametre. Ukoncene. Spontanny mod," hovoril si potichu monotonnym hlasom. Presne ako pocitac.
"Mami, kedy budeme jest?" zavolal zo schodov, ked skoncil s ucenim.
"O chvilku. Uz si hladny?"
"Mhm, zatial si pustim video."
"Ale nie zasa Terminatora alebo Robocopa, dobre?" podotkla matka. Mal to byt prisny ton.
"Nie, dnes si pustim nieco ine..."
Michael sa este chvilu bavil prepinanim kanalov. O par minut ho to omrzelo a tak si sadol a zacal premyslat...
Pustil si Votrelcov.

"Michael, kedy prides domov?" opytala sa Debbie, ked pocula, ako zbehol zo schodov.
"Hmm, neviem, vecierok ma koncit okolo polnoci," odpovedal neisto.
"Dobre..." rezignovala matka. "A dobre sa s Jane bavte!"
"Dik, ahoj!"
Michael sa na matku usmial a vyletel von. Sadol do auta a o chvilu uz zastavil pri dome, kde byvala Jane.
"Ahoj Mike," usmiala sa nanho.
"Ahoj Jane, trosku meskam... nieco som programoval a zabudol som na cas...prepac," ospravedlnoval sa.
"Myslela som si," usmiala sa Jane. "Pomaly si na to zvyknem..."
"Dufam, ze take zle to nebude," usmial sa. "Podme, aby sme nezmeskali..."
"Okej, podme."
Pri druhej krizovatke nahle Michael dupol na brzdy a ked auto zastavilo, chytil si oboma rukami hlavu.
"Co je ? Co sa stalo??" vylakala sa Jane, no Michael chvilu neodpovedal. Potom sa opat vystrel a pozrel na Jane vyplasenym pohladom.
"Ja neviem..." zasepkal. "Zacitil som velmi neprijemny pocit... nebola to bolest, neviem co to malo byt, ale bolo to strasne neprijemne...
"Mike, mali by sme sa vratit," navrhla.
"Ale... nie, uz je to okej, podme dalej."
Koniec koncov, bol to len pocit. Uz to preslo.

"Nie je to asi nic vazne, nase testy boli negativne a aj on sam tvrdi, ze sa citi v poriadku."
"Ale co tie bolesti? Ked to nanho vcera prislo, bol z toho cely prec!"
"Pozrite, pani Stoneova, pravdupovediac nevieme presne, co mu je. Mozno nejaka forma migreny. Vravim vam, vsetky testy boli negativne a ani EEG nevykazuje ziadne anomalie..."
"Ale..."
Doktor pokracoval.
"Vedeli ste, ze vas syn ma mimoriadne schopnosti?"
"A...ake schopnosti??" Debbie bola z tejto otazky celkom zmatena.
"Pockajte, ukazem vam to. Sestra, zavolajte Michaela..."
Ked vstupil, pozrel hned na doktora.
"Uz viete, co je so mnou?"
"Nie, zatial porovnavame vysledky. Ale chcel by som este raz skusit ten tvoj 'pocitac', co mas v hlave, nech to vidi aj tvoja matka. Kolko je..." na par sekund sa odmlcal, "kolko je 47364*6887 ?"
"Dobre. Dajte mi kusok papiera, musim tie cisla vidiet napisane..."
Napisal na papier cisla a hned pisal vysledok.
"326195868," povedal. Potom, akoby sa ho pytali, dodal:
"A odmocnina z tohoto cisla je asi 18060,89333..."
Doktor pozrel na Debbie. Obaja boli z toho trochu mimo, aj ked matka viac.
"Michael, ako to ? A preco si mi o tom nic nepovedal?" spytala sa.
"Ja neviem, ale viem to odvcera... nechapem to, ale ked tie cisla vidim napisane na papieri, vidim aj vysledok. Neviem, je to blbost!" dodal.
"Nie, Michael, je to velmi zaujimave... mozes byt rad, nieco take by si zelalo mnoho ludi..."
"Ale co ta hlava? Ta bolest... a..." chytil si hlavu do dlani a tlmene vzdychol.
"Zasa to prislo?" Doktor podisiel ku skrinke s liekmi a vybral injekciu, natiahol do nej akusi tekutinu a vpichol ju Michaelovi.
"To ti pomoze zbavit sa bolesti. Dam ti aj tieto tabletky, ale uzi ich, len ked to bude nutne. Su dost silne a otupuju mysel."
Debbie smutne pozrela na Michaela, ktory sa konecne uvolnil. Preparat v injekcii bol zrejme dost silny.
"Mami, podme domov, som strasne unaveny..."
"Samozrejme, Mike, ideme... vdaka, pan doktor."
"Budeme este analyzovat vysledky. Pridite zajtra..."

"Michael, vstavaj, prisla Jane."
"Nie je v zozname nevyhnutnych priorit."
"Coze nie je?"
"Opakujem. Nie je v zozname nevyhnutnych priorit. Nechaj ma, chcem spat. Regenerujem rezervy."
"Michael? Co to ma znamenat?"
Michael pokracoval rovnakym bezfarebnym tonom.
"Informacia: celkove systemove rezervy: 10%. Pozadovanych 10 hodin, 34 minut."
Debbie bez slova, omracena tym, co pocula, vysla von a zavolala Jane. Vsetko jej povedala.
"To nie je mozne! Co sa s nim stalo?" nechapavo pozerala Jane.
"Ja neviem, odkedy lezi doma kvoli bolestiam, velmi sa zmenil, ale toto uz... ja neviem."
"Mozem ist za nim?"
"Pod, mozno sa preberie, ked ta uvidi..."
Vosli znovu do izby. Michael stal uprostred izby na rukach.
"Mike?" zvolala Jane, ked ho zbadala.
Otvoril oci a pozrel na nu. Tvar neodrazala ziadne pocity. Potom sa ozval.
"A-ahoj. Lutujem, ale prebieha regeneracia. Doplnam potrebne biologicke rezervy. Prosim cakajte. Dakujem," a znovu zavrel oci.
Jane pozrela na Debbie, ale v jej ociach zbadala len slzy a strach.
"Co len budeme robit? Doktor predsa tvrdil, ze mu nic nie je, ze ani psychologicke testy nic neukazali..."
"Vy si myslite, ze sa ... zblaznil??"
Debbie sa rozplakala.

"Pan Stone, pani Stoneova, podte dnu, prosim."
"Co ste zistili? Co mu je?" zvolala matka.
"Bol by som radsej, keby ste si sadli... Dostal som udaje z rontgenoveho vysetrenia lebky vasho syna. Predtym sme ich nerobili, lebo bolo podozrenie na psychicky problem... Ale mozno mame stopu... mal vas syn niekedy frakturu lebky?"
Stoneovci na seba pozreli, no pokrutili hlavou. "Nie, nikdy."
"Ste si isti? A co uraz... pad z bicykla alebo..."
"Nie, som si ista, ze nie!"
"A-ha..." lekar zavahal. Rozmyslal.
"Potom mi nie je jasne, kde sa vzala ta jeho jazva na hlave..."
"Jazva?? Aka jazva?"
"Vy o tom neviete?" Doktor vyzeral teraz rovnako prekvapene.
"Samozrejme, ze nie, aka jazva??"
"Je zakryta vlasmi, takze ju nevidiet..." dodal doktor a pokrutil hlavou.
Debbie akoby opustila vsetka sila.
"Ale ako moze mat jazvu ked..."
"Len pokojne... v kazdom pripade ma Mike problem," vybral z obalky rontgenovu snimku.
"A my s nim..." dodal.
"O com to hovorite ? Aky problem???" zarazil ho Bob.
"Bolesti hlavy... zmena spravania... nahle netusene schopnosti, jeho konicky, pocitace... alebo tie jeho detske hry, ktore sme povazovali za celkom neskodne... to vsetko teraz nadobuda iny rozmer."
"Co s nimi??"
Doktor jej ukazal snimku.
"Neboli to hry..."
Na snimke lebky sa zretelne crtal svetly stvorcek...

To, co nasledovalo, uz nie je zaujimave. Trpel som a nechcem na to spominat. Preto to radsej ukoncim na tomto mieste. Nie som spisovatel, nemam to v programe. Chcel som vam len povedat, co som citil...
To, co som zamlcal, je len cisto osobneho charakteru. Nechcem spominat na to, ako sa moja ma-Debbie zrutila a co som zazival, ked ma chceli...
Nie, nejde to!
Prosim vas, neodsudzujte ma za to, aky som, nemozem za to. Vsetko by bolo OK, keby sa program spontanneho modu nebol natolko poskodil a keby sa to mne a potom aj im celkom nevymklo spod kontroly. Ale zachranili ma, izolovali a len vtedy som sa naozaj narodil, teda ja, nie ten ubohy Michael, ktory ani nevedel, preco vie z hlavy pocitat suciny velkych cisel...

Teraz som kratko po transplantacii, s mojim novym telom sa to uz nestane. Lebo moj spontanny rezim je uz davno uplne v poriadku, nemyslite?

Uz sa neprezradim...

(c) VIX, 26/7/1997, 3/8/97 vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 23/09/2019, 05:50:48