Tento text je automatický (t.j. pokusne) formátovaný do HTML! Konvertor je optimalizovaný na texty, ktoré sa dajú rozdeliť na odstavce (dva konce riadku a podobne). Okrem odstavcov sa snaží dostať priamu reč na začiatok riadka.

F-19 Stealth Fighter

Written by Rider rider@kete.utc.sk rihak@alpha.euba.sk
F-19 Stealth Fighter
- VENOVANE SPOLOCNOSTI MICRO-PROSE ZA ROVNOMENNU HRU-
--------------------------------------------------------------------------------

Mozno ste poculi o projekte STEALTH. Vraj "neviditelne" bombardery... Pche! Hranate pokrivene plechovice, ktore sa povazuju za radarom nezachytitelne! Trapne vraky s honosnymi nazvami F-117A NIGHTHAWK ci Northrop B-27! Mizerne napodobeniny povodneho F-19 STEALTH FIGHTER! Sroty, ktore radar nielenze dokaze zachytit, ale su viditelne aj volnym okom! To F-19... Veru, to bol iny stroj. Verte mi - ja som totiz na nom lietal... --------------------------------------------------------------------------------

Rozdiel nebol len v tvare, ale najma v sposobe "neviditelnosti" lietadla. Teraz sa snazia, aby sa od nich radarove luce co najmenej odrazali. U F-19 islo o nieco celkom ineho. Nemozem prezradzat podrobnosti - Lockheed mi sice dal padaka, ale stale som pod prisahou - no islo o skutocnu neviditelnost. Bola tam skratka taka srandicka, ktora posunula eroplan do trosku inej dimenzie. Takze zmizol nielen pre zvedave radary, ale aj pre svoje okolie. Viac prezradit nemozem. --------------------------------------------------------------------------------

Ano, potrebovali pilotov. Dobrych pilotov, ktori by to otestovali. V lockheedovych "Skunk Works" postavili hned dve tieto masiny. A ja s kolegom - lutujem, ale ziadne mena - sme to mali zalietat. Z ranveja Tonopah v Nevade. Pol roka prebiehali pozemne skusky a potom sme to mali vyskusat vo vzduchu. Na ten den nikdy nezabudnem... --------------------------------------------------------------------------------

Bola sychrava noc. Nase stroje stali pripravene na ranveji. Najskor mal startovat kolega, potom ja. Cakalo nas 120 mil cesty nad nevadskou pustou, znicenie cvicnych cielov a navrat na zakladnu. Pri rychlosti 530 uzlov zalezitost ani nie na pol hodiny.
Kolega dostal povel k startu. O chvilu aj ja. Pridal som plyn a dve F-404 od General Electric vydali zo seba plny tah 34 tisic libier. Lietadlo sa rozbehlo po ranveji a o par sekund bol tento sedemnasttonovy zazrak vo vzduchu. Zasunul som klapky a podvozok a cakal na presun do medzipriestoru - ak to tak smiem nazyvat. Vtedy som prvykrat pocitil akysi cudny pocit. Dnes uz viem, ze to bol strach. --------------------------------------------------------------------------------

Povel sme dostali sucasne obaja. Bolo zaujimave sledovat efekty po aktivizacii "neviditelnostnych" systemov: na kridlach sa objavilo nieco ako Eliasov ohen, ibaze zelene a silnejsie. Potom sa lietadlo zacalo triast, oslepila ma jasna ziara - a bol som tam. Na "druhej" strane. --------------------------------------------------------------------------------

Ake boli moje prve pocity? Aby som pravdu povedal, prve som si vsimol zlyhanie magnetickeho kompasu. Ale na to som bol pripraveny. Gyrokompas ukazoval spravne.
Potom som si vsimol krajinu. Teda - krajinu. Tazko to tak nazvat. Pod eroplanom bola jednoliata biela plocha bez konca. Ako v Antarktide, ale uplne rovna a jednoliata. Od obzoru k obzoru. A obloha... Ta bola karminova. Vyzeralo to velmi zvlastne - karminove nebo bez oblakov a pod nim nekonecna biela rovina. Potom sa ozval kolega. Vsetko bolo v poriadku. Teda ako sa to vezme. Boli sme sami dvaja, odkazani sami na seba, v neznamom svete, na ceste za splnenim ulohy. --------------------------------------------------------------------------------

Nebudem viac opisovat cestu - bolo by to zbytocne. Karminove nebo a biela zem - keby pocitac neustale nevyhodnocoval nasu polohu vzhladom na paralelnu poziciu na Zemi, zdalo by sa, ze stojime so svojimi strojmi vo vzduchu a nehybeme sa. S kolegom sme samozrejme leteli v uzavretej formacii - pohlad na toho druheho mal upokojujuci efekt. V tej pustatine to bolo velmi dolezite. --------------------------------------------------------------------------------

Ked sme sa priblizili k cielu - ktory bol vsak zatial v trochu inej dimenzii, opat sme aktivizovali medzipriestorove systemy. Opat ta ziara, opat ten zablesk - a boli sme vo vyske par tisic stop nad povrchom, tentoraz uz zarucene pozemskym, asi 30 mil od cielu. V patnastich milach sme otvorili pumovnice a v desiatich odpalili cvicne strely typu Maverick. Otocili sme eroplany na spiatocnu cestu a opat sa presunuli za hranice realneho sveta. Boli sme nadseni, ako vsetko vychadzalo - predstavovali sme si tie vyjavene ksichty, ked sa z nicoho nic objavi cela letka lietadiel, odpali rakety a z nicoho nic zasa zmizne. Uzasne. Tesili sme sa ako male deti z uspechu cvicenia a netusili sme, co nas caka. Chvalili sme den pred vecerom... --------------------------------------------------------------------------------

Bolo to strasne. Este teraz sa mi jezia vlasy na hlave, ked na to spominam...
Leteli sme k zakladni a tesili sa z dobre vykonanej prace, ked tu zrazu z nicoho nic sa v zelenkavej ziare objavilo akesi obrovske teleso. Bolo to okruhle, ploche a s akousi kopulou navrchu.
"Vidis to tiez, alebo sa mi to len zda?" - ozvalo sa zo sluchatok.
"Ak sa ti to zda, tak sa nam to zda obom," - odpovedal som. Teleso zatial v polkruhu preletelo na nasu pravu stranu.
"Idem to omrknut." - ozvalo sa zo sluchatok.
"Preboha, neblbni!" - zakrical som do mikrofonu, ale to sa uz jeho stroj naklonil vpravo a zacal prenasledovat objekt.
Potom sa to stalo. Zacal som otacat aj ja, ked sa zo sluchatok ozval vyjaveny kolegov hlas: "Preboha - ved v tom su ludia!" Neskor som sa dozvedel, ze presne to iste zvolal kapitan Thomas Mantel v roku 1948 tesne pred zrazkou s niecim, co neskor vstupilo do dejin pod oznacenim UFO. Kolega vsak do nicoho nenarazil. Preletel tesne vedla objektu a este prekvapenejsim hlasom zvolal: "Ale to nie su ludia!" Co tym chcel povedat, som sa uz nikdy nedozvedel. V jednom okamihu sa totiz stali naraz tri veci: z objektu vyslahol modravy zablesk, ostro kontrastujuci s karminovym nebom, objekt sam zaraz z NICOHO NIC zmizol v zelenej ziare a kolegov stroj sa doslova ROZTRHOL pred ocami. Rachot motorov pretalo moje zufale "Nieeeee!", ked sa trosky jeho eroplanu rutili k zemi, reval som jak tur, ked dopadli, ale oni nedopadli, oni zmizli v tom bielom ako vo vode, ako v hmle a ja som nicomu nerozumel, nechapal som, po tej hroze neostalo nic, nic, co by naznacovalo, co sa stalo, iba ja a moj eroplan v tom nekonecnom priestore... Viem este, ze som sa na plny plyn hnal k zakladni nad tou desivou bielou prazdnotou, ktora pohlti vsetky trosky, pilotoval som uz len pudovo, nacvicenymi gestami, akoby vo sne... Uz ani neviem, co som taral do mikrofonu, ked som sa nedaleko zakladne opat vynoril na tento svet, neviem ani, ako som pristal, ani ze ma z kabiny vynasali, ked som sa psychicky uplne zrutil... --------------------------------------------------------------------------------

Dva mesiace som sa liecil na psychiatrii. Potom nasledoval sud. Obvinili ma z poskodenia draheho stroja a zavinenia smrti jeho pilota. Vyzeralo to so mnou zle. Mojmu pribehu totiz nikto neveril. Jedine, co udivovalo porotu bolo, ako mohlo k tomu dojst - v 22 milimetrovom kanone som totiz nemal nijake strelivo a protiletecke strely som nemal ani cvicne. Proces sa nezmyselne natahoval. --------------------------------------------------------------------------------

Neviem, ako by to dopadlo, keby sa jedneho dna nebol druhy, teda "moj" F-19 nestretol s niecim podobnym, ako som hlasil ja. Vysiel okamzite z medzipriestoru a podal hlasenie. Dostal pokyn sledovat ten objekt. Opat zmizol v medziprestore. Nikto ho viac nevidel... --------------------------------------------------------------------------------

Po tejto druhej tragedii ma oslobodili a uznali nevinnym. Cela zalezitost sa utajila. Skazou druheho F-19 skoncili vsetky pokusy s paralelnym medzipriestorom. Plany boli znicene. Dalsi vyvoj "neviditelnych" lietadiel bol postaveny na znizeni radiolokacneho odrazu na minimum. Tranzdimenzionalne experimenty boli zakazane.
Ja som musel prisahat mlcanlivost. Potom mi dali vypoved. Aj tak by som musel odist. Obavam sa, ze do eroplanu uz nikdy nebudem moct nastupit... --------------------------------------------------------------------------------

KONIEC

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 23/09/2019, 05:53:53