ANM-0110

[science-vixion]

V tmavej ulicke sa ozyvali len moje kroky. Tma bola taka husta, ze som nevidel nic, na co som sa pozeral priamo a ani okrajom oka som nedokazal rozoznat viac, ako ze su okolo mna len tmave mury. Ani jedno okno, ani jeden neonovy reklamny slogan, nic, len cista tma. Ulica vyzerala byt opustena a bez energie - a taka aj v skutocnosti bola. Ako vsade, uvedomil som si a vzdychol som. Udalosti poslednych dni boli sice strasne, ale jedine, co som mohol robit, bolo - vyrovnat sa s nimi... A zabudnut. Inak by som si mohol rovno niekde sadnut a cakat na smrt. Musim sa prinutit mysliet na detaily, ako napriklad na tuto ulicu... Teraz mi pripominala mrtvu cast nejakeho organizmu. Mesta.
Striaslo ma a zapol som si zips na vetrovke az po samy vrch. Silny a chladny vietor zavyjal v mojich usiach a unasal so sebou prach alebo piesok, ktory bolestivo pichal na tvari. Bolo mi zima, ale proti vetru som nemohol ist rychlejsie. Musel som sa ponahlat, lebo sa blizila desiata hodina, ale nevladal som...
Nahle ma opat prepadla depresia. Nemohol som jej uniknut a nablizku nebolo nikoho, kto by mi s tym pomohol. Bol som sam. Sam na ulici, sam v meste. Sam. Vsetci ostatni boli prec a ja som v najteplejsom kutiku mozgu zacal rozmyslat, preco nie som prec aj ja...

"Velmi zaujimave. A co sa stalo potom?" spytal sa Peut, pripraveny zaznamenat kazdu informaciu.
Najprv som nechapal, kam zmizla ulica. Kam zmizla zima, ktora mnou prenikala tak, ze este teraz som sa triasol. Ale miestnost bola tepla a tak spomienka na prazdne mesto mizla spolu s pocitom zimy ako nejaky zly sen.
"Ne-neviem," odpovedal som a rozmyslal, kde sa tu vzal Peut. Nevedel som na to prist, ale stale viac a viac som akosi citil, ze sem patri. Tak, ako aj ja.
"Skuste sa sustredit, musite spolupracovat, aby sme vam mohli pomoct," povedal Peut hlasom, ktory znel sice upokojujuco, ale umelo. Hned som si to vsimol.
"Naozaj neviem. Tam sa to skoncilo. Prebral som sa..." povedal som. Naozaj, cim viac som si namahal pamat, tym viac sa spomienka na ulicu, alebo skor jej vizia stracala do nenavratna. Mozno poznate ten pocit, ked si na nieco chcete spomenut a o par sekund viete len, ze ste si na nieco chceli spomenut. O dalsich par sekund uz neviete, preco ste si na to vlastne chceli spomenut. O minutu neviete nic. Mne sa to stavalo dost casto.
Kratkodoba pamat... Mozno za to mozu aj tie tabletky.
"V poriadku. Myslim, ze liecba pokracuje optimalne." Peut vstal a biely plast s cervenym pasom po celej dlzke na lavej strane sa vyrovnal.
"Teraz si oddychnite. O hodinu vas pridem skontrolovat a dostanete dalsie lieky."
Peut odisiel. Posadil som sa na posteli a zacal som citat dnesne noviny, ktore mi tu nechala sestricka. Hned na prvej strane boli informacie o politike, tak som sa v ramci terapie pokusil sustredit na fakty. Presne, ako to hovoril dok-vlastne Peut.
O desat minut mi bolo jasne, preco mi tu noviny nechali. Boli napisane tym standardnym mne-protivnym informacnym stylom, politika, sport a starostlivo vybrane informacie o kulture. Nic ine ako fakty v nich vlastne nebolo. Nic viac, nic menej. Odlozil som noviny a opat som si lahol. Svet okolo mna pohasol.

"Pane, je pri vedomi!" zvolal chlap, ktory sa sklanal nad mojou tvarou, ked som otvoril oci. Bol som na lodi a priserne smadny. Naviac som tomu cloveku nevidel dobre do tvare, lebo svetlo bolo za nim.
"Vodu, prosim," zasepkal som. Na viac som sa nezmohol. Predstava tekutiny, ktora sa mi leje do ust, predstava jazera, v ktorom sme sa kupali ako male deti... potom krasna modra voda, v ktorej sa prehanali rybky medzi koralmi a...
Ktosi mi podal polnu flasu a pomohol mi sadnut. Islo to celkom lahko, ale vodu som vypil este rychlejsie. Utrel som si vlhke pery.
"Dakujem!" povedal som. Moj hlas som uz spoznaval. Rovnako ako hukot motorov, ktory bolo pocut na kazdom mieste na lodi. Upokojil som sa.
"Chvalabohu, si okej," potesil sa Peter.
"Ano, zda sa." Obzeral som si svoje telo a modriny. Odrenin nebolo vela. Ten utok nebol taky silny, ako som si myslel a ochranny oblek bol o cosi pevnejsi.
"Zneskodnili sme ho hned, ako..." povedal Ton, ktory mi predtym podal aj vodu. Jeho zbran lezala na stole a podla pocitadla nabojov sa z nej strielalo. Podla mna celkom nedavno. Zvlastne, spomenul som si na akysi sen, v ktorom vystupoval clovek v bielom plasti s cervenym...
"Ako sme na tom?" zabudol som sa sny, ked som si uvedomil, kde som a preco som tam. Dufal som, ze nasi su na strazi, lebo opatrnost bola polovica uspechu. Tu sa uspech rovnal prezitiu.
"Greg a Mike su vonku. Neboj sa. Ale myslim, ze par minut mame este k dobru, stiahli sa," pozrel na hodinky. Rucicky sa lenivo chystali spojit na dvanastke.
"Fajn, myslim, ze sa mozem postavit," povedal som a uz som na tom pracoval. Peter mi podal ruku.

"Velmi dobre, pohyb vam prospeje, len tak dalej. Ale najprv si vezmite lieky," povedal Peut, ked mi pomohol vstat. Po dlhom case...
Poslusne som sa zastavil na ceste k oknu a vzal si tabletky. Boli modre a ta farba mi nieco pripominala. Rovnako, ako Peutov hlas. Znel trochu unavene.
"Tak," pozrel na mna, "co to bolo tentokrat?"
Chcel som mu nieco povedat, lebo som otvoril usta. Ale v tom istom momente ma striaslo a ani za svet som nevedel, preco som usta vobec otvoril. Ale aspon som vedel, kto je Peut.
"Mal som opat predstavu... ale neviem uz o com," povedal som pomaly. Moja pamat fungovala nesmierne zaujimavym sposobom.
"No, to nie je take zle," uznanlivo pokyval hlavou Peut.
"Viem," suhlasil som. Vsetko, co je dobre podla Peuta je predsa dobre. Pre mna urcite. Musim ho posluchat, chcem ho posluchat. Ved je to Peut! Chce mi pomoct.
A ja som len...
Zvlastne, na moje meno som si nevedel spomenut. Zato sa mi namiesto neho pred ocami objavilo "ANM-0110" a citil som, ze tie znaky akosi suvisia so mnou... Urcite som ich uz niekde videl.

Nasadil som si sluchadla, ktore viseli pri posteli a zapocuval som sa do povinneho cvicenia. Celkom som sa uvolnil, aby mohla liecba ucinkovat a jemny a monotonny hlas ma uvadzal do polospanku.
Kdesi sa este z poslednych sil objavila predstava, ako sedim so starou partiou na plazi kdesi pri Stredozemnom mori. Bol to skolsky vylet, davno pred tym...
Ohen, co sme si zalozili bol perfektny, presne ako spolocnost... Prvy akord gitary vsak prerusil Will, ktory podisiel ku mne a polozil mi ruku na plece:
"Si sucastou nasej spolocnosti," povedal jemne. To by som od neho necakal.
"Ano, ja viem."
Stiahol ruku a uprene sa mi pozrel do oci.
"Pre nasu spolocnost je tvoja schopnost nebezpecna, lebo odvadza od realnych problemov. Niet pre nu v nej miesto. Radi ti pomozeme, aby si sa adaptoval a stal sa znovu jednym z nas..."
Will zmizol, hlas vsak ostal. Okolo mna bola nahle tma, ktoru sem-tam osvietili cervene a zlte kruhy, ktore blikali v kratuckych intervaloch a pripominali mi svetla na diskotekach, ked este boli... Este posledna myslienka na moj posledny vylet a...
"Chces sa adaptovat. Chces byt opat normalnym obcanom." hovoril hlas.
"Ano! Ano! Chcem!" vykrikol som bez rozmyslania. Aj ked len v duchu.
"To je dobre, velmi dobre," povedal hlas a vycitil som z neho uspokojenie. A ja som bol stastny, ze za to mozem ja...

Prebudenie bolo klasicke, znovu som si nepamatal, kde som a ako som sa tam dostal. Chvilu to trvalo, kym som si spomenul na Peuta a potom som si spomenul aj na ostatne.
Zahanbil som sa. Ja si tu lezim a ostatni pracuju! Sposobujem spolocnosti len same problemy. A zacalo to tak nevinne...

"Ano, tak to chodi," povedal Peut a sadol si ku mne. Vsimol som si, ze ma zaujem na tom, aby mi pomohol. Ja tiez. Len neviem, preco sa na mna ostatny personal zariadenia diva tak trochu vystrasene, obcas mam pocit, ze na nich posobim ako nejaka tajomna prisera. Asi preto sem sestricka chodi tak zriedka. A priznajme si, vidiet stale len mojho Peuta mi zacinalo liezt na mozog.
Potom som si opat spomenul, ze lezim na Oddeleni pre vyskum Anomalii. Preto to oznacenie ANM-0110. Clovek s fantaziou.

Peut si znovu vypocul, ako som sa sem vlastne dostal. Ako sa niekedy pocas tretieho rocnika vysokej skoly vyskytli nazory, ze som iny, ako ostatni. Doma sa mi snazili pomoct, ale nedokazal som ich pomoc prijat. Nedalo sa to zastavit a casto som sa pristihol, ako myslim na veci vymyslene, alebo vzdialene a nerealne. Ako o nich dokonca pisem... Ked sa moje myslienky prejavili navonok, bolo uz neskoro, odvratili sa odo mna vsetci. Aj vacsina mojich "priatelov"... Riskovali by svoj dalsi zivot, keby so mnou boli, teraz to uz viem. Ale vtedy som bol idiot. Mal som sa o to pokusit sam, skusit zabudnut... potlacit aspon vonkajsie prejavy.
Potom ma dostali sem. Neviem kto, neviem ako. Bolo dost mozne, ze som sem prisiel aj sam... Na moj mozog sa spoliehalo dost tazko. Nevedel som, co je realita a co len predstava. A teraz o tom vsetkom bez problemov hovorim Peutovi.
Kedysi som si myslel, ze je tazke vysvetlit predstavu cloveku bez fantazie.
Potom som sa presvedcil, ze je ovela tazsie s fantaziou zit.
"Som rad, ze si pripustate svoju... povedzme anomaliu. Nerad to tak nazyvam, lepsie by hadam znelo slovo vlastnost," povedal Peut.
"Chcem s tym nieco urobit," povedal som pevne.
Kedysi by som sa k takej vete nedokazal prinutit, tu to islo hravo uz po troch cviceniach a tyzdni pobytu. Lekarsky a psychologicky pokrok dnesnych cias.
"To je dobre znamenie," opakoval Peut. "Spontanne vyliecenie za pomoci nasich odbornikov je velmi pravdepodobne," povedal a mal som pocit, ze pozrel na sluchadla.
"To som rad," suhlasil som. Dovod, preco som tu, mi teraz pripadal strasne vzdialeny. Chcel som byt prec - a to sa dalo jedinym sposobom. Terapiou.
"Aj ja." Peut sa na par sekund odmlcal.
"Ak by to nezabralo, jedinym riesenim je operacia," dokoncil.
Zrejme ma nechcel vydesit, ale podarilo sa mu to. Oblial ma studeny pot. To slovo v sebe skryvalo nieco priserne a predstava zivota po nej - este viac...
Nesmiem mat predstavy! Nesmiem!
Zhltol som tabletky. Peut cakal len na to a hned odisiel.

Po liekoch som mal mozog neobycajne cisty a jasny. Zbaveny kazdeho balastu, pripraveny logicky uvazovat. Plne som si uvedomoval, co so mnou je a ze mi lieky pomozu zbavit sa mojej anomalie. Nemal som nijake predstavy, mozno s vynimkou tych najjednoduchsich, ako vybavenie si rucickovych hodiniek v mysli.
Ked tabletky ucinkovat prestali, citil som sa dost mizerne. Odvaha a jednoznacnost v mojich myslienkach zmizla a musel som sa premahat, aby som sa nerozsypal. To, proti comu som musel bojovat kazdu minutu sa teraz prejavovalo ovela silnejsie, ako ked som bol pod liekmi. Ale bola to sucast terapie, ako mi vysvetlil Peut. Vedome som sa zdrahal akejkolvek predstavy a bol som velmi stastny, ked sa mi to darilo. Pripominalo mi to totiz, ze sa mozno coskoro dostanem domov.

Pred spanim som vzal tabletky a zacal som pocitovat prve pocity unavy. Bol to tazky den, vlastne kazdy den je tu tazky...
Monotonne virive kruhy sa zacali sfarbovat do modra a spomedzi nich som zacul akesi hlasy. Najprv som tomu neveril, ved ake hlasy mozu vydavat kruhy? Nieco take nie je realne mozne. Hlasy vsak neprestavali, tak som sa pokusil rozoznat, co vravia. V mozgu mi zaznelo varovanie, cosi ho prirovnalo k vystrelu do vzduchu alebo stuchnutiu do chrbta... Usiloval som sa mozog posluchnut, ale tie hlasy...
Kruhy zmizli.
"Rychlo, berte ho dnu!"
"Pozrite, usiel od NICH! Pozrite na jeho hlavu!" Ktosi vzrusene strhol moju ciapku.
"Rychlo dnu!" zvolal ten prvy hlas. "Zranenia mu osetrime neskor."
Vtiahli ma do nejakej velkej miestnosti a pred ocami mi zacali tancovat rozmazane a farebne obrazy.
"Preboha!" zvolal dalsi hlas. Patril nizkemu chalanovi s ciernymi fuzikmi. Bol to prvy clovek, ktoreho som videl po tom, ako mi zrak zacal fungovat... a zdalo sa mi, ze ho poznam.
Niekto mi osetroval zranenia na rukach a hlave. Opat som upadol do bezvedomia.

Vonku svietilo slnko a spieval akysi vtak. Bolo mi to vsak celkom jedno. Napato som ocakaval rannu vizitu a moj pocit nervozity rastol, ked som si hlbsie a hlbsie uvedomoval, ze som mal v noci sen. Napriek dvojitej davke tabletiek. Ked to Peut zisti a on to zisti... Zakrutila sa mi hlava a slovo "operacia" sa mi pred ocami objavovalo vo vsetkych farbach. Bezmyslienkovite som schmatol rannu davku tabletiek, ktore uz boli pripravene na stoliku.
Unava zo mna spadla a spievajuci tvor ma opat zacal zaujimat. Ked vosiel Peut, uplne pokojne a nezaujate som mu vyrozpraval o svojom nocnom zazitku a ziadal som ho o pomoc. Najlepsie by sa asi osvedcila trojita davka tabletiek...
Zrazu ma trochu zamrzelo, ze lezim v izbe sam. Spolocnost by mi urcite prospela. Takto som tu sam, len so svojimi myslienkami...
Som ja ale idiot! Ako som len mohol zabudnut, ze ANM-0110 vyzaduje uplnu izolaciu! A najma od ostatnych ANM-0110! Kazdy kontakt by mohol sposobit recidivu alebo - mozno aj nieco horsie. Peut predsa spominal akysi pripad, ked sa pacientovi podarilo znicit pracu Peutov v celom oddeleni... Podrobnosti nespomenul, len, ze odvtedy su popruhy na kazdej posteli.
A ze kazda izolacka je strazena.
Davaju na nas pozor... Tak to ma byt!
Peut mi ukazal zaznamy z noci. Krivky, grafy a cisla.
"Vedeli sme o vasom sne, ale pokusili sme sa vam ponechat moznost volby. Uz by ste na tom mali byt ovela lepsie... Preco ste neposluchli nase varovanie?" spytal sa tvrdo.
"Ja... neviem, nemohol som sa zastavit!" spomenul som si na ten 'vystrel' a napriek liekom ma zacal ovladat strach.
"To je mi luto, naozaj," povedal Peut. "Na trojite davky liekov zabudnite. Uz davno ste mali mat realistickejsie myslienky," pozrel na okno a chvilu mlcal. Vedel som, co bude nasledovat a aj nasledovalo.
"Skratka, vas pripad sa taha uz nestandardne dlho. Potrebujeme vase lozko pre dalsieho... ANM-0110."
Celkom sa zmenil.
Aj vo mne sa cosi zmenilo. Pravdepodobne tabletky zabrali v druhej faze a preto mi nic z toho, co hovoril, nevadilo.
"Pravdaze," suhlasil som. "Operacia je nevyhnutna. Len robte, co je potrebne," a usmial som sa.
Peut sa len uskrnul, ale zdalo sa mi to ako najkrajsi usmev na svete.
"Vyborne," povedal. Obratil sa na sestru vo dverach a kazal pripravit operacnu salu cislo 2. Nie je to nadhera? Rychlost, komfort, istota. Uspech je zaruceny.

"Hej, preber sa! Rychlo!" Ktosi mykal mojim telom a konecne som sa odhodlal otvorit oci.
"Musime prec! Mame naskok len par minut!"
Poobzeral som sa a par sekund som si spominal na prostredie. Potom som pozrel na svoj hrudnik - ochranna vesta bola takmer celkom znicena. Ktosi mi podal zbran. Greg.
"Pod! Musime ist!" zvolal. Tazkopadne som sa pohol. Asi som mal polamane rebra. Prekrocil som tela mojich byvalych priatelov, islo to celkom lahko, lebo moj mozog este stale nefungoval. Schmatol som zbran - pripraveny, chladnokrvny. Pozrel som na hodinky. Este stale nebolo dvanast.
"Rychlo, vezmi si to!" povedal Greg a strcil mi do ust tabletky.
"Proti halucinaciam. Malo by to potlacit tie ich lieky..."
Trochu horke tabletky. Ale hned sa mi prestala krutit hlava a pri pohlade na Gregovu tvar mi bolo jasne, ze je jedinym zo skupiny, ktora sa po mna vratila. Jediny, co prezil.
Teraz nebolo casu na dakovanie, na spomienky. Za nami zaduneli kroky na kovovej dlazke a prve vystrely narazili na stenu pred nami. Prebehol som uz len par krokov a dalsi vystrel ma zhodil na zem a poslednym mojim pocitom bola bolest v chrbte.

V ustach som zacitil chut tabletky. Alebo niecoho ineho? Bol som pri plnom vedomi. Nemal som strach, bol som skor zvedavy. Vysokoautomaticku operacnu salu na pracu s mozgom nevidi clovek na vlastne oci kazdy den. Vlastne, normalny clovek nema to potesenie nikdy. Exkurzie su uz davno vylucene.
Operater mal na tvari masku a neodpustitelny biely plast. Len pas nebol cerveny, ale zeleny. Skusal som si spomenut, co znamena ktora farba, ale okrem toho, ze modra oznacuje sestry a cervena Peuta, ma viac nenapadlo.
Pozoroval som operatera, ako pripravuje pristroje, ktore nadomnou zapipali a hydraulika zakvilila. Tazky operacny robot sa zacal zosuvat dolu. Este kontrola popruhov - v poriadku. Pripravil sterilne operacne pole a zmizol za sklenenymi dverami. Teraz urcite stlaci ENTER.
Injekcia na mechanickom ramene sa pohla. V ruke to trochu pichlo a zacitil som slabe palenie. Potom sa svet zakrutil a zmizol v ciernej diere.

Tma. Svetlo.
Zazmurkal som ocami. Zakvilila hydraulika a od mojej hlavy sa cosi odlepilo. Bolo to cierne a branilo mi to vo vyhlade. Bolest som zatial necitil.
Hned som si spomenul, kde som. Najprv ma zaujalo, ze je dnesna technika taka dokonala a bezbolestna... a hned potom ma zabolela spomienka na to, PRECO som tu.
Teraz sa bolesti uz nezastavili. Kazdu zlozitejsiu myslienku som citil na vlastnej kozi a dunela mi z nej cela hlava. Akoby...
Zvlastne bolo, ze bolest prichadzala v intervaloch. Ked som o nej len rozmyslal, nebolelo ma nic, ked som sa vsak bolest pokusil k niecomu prirovnat, bolelo to ako... au!
Dvere sa otvorili. Operater bol este stale sam, ale cakal som, ze kazdu chvilu pridu dalsi.
Ten clovek sa sklonil nadomnou, jeho tvar oproti mojej a pozeral mi priamo do oci. Potom si zlozil masku...
Tusim som ho spoznal. Mal cierne fuziky.

Dalsie dva dni boli nadherne. Bolest som sa postupne naucil ovladat, tabletky som dostaval uz len dvakrat za den a Peut za pomoci vysledkov testov konstatoval, ze operacia bola uspesna. Pristroje konecne nezaznamenali ziadne nocne vylety do podvedomia, ziadne predstavy.
Vyslo to. Presne, ako som to vzdy chcel, ako to chceli oni, ako sme to chceli my. Mohol som odist.

Peut mi potriasol rukou. Vraciam sa do spolocnosti... ako dlho som vlastne bol prec?
"Dva mesiace," odpovedal Peut, ked som otazku zopakoval.
V duchu som zahmkal a pobral som sa prec. Pri dverach som sa zastavil, lebo som mal este nieco v plane. V tej chvili niekto zaklopal a tak som ustupil z cesty.
Vosiel operater. Na nikoho ineho som necakal. Pozrel na mna a usmial sa na "vysledok jeho snazenia". Potom sa pozdravil s Peutom a odovzdal mu nejake diskety.
"Mimochodom," obratil som sa na Peuta, ked sa operater pobral na odchod, "myslite, ze je tazsie nieco vysvetlit cloveku bez fantazie, alebo s fantaziou zit?" Chvilu nechapal, ale ked zbadal, ze sa ho to pytam bez akychkolvek postrannych umyslov, odpovedal:
"Isteze s nou zit!" V tej vete som zacitil odpor k samotnemu slovu "fantazia". Alebo to bol strach?
Prikyvol som a usmial som sa.
"Mate ako vzdy pravdu, Peut. Aj ja som si to myslel." Obratil som sa k dveram a moj pohlad narazil na operatera.
"V kazdom pripade, nas caka ta lahsia z tychto dvoch alternativ..." povedal operater a zamkol dvere. V tom istom momente sa mi pri kovovom cvaknuti zamku vybavila opat ta vesmirna lod a akcna scena, co by nasledovala chvilu po dvanast nulanula. Krivo som sa uskrnul, lebo mierna bolest este vzdy sprevadzala moje predstavy. Ale lepsia bolest, ako byt bez nich.
Pozrel som na Peuta. Mal otvorene usta, ako ja pred tymi par sekundami. Konecne zo seba dostal vetu:
"Co... co to..." Boli to skor slova ako veta.
"Chce vam nieco povedat. Ale to vy nemozete pochopit," povedal operater. Potom sa opravil:
"VY si to nedokazete predstavit... tak ako vam to vysvetlim?"
Peut vytrestil oci. Mal ich este o nieco vacsie, ako tenisove lopticky. Ked si myslel, ze pochopil, o co ide, zmeravel. Dalsim jeho zivotnym prejavom bol vypad smerom k telefonu. Alebo mozno k skrini s liekmi. Tak daleko sa vsak nedostal, my sme boli rychlejsi. Sluchadlo tlmene tresklo o zvysok telefonu. Keby bol pristroj z kovu, iste by sa zaiskrilo... predstavil som si to. Bolo to pekne.
Postavil som sa k Peutovi a predostrel som mu niektore z mojich fantazii. Bol sokovany, kde sa to vo mne berie, presne ako ja vcera v noci, ked som zistil, ze opat mozem snivat. Ale operater ma na to vtedy po operacii upozornil, tak som bol pripraveny. Peut krical a maval rukami, aby sa ubranil, ale ruky sme mu chytili a usta zapchali. Nie, neublizili sme mu, len som chcel, aby ma chvilu pocuval. Ved predtym mu to islo perfektne... Ale to asi LEN pocuval. Ja som od neho ziadal trochu viac. Podarilo sa mi zobudit jeho zvysok predstavivosti.
Trvalo to chvilku. Dal som mu cas na stravenie. Cely zivot bojoval proti cudzej i svojej skromnej fantazii a predsa ho teraz zdolala. Stalo sa mu, coho sa najviac obaval, co si nikdy nepripustal v suvislosti so svojou osobou. Preto som chapal, ze je zmateny. Zosunul sa na zem a operater mu vpichol injekciu, ktoru priniesol so sebou.
"Nebude sa na to pamatat... zato bude mat pekne predstavy... Ziadne farebne kruhy, ako tie ich tabletky!" povedal a mne bolo jasne, ze uz co-to preskakal.
"Podme, Will," povedal som a podal ruku svojmu najlepsiemu priatelovi. Nebyt jeho - je zo mna suchoparny obmedzenec s amputovanou castou mozgu. Ale mal som stastie. Len trochu utlmil moje centra predstavivosti... Docasny a predsa navonok trvaly uspech - a vsetci su spokojni... A ja som sa naucil byt opatrny.
Pravda, mozno ta spokojnost nie je bezhranicna, existuje jedna vynimka... Ani som ho nepolutoval.

Hned na chodbe sme zavolali sestru a oznamili jej, ze sa Peutovi nieco stalo. A ked sme prechadzali hlavnou branou, videl som ho v duchu, ako uz o par hodin obsadi miesto mozno prave v mojej byvalej posteli s oznacenim ANM-0110...

(c) Ivan "VIX" Noris, 5/10/97, noris@decef.elf.stuba.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 26/09/2017, 18:28:20