(Modra 4) - Pat sekund pred siedmou.

[science-vixion]

"Naspat!" zreval velitel. "Podme!"
Nebol cas na rozmyslanie, okamzite sme posluchli rozkaz. Zabudol som na to, ze nemam ani potuchy, preco a najma AKO sa nepriatelovi podarilo prekvapit nas pri rutinnej obchodzke. Postrehol som pohyb a tak som vypalil.
Blazer mi jemne poskocil v rukach. Predomnou sa rozsvietilo jasne bielozlte svetlo a zaznel vybuch. Telo bez hlavy sa zrutilo na kovovu dlazku. Zvysok zostal niekde na stene.
"Podme, Peterson, nemame cas!" ozval sa mi v sluchadle hlas velitela Angusa. Preletel som ocami po chodbe, vypalil este tri strely a ustupil. Masivne bezpecnostne dvere sa zasunuli. Boli sme v relativnom bezpeci, aspon na par minut. Stihneme si doplnit municiu...
"Velitel, dlho ich neudrzime!" zaznel v sluchadlach zasumeny hlas serzanta Cooksa. Jeho jednotka branila druhu pristupovu cestu do komplexu asi dvesto metrov od nas. Podla zafarbenia jeho hlasu bola situacia naozaj zufala.
"Kolko ich je?" spytal sa Angus pocas kontroly zasobnika.
"Asi dvadsat... ale nemozeme ich spocitat ani na detektore, mame problemy s rusenim..."
"Ako dlho ich udrzite? Potrebujeme este pat minut!"
Velitel vyhodil prazdny zasobnik a zasunul novy. Posledny. Kontrolka blazera blikla zelenym svetlom. Potom sa ukazovatel nabitia rozsvietil natrvalo.
"Ne-neviem, pane. Stratil som uz polovicu-"
Do hlasu sa vmiesal vykrik a strelba prerusila vsetko ostatne.
"Cooks! Cooks! Ozvite sa!"
Ozyvalo sa len sustanie a odpoved neprichadzala. Spojovaci technik Ralph pokrutil hlavou. Signaly vojakov z detektora zmizli.
Angus sa zhlboka nadychol a zatal zuby. Poznal Cooksa prilis dlho aby dokazal jeho smrt odbavit jedinou myslienkou. Prerusil ho vsak naraz na dvere.
"Podme, chlapi, musime vypadnut! Ciel je Modra styri! Musime to zvladnut! Na posily zvonku zabudnite," povedal opat pevnym hlasom.
"Modra styri... vpravo, pane!" oznamil Ralph. Ustupovali sme - ja ako posledny. Blazer namiereny na dvere za nami. Otriasali sa pod vybuchmi stale viac a viac. Nieco ma napadlo... Rychlo som ostatnych dobehol.
"Patsto metrov! Este par chodieb a..." hlasil Ralph. Prerusili ho dva vybuchy, ktore zazneli sucasne. Jeden za nami - to vybuchla tepelna mina, ktoru som umiestnil za bezpecnostnymi dverami. Zrejme zaregistrovala pohyb. Druhy vybuch vytrhol kus steny asi dvadsat metrov od nas. Bleskove sme zaujali pozicie, prsty na spustach blazerov stuhli. Chodba sa naplnila dymom a kovovymi ulomkami. Vybuch nastastie posobil kolmo na nasu chodbu, inak by sme tu uz neboli.
"Nestrielajte!" zvolal Angus. Nejako vycitil, ze...
"Cooks!" zvolal. "Ste v poriadku?"
Serzant krival, ale nebol vaznejsie zraneny. Prikyvol a oprel sa o stenu.
"Dostali nas, vsetkych okrem mna..."
"Petersen, osetrite ho. Dufam, ze ste si zapamatali, ako to robil Baltek," obratil sa Angus na mna.
"Ano, pane!"
Rozbalil som nudzove zdravotnicke vybavenie a kutikom oka pozoroval zvysok nasej jednotky, ako sa rozostavuje pre pripad utoku. Nemohol som sa vyrovnat zdravotnikovi - uz len preto, ze som pyrotechnik, ale svoju pracu som sa snazil vykonat co najlepsie. Serzant Cooks to bez problemov zvladne, osetrenie je u nas skor prevencia ako nutnost.

Cesta do Modrej sekcie bola cista. Utocnici sa sem este nedostali. Bolo mi vsak jasne, ze ked to takto pojde dalej, o par minut sa cely komplex zmeni na hromadu horuceho kovoveho srotu a betonovych nosnikov.
Na chvilu sme sa museli zastavit. Preletel som ocami po displejoch nasich blazerov - baterie nevyzerali prilis dobre. Mame tak... pat minut. Mozno desat, ak nas objavia neskor. Ale urcite nas objavia, ved ustupujeme do vnutra komplexu, do jadra budovy, po jedinej ceste, ktora vedie odtial von. Obycajne je chodba plna po zuby ozbrojenych hliadkujucich vojakov - teraz bola prazdna. Predpokladal som, ze padli este pri prvom utoku. Velitelstvo zrejme neodhadlo nase moznosti a trufalo si nepriatela zastavit bez pomoci zvonku. A teraz je uz neskoro. Preto sme teraz jedini vo vnutornom okruhu - a k tomu vsetkemu na ustupe.
Kto to vsak overi? Vysielackou sme sa spojili len s Cooksovou jednotkou. Bola najblizsie. Zrejme rusili komunikaciu v celom komplexe. A bez komunikacie s ostatnymi nemozno vyhrat ziaden boj, to sme dobre vedeli vsetci.
"Mam signal!" oznamil Ralph a nasmeroval detektor za nas. Pozviechali sme sa a naposledy skontrolovali zbrane. Stlacil som spinac bezpecnostnej prepazky. Moze nam zarucit niekolko sekund - niekolko metrov bezpecneho behu. Museli sme sa spoliehat na detektory - pri rychlej chodzi hraniciacej s behom sme nemali inu moznost. Bud sa do Modrej styri dostaneme zivi alebo nie.
"Pripravte sa! Blizi sa krizovatka," povedal som, ked som pozrel na displej. Tu sme museli spomalit. Detektor bol zatial tmavy. Vojaci boli daleko za nami. Zhasli sme svetla.
"Skontrolujem to," vyhlasil Cooks a my sme neodporovali. Nikto z nas nemal chut ist prvy a zbytocne sa obetovat, ale keby to velitel prikazal, bez mihnutia oka to urobime. On by urobil to iste. Vsimol som si, ze Cooksovo zranenie nohy uz ustupilo. Pohyboval sa celkom normalne.
Angus zovrel lavu ruku v past. To znamenalo "zaujat poziciu". Ralph si klakol a namieril zbran na tmavy priechod. Ja som sa oprel o stenu na opacnej strane. Angus stal medzi nami.
Skor, nez serzant Cooks vyrazil do priestoru krizovatky tvaru pismena T, uvedomil som si nase straty. Baltek, Thomson, McBaynard... a dalsi traja muzi, ktorych som vlastne nepoznal. Teraz sa mi zdali blizki. Ako vsetci nasi vojaci...
Zahnal som spomienky. Musel som byt pripraveny na potencialny utok. Za rohom moze cakat skupina vojakov so zapnutym rusicom detektorov a...
Cooks vyrazil. Nemusel nam oznamit vysledok svojho prieskumu. Stlacil spust blazera a hodil sa na zem. Angus ho kryl. Ralph a ja sme sa najprv presvedcili, ci sa na nas niekto nechysta udriet zozadu. Hned potom sme vyrazili do tmavej a uzkej chodby aj my.

Chlap stojaci pred vchodom do komplexu sa mracil. Zasahova jednotka mala velke straty. Na tom mu sice nezalezalo, ale ako by bez vojakov zabezpecil uspesne zakoncenie akcie? Ta bola prvorada. Kaslal na vojakov, napriek tomu slubil im odmenu, ked akciu ukoncia do hodiny.
"Ale pane," ozval sa porucik v ciernej uniforme.
"Nijake ale!" zastavil ho chlap. Spraval sa rovnako nebezpecne, ako aj vyzeral.
"Ti muzi nie su stroje!" odvazil sa odporovat porucik. "Nemozeme tam len tak vpadnut, uz teraz mame velke straty. A potrebuju si oddychnut."
Chlap chvilu mlcal.
"Ako sa volate, porucik?" spytal sa. Porucik sa trochu zachvel. Asi mal radsej byt ticho.
"Adams! Zasahova jednotka ministerstva..."
"Tak... porucik Adams. Budete len plnit rozkazy. Moje rozkazy..." zdoraznil. "Ale v jednom mate pravdu. Vasi muzi nie su stroje. Zato oni," ukazal smerom do komplexu, "oni su este nieco horsie ako stroje."
Porucik sa zachvel.
"Chcete povedat, ze su to Adreni?"
Chlap neodpovedal slovami, iba pohladom. Adams zasalutoval a vzdialil sa k svojim muzom.
Ked sa opat vratil, na tvari mal odhodlanie. Aj jednotka. Vsetci zrazu zregenerovali svoje sily. Adrenalin dokaze zazraky. A Cierne uniformy neznasaju Adrenov.
"Vasi muzi su pripraveni, pane!"
"Tak podme! Ustupuju do centralnej casti. Tam je nas ciel. Viete, co mate robit!"

Cooksovi sa podarilo prekvapit jednotku, ktora si prave nabijala zbrane. Kym sa stihli spamatat, rozmetal ich energetickymi vybojmi na kusy.
Angus ho chytil za plece.
"Ved sa nemohli branit!" Bol sice vojak, ale nie sadista. Cooks striasol jeho ruku.
"Ti chlapi by nas rozstrielali na fasirku. Je to absolutna elita. Zasahova jednotka. Okrem toho mi zabili mojich ludi, pane!" odsekol.
Upokojoval som velitela. V nasom polozeni uz nemame prilis vela casu. Urcite nie tolko, aby sme ho teraz travili hadkami o vojenskom postupe alebo moralke. Okrem toho - keby sme ich nezabili, zomrieme my. Angus teda mlcal.
Aj tak sa z komplexu zivi nedostaneme. Niet ineho vychodiska.

Ralph konecne objavil najkratsiu cestu. Na nase velke prekvapenie bola volna. Detektorom sme sice velmi neverili, ale nikto na nas nezautocil.
"Modra styri," precital som napis na chodbe. Pod nim boli dalsie, vacsinou varovne napisy. Pokojne sme ich ignorovali.
"Tam," ukazal velitel dolava. Dvadsat metrov od nas zacinala zona styri-jeden. Pre nas momentalne najdolezitejsia cast komplexu.
Velitel zasunul do citacieho zariadenia pristupovu kartu. Cooks ho unavene pozoroval, ked zadaval kod. Pristroj si vyziadal este hlasovu identifikaciu. Bezpecnostne opatrenia sa mi zdali trochu zbytocne.
"Angus, David. A221-112-9."
Dvere sa odsunuli. Boli najmenej meter hrube. Ak som sa nemylil a boli z titanovej ocele, zabezpecia nam dost casu. Rucny blazer cez ne urcite neprenikne.
Ked sa dvere zatvorili, citil som sa lepsie. Bezpecie. Ako na zakladni... Mal som chut zvalit sa na zem a oddychnut si priamo tu, ale museli sme do laboratoria. Ralph s uspokojenim konstatoval, ze sme v bezpeci. Nepreniknu sem.
Posledna miestnost bola zariadena ako byt. Pohlad na biele steny sice celkovy dojem kazil, ale nabytok bol zjavne prineseny len pre tento ucel. Asi preto, ze tu sa uz niekolko mesiacov nachadzala osoba, ktoru sme mali chranit.
Mala dlhe hnede vlasy zopnute sponou. Ked nas uvidela, trochu sa zlakla a vstala z kresla. Angus ju upokojil pohybom ruky a ja som mal dost casu si ju obzriet.
Takze nami ochranovana osoba je zena! Zena, aku som nevidel za cely svoj zivot. Zjavne nebola Adren... vlastne Adrenka. Ale citil som, ze je na nej zvlastne aj cosi ine...
"Co sa stalo?" spytala sa. Jej hlas bol rovnako pekny ako jej zovnajsok.
"Velmi lutujem, madam, ale sme v zaverecnej faze akcie. Zasahova jednotka ministerstva zautocila na komplex. Su blizko. A mieria sem. Prisli sme vas chranit."
Prisli sme sem zomriet, pomyslel som si.
"Ministerstvo?" zacudovala sa. Pokrutila hlavou. Bolo celkom jedno, kto nas napadol.
"Na nasu ochranku je vas nejako malo," poznamenala.
Angus sa zamracil.
"Ostatni su mrtvi."
Veta mala na zenu dost silny ucinok.
"A to vsetko kvoli mne," povedala a sadla si. Tvar jej zmizla v dlaniach.
"Musime vas chranit za kazdu cenu!" povedal som. "Take mame rozkazy. Nase straty su nepodstatne. Musime splnit ulohu."
Angus prikyvol. Pozrel na mna, potom na nu.
"Budeme vas chranit, kym budeme vladat."
Chvilu som si v hlave premietal nase rozkazy. Zabranit styku subjektu s inou osobou. Zastavit kazdeho, kto sa o to pokusi. Chranit subjekt do posledneho dychu...
Zatial sme si vsak svoju pracu vykonavali iba vo vonkajsom okruhu komplexu. Iba velitel Angus mal pristup do Modrej sekcie. Pre pripad, ako bol tento.
Bol to trochu zvlastny pocit, vidiet subjekt, ktory chrani stovka elitnych vojakov.
Subjekt! Ake odporne slovo! Ved je to clovek! Zena!
Chcel by som vediet, kto je a preco ju chranime. Ale to vedela zrejme len ona sama. My sme to vediet nepotrebovali.

Ralph zapol bezpecnostny system. Kamery nam ukazali minimalne styri jednotky bliziace sa k nam. Neponahlali sa. Dobre vedeli, kde sme a ze im nemozeme uniknut. Aj my sme to vedeli.
Zena nas pozorovala.
"Co ak ich nezastavite?"
"Dvere ich na cas zastavia." odpovedal Ralph. Angus nestacil zasiahnut. Nechcel pred touto zenou hovorit o nasom bliziacom sa konci. Este nie.
Zdalo sa, ze ju to zaujima.
"Ak ich zastavia, co potom? Ako sa odtialto dostaneme?"
Nastalo ticho.
Potom sa ozval Cooks.
"Dostaneme sa odtialto!"
Angus nanho pozrel s otazkou v ociach.
"Dostal som specialne pokyny vysielackou, kym este fungovala. Pridu po nas. Musime len cakat."
Velitel Cooksovo vyhlasenie nekomentoval. Mna zaujalo. Zeby sme mali sancu prezit? Rozmyslal som a unava ma presla, tak ma velitel s Cooksom postavil na straz, aby si s Ralphom mohli oddychnut. O dve hodiny nas vystriedaju. Musime byt cerstvi, kym budeme cakat, ako tvrdil Cooks. Zena nam pripravila nieco na jedenie. Mozno to bude nase posledne jedlo.
Bolo sest hodin vecer. Od prepadu presli tri hodiny.

Neoddychovali sme dlho. Ralpha zobudilo pipanie. Posledny utok sa zacal.
"Na miesta!" zvolal velitel. Miestnost bola zvukovo izolovana, takze sme sa nemuseli bat, ze nas niekto zacuje. S Cooksom sa postaraju o prave kridlo, ja som ostal vlavo. Ralph sa ku mne pridal, sledujuc monitor.
"Dvere su okej. Zatial to vyzera celkom dobre."
Zavidel som mu jeho optimizmus. Mozno to povedal kvoli nej. Zacali sa mi potit ruky. Angus zrazu vstal a ustupil k zene, ktora stala obdalec kryta stenou. Velitel si vyzliekol ochrannu vestu a podal jej ju. Potom vybral este nieco. Zrejme ju chcel zabezpecit pre pripad, ze by sme... ze by sa nam nepodarilo odrazit a prezit utok. Asi to bol noz. Kazdopadne, predmet zmizol pod vestou, takze som sa o tom nepresvedcil. Opat som sa sustredil na dvere.
Trochu sa zatriasli. Zrejme dostali silny zasah. Drzali. O par sekund uz poriadne duneli a otriasali sa stale viac a viac.
"Tie dvere neprerazia," ozval sa Ralph.
"Myslis?" pochybovacne pokrutil hlavou Cooks. Ani ja som uz nemal ten optimisticky pocit ako pred chvilou.
"Viem. Prezrel som si udaje v pocitaci. Bez problemov znesu aj vybuch tepelnej miny alebo granatu."
"Mozno... mozno si prinesu nieco silnejsie. A mozno... ich jednoducho otvoria," povedal Cooks.
Angus na chvilu prestal sledovat vchod a sklonil zbran. Cez plece pozrel na za nim stojaceho Cooksa.
"O com to hovoris?"
"Jednoducho ich otvoria, David. Stale nechapes?"
V okamihu sa zablyslo a velitel Angus klesol na zem s dierou v hrudi, ktoru do nej prepalil Cooksov vystrel do chrbta. Kym som sa stihol obratit, dalsi vyboj hodil Ralpha o stenu. Vystrelil som, ale zasiahol som Cooksa len do nohy. Trochu sa zatackal, ale obaja sme velmi dobre vedeli, ze mu to nemoze ublizit - zlyhal som. Vzapati som dostal zasah. V bruchu som zacitil strasnu palivu bolest a zviezol som sa na zem.

Cooks pozrel na zenu, ktora sa vrhla do opacneho rohu miestnosti.
"Hej!" zavolal na nu s namierenym blazerom. "Pod sem!"
Nemala velmi na vyber. Zbran nastavena na maximalny vykon by prerazila ochrannu vrstvu vesty okamzite. Videla, co urobili tri vystrely z bezprostrednej blizkosti s nami.
Cooks usadil zenu do kresla a neprestal na nu mierit. Trochu krivajuc podisiel k dveram.
"Hotovo," povedal do mikrofonu.
Vystrely prestali. Dvere sa upokojili. Cooks sa vratil po pristupovu kartu k dymiacemu Angusovi a uskrnul sa. Pozrel na zenu:
"Nepovedal som, ze pridu?"
Zatala prsty do operadla kresla. Mat tak zbran, pomyslela si urcite. Angus by si pomyslel este nieco ine. Ako ho mohol Cooks zradit? Ako mohol zradit celu jednotku? Ako mohol zradit Adrenov? Ale velitel sa nehybal.
Cooks zasunul kartu, vytukal kod odpozorovany od velitela a ked zamok pozadoval hlasovu vzorku, povedal Angusovym hlasom:
"Sezam, otvor sa!"
Do miestnosti vstupila jednotka. Ked zaujala pozicie, vosiel chlap v ciernom plasti nasledovany porucikom Adamsom.
"Tak vy ste to zvladli, Cooks?" uskrnul sa chlap.
"Ano, pane!"
"Zaujimave... a potom, ze Adreni sa na nam na nic nehodia," obratil sa na Adamsa.
"Zabili nam styridsat muzov," zasomral porucik.
Chlap v plasti to zacul.
"A vidite, ako dopadli. Prezrite ich a dorazte, ak este ziju. Do hlavy," dodal, "pamatajte na to! Vidim, ze Cooks nemieril prilis presne."
Porucik sa pohol smerom k nam.
"Tak co, pani Welshova? Ako sa mame?" povedal chlap smerom k zene.
"Mohla som si mysliet, ze za tym budete vy!" povedala. "Preco ste ich museli zabit? Co vlastne chcete?"
"Ale no tak, netvarte sa, ze nerozumiete. Velmi dobre viete, preco vas tu chranili ako oko v hlave. Svet je uz plny mutantov a Adrenov. Vy ste este clovek. Zena. Mozete mat deti. Potrebujeme vas!"
"Potrebujete? Keby ste potrebovali ludi, nezabijali by ste ich!"
Chlap pozrel na porucikov chrbat.
"Nepotrebujem ludi. Potrebujem nieco viac. Ale nemam cisty material. Presnejsie, nemal som." Pokracoval opat trochu hlasnejsie.
"Viete, ze ti Adreni vas mali ochranit za kazdu cenu? Ktovie, co s vami planovali... Ale neuchranili vas pred nimi samymi," ukazal na Cooksa a uchechtol sa.
"Odvedte ju! Je posledna! Potrebujeme ju." Vojaci nie prilis galantne odviedli Welshovu z laboratoria.
"Dufam, ze je este stale biologicky a geneticky cista. Ak sa jej niektory z tych Adrenov dotkol, zodpoviete si to," povedal Cooksovi.
Nepovedal, ako si to zodpovie, no Cooks hned odpovedal:
"Je absolutne okej. Sluzil som vo vnutornom okruhu. Dam na to krk!"
"V poriadku. Mate pravdu."
Kyvol na vojaka stojaceho najblizsie a ukazal na Cooksa. Vojak stlacil spust a na zem sa zosunulo dalsie telo. Netrvalo to ani sekundu.
"Neznasam Adrenov. Porucik, ked to dokoncite, vezmite svojich ludi von." povedal chlap a obratil sa k dveram.
"Ano pane!"
Adams sa prave sklonil nad Ralpha. Jeho lebka bola porusena a tak sa nim viac nezaoberal. Podisiel k Angusovi.
Prave vtedy som zachytil jeho nudzove vysielanie. Vsetku energiu som prepol na prijem.
"Angus, David. A221-112-9 18:58:03 -- 5gHzJ$ CC-44...hT7) C-44... CCC-4... C-44... C-44."
"Co je C-44?" vyslal som otazku, ale v tej chvili sa spojenie prerusilo. Prave vtedy porucik Adams vypalil velitelovi do hlavy. Tym znicil aj to malo, co z velitela zostalo. Ani regeneracne schopnosti Adrenov nezvladnu poskodeny mozog. Nemame byt nesmrtelni. Iba dobri vojaci.
Porucik sa nenahlivo presunul ku mne, co prerusilo moje myslienky. Zohol sa, aby vyskusal pulz na mojom zakrvavenom krku.
"C-44? Co je C-44?" rozmyslal som. Snazil som sa nemysliet na to, ako porucik zabil velitela, alebo ako nas Cooks zradil. Nasa smrt nesmie byt zbytocna! Rozmyslal som teda, kym som vladal a medzitym sledoval poskodenymi zmyslami porucika. Ak vysielanie nebola iba porucha sposobena zranenim, chcel mi velitel pred smrtou nieco poradit... C-44... Poznal som len C- 4, vybusninu pouzivanu aj v nasich tepelnych...
Jasne! To je ono!
V prstoch som zacitil cosi tvrde. Velitel mal postreh, to som musel uznat. Tesne pred akciou som si pripravil poslednu tepelnu minu. Nespominam si, na co som ju chcel pouzit, nestihol som. Teraz sa hodi.
Kdesi zaznel vybuch. Nebolo to daleko, lebo sa zatriasla cela miestnost. Keby som vladal, usmial by som sa. Mali sme s velitelom vela spolocneho. Ten vybuch totiz urcite sposobila mina, ktoru dal velitel zene spolu s vestou, aby...
Prask! Vystrel z porucikovej pistole. Ledva som stihol odistit tepelnu naloz a otvorit dlan. Gesto pripominalo symbol cisla pat. Tolko chybalo do siedmej hodiny vecer. Tolko sa porucik bude este pozerat na nase mrtve tela.

(c) Ivan "VIX" Noris, 19/5/1998, vix@fornax.elf.stuba.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 30/05/2017, 00:36:31