Bozk

[science-vixion]

Vstal od televizora a na chvilku zabudol na prave beziaci diel toho noveho nekonecneho serialu. Bol smadny. Chladnicka uspokojujuco bzucala. V spodnom regali nahmatal flasu Coly a otvoril ju. Vsetko doteraz robil bezmyslienkovite, ale zasycanie oxidu uhliciteho ho vratilo do reality...

Stalo sa to vcera vecer, ked sa mali stretnutie. Znami, ktorych nevidel cele veky, vlastne od skoncenia skoly... bola tam aj ona.
Dlho vahal, ci tam ma ist, ked dostal pozvanku. Pamatal sa este pridobre na to, co si kvoli nej vytrpel a... hoci si myslel, ze je to uz vsetko davno v poriadku, nebolo. O tom sa presvedcil na vlastnej kozi...
Prisiel trochu neskor, lebo ho sef nechal odladit novy program. Tiez si niekedy vie najst pravu chvilku, pomyslel si. Ale jeho druhe ja mu navravalo, ze je to znamenie, aby nikam nesiel a vyhovoril sa na pracu. Vacsina z jeho byvalych spoluziakov vedela, ze popri studiu stiha pracovat ako "tiezdostdolezity" programator aplikacii v pobocke znamej firmy, takze by to nebol problem...
Ked vstupil do dveri podniku, na chvilu si pripomenul sladke casy na strednej skole... Ta zivotna pohoda a elan... Krasne spomienky... V podstate...
Privital sa so vsetkymi, niektorych nevidel naozaj uz niekolko rokov. Prisla k nemu aj ona a povedala jedine slovo.
"Ahoj..."
Pozrel jej do oci, hoci ho to stalo nemalu namahu. Boli stale rovnako krasne, ako kedysi... Na svoje prekvapenie v nich zbadal cosi... ospravedlnujuce. To necakal. Alebo si to len navraval? Zrejme ano.
"Ahoj," odpovedal neutralne, "ako sa mavas?"
"Dobre...," tiez nepresvedcivo povedala ona. Nevedel, co citi, ale mal aj z tych par slov cim dalej tym horsi pocit. On jej nemusel nic hovorit, stacil jeho pohlad...
"Vies...," povedala napokon, "je mi to luto."
Zastavil ju tichym zdvihnutim ruky a este tichsim hlasom. Alebo naopak.
"Nechaj to."
"Prepac...," nahle sa jej vyraz zmenil, "pamatas si este Toma?"
Paneboze, ako by si ho mohol nepamatat???
"Vies, ze sme zasnubeni?", dodala, ked pomaly prikyvol.
"To som rad. Dufam, ze budete stastni..." Co ine jej mohol povedat? Trochu sa uvolnil, ved je to minulost. Davno zabudnuta. Nestoji za to stale spominat.
"Si mily, dakujem", usmiala sa na neho. Snazil sa nespominat, ze to uz niekedy a niekde pocul. Chcel sa uz odvratit a zmenit spolocnost, ale zastavila ho pohybom ruky.
Rychlo ho pobozkala.
"Spomienka na minulost...", povedala. Nevedel, co si ma o tom celom dopekla mysliet. Nechal ju teda s Tomom, ktory sa k nej prave pripojil a vratil sa k skupinke.

V podstate to bol pekny vecer, pomyslel si a odlozil flasu. Bolo to fajn, vidiet ich zasa vsetkych pokope. Niektori sa trochu zmenili (citil sa trochu trapne, ked nespoznal Petra, ale zmena z vystrihaneho chalana na zarasteneho chlapika s bradou bola na jeho pamat privelkym sustom). Ale bola to ich stara trieda.

Do vedomia sa mu dostala akasi myslienka, no nedokazal urcit jej povod. Rychlo zazmurkal a venoval sa opat klavesnici. Kdesi za chrbtom hucal televizor. Boli zapnute vecerne spravy. Obratil sa, lebo cosi ho zaujalo. Dnes to asi nedokonci...
"... uz siedma obet. Policia zatial neobjavila ziadne dokazove materialy, ktore by prispeli k vysetreniu. Odbornici sa zatial rozchadzaju aj v tom, ci su tieto bleskove samovrazdy dielom nahody, alebo zameru. Na miestach smrti sa nenasli ziadne listy ani ine dokumenty odovodnujuce..." Stisil zvuk. Na Internete sa dozvie viac!
Na Webe publikovane materialy boli vsak len o malo podrobnejsie. Fotografie z miesta cinov by mozno kriminalistovi nieco naznacili, pre neho to vsak boli len zohavene tela.

Pocit, ze sa v nom stale silnejsie ozyva jeho druhe Ja zosilnel. Akoby zacul vo svojej hlave hlas... jeho hlas, ktory mu ticho, ale velmi presvedcivo cosi hovoril. Nemohol vsak rozoznat slova. Citil sa trochu omameny a zatackal sa. Pohar pustil davno z ruky. Telo mu strplo v krci a prud myslienok ho unasal kdesi prec do tmavej priepasti... Bol to absolutne prijemny pocit. Nevedel, alebo nechcel mu odolat?

Striasol sa. Co to ma znamenat??? Nechapavo sa pozrel na pohar na zemi - nerozbil sa, ale nepamatal sa, ze by ho pustal z ruky. Nieco tu nehralo.
Zodvihol pohar a odlozil ho. Dokonca sa vratil pre flasu, ci v nej naozaj nebolo nieco ine, ale v tom to nebolo.
Nakoniec mykol plecami a vliezol pod sprchu.

Profesor si pomadlil ruky a stlacil ENTER. Simulacia sa vyvijala celkom slubne. Az na tie vedlajsie ucinky, ale tie casom odstrania. Bolo to presne to, co od nich chceli a bol rad, ze sa im to po dlhom vyskume podarilo. Napadlo ho, zeby sa mohol ist pozriet, ako postupuje Wanek...
Jerry Wanek bol v ich ustave najlepsim biologom, mikrobiologom, biochemikom aj fyzikom. Ktovie, kde sa mu v mozgu ulozilo tolko informacii, ale vedel vzdy vsetko. Dokonca mal minuly rok dostat Nobelovu cenu za tento vyskum, no nakoniec...
Profesor prebehol magnetickou kartou po ovladaci dveri a ten suhlasne pipol. Tazka ocelova bariera sa odsunula a odhalila Wanekov labak. Vsade plno monitorov a skumaviek, ako vsade v ustave. Pred nim sa krcil Wanekov chrbat; asi si ho nevsimol. Podisiel kusok blizsie.
"Ahoj, Jerry," ozval sa. Wanek sa strhol, naozaj v pracovnom zapale nevnimal okolie. Skumavky na jeho stole zadrncali, ako sa mykol a ta v jeho ruke sa takmer rozbila.
"A-ahoj Bill," odpovedal konecne, "ty tusim chodis ticho ako macka", uskrnul sa a odlozil skumavku. Vzapati vzal cely stojan a odniesol ho do chladnicky.
"Na com prave pracujes?" opytal sa Bill a pozeral, ako sa na pulte chladnicky kombinovanej s mraziacim boxom na tekuty dusik rozsvecovali svetielka. Najprv cervene, potom zlte a nakoniec zelene. Modry ukazovatel teploty zacal klesat.
"Ale, robim len nejake nepodstatne testy... Statisticke vyhodnotenie a tak. Co tvoj vyskum?" povedal, ked spolu opustili labak a kracali bielou chodbou k automatu na kavu.
"Fajn, fajn. Simulacia je v pohode... Ale," zarazil sa, "preco to nazyvas mojim vyskumom? Robime na nom predsa vsetci,".
"Ale no tak," usmial sa Jerry, "ty si predsa za to dostal Nobelovu cenu, nie?"
"To ano... ," povedal Bill a stlacil napis "dvojity cukor". Automat zabzucal a do poharika sa zacala liat kava.
"No vidis! Je to tvoja zasluha," opat sa usmial Wanek. Bill sa usmial tiez, nemohol sa vsak ubranit dojmu, ze ten usmev bol tak trochu falosny...
"Okej, idem pokracovat," veselo povedal Jerry a oblukom odhodil plastovy pohar do kosa.
"Za dva! Jerry Wanek versus Bill Carter 2:0!" zvolal.
Bill sa opat usmial. Niekedy bol Jerry celkom zabavny.
Ked sa Jerry odvratil a vracal sa do svojho labaku, na jeho tvari sa objavil skruteny usmev. 2:0... pomyslel si. Bude to ovela ovela viac!
"Prehras na celej ciare, Bill!" zasepkal.

V spravach opat hovorili o zahadnych samovrazdach. Pripominalo mu to nejaku masovu zalezitost, ale toto sa neodohravalo naraz a ani na jednom mieste. Dnes v noci, ako pocul, nasli dalsich 21 tiel. Vraj v nich prevazovali narkomani...
Zazvonil telefon. Lenivo sa k nemu pohol, no prve slova v sluchadle ho prebrali tak, ako ziaden iny prostriedok:
"Paul Hickens? Tu je detektiv Landis..."

Oddelenie vrazd - bleslo mu hlavou, ked vystupil z auta. Detektiv mu nepovedal do telefonu nic konkretne, no Paul chapal, ze zrejme vie nieco, o com nevie, ze to vie. V chodbe sedel Tom s hlavou medzi dlanami. Co ten tu ro...
Z jeho zdeseneho vyrazu mu to hned nedoslo.
Ale predsa.
"Co.. co je s nou?!" vrhol sa k nemu. Tom vsak nedokazal povedat ani slovo. Okrem toho si Paula hned zavolal Landis...

Wanek skontroloval teplotu. Bola presne na hornej hranici bezpecnosti. Nieco by sa s tym malo urobit, pomyslel si.
Ale zatial mu to vsetko vychadzalo. Kym tie primitivne Billove simulacie budu uskutocnene, on bude davno hotovy aj s praktickymi vysledkami!
Vidina svetoveho uznania sa mu rozplynula pred ocami, ked si spomenul, ako videl Cartera preberat Nobelovu cenu. Tresol pastou do stola. Doska pevneho stola sa zachvela. Vibracie dreva akoby Waneka upokojovali.

Bill kracal po chodbe a mal pocit, ze chce nieco urobit, ale nevedel, co. Mozno len deja-vu, povedal si.
Ked neskor v labaku zacul strnganie skumavok, asociativna pamat sa prebrala z letargie. Ved Jerry mal na stole povodnu Vzorku!!! Paneboze!
Rychlo vyletel z dveri a cely cas bezal. Zrazil pritom dvoch technikov a mozno aj par kolegov, ktori sa mu priplietli do cesty pri vytahoch. Nemal cas na vysvetlovanie a uz vobec nie na ospravedlnovanie. Ved Jerry robi pokusy s povodnymi a najprisnejsie strazenymi Vzorkami, ktore im dodali, ked mali robit tento vyskum! Nikdy sa nedozvedel, z coho pochadzaju. Vedel iba jedno - este sa s takym niecim nikdy nestretol.
Mozno ani zvysok populacie na Zemi. "Jerry!" zvolal hned odo dveri.
Cakal ho. Alebo pocul na chodbe. Uhanajuci profesori uz nechodia ticho, ako macky. V ruke mal skumavku.
"Co..."
"Ano, Bill, to je presne ono," ukazal na tekutinu. Bola to Vzorka.
Bill chcel nieco povedat, ale Jerry ho umlcal.
"Kaslem na to, co robis aj na to, co si myslis," v jeho hlase a vyzore bola jednoznacna nenavist. Bill ho takehoto este nikdy nevidel, ale pochopil, ze Jerry Wanek uz nie je tym vedcom, ktoreho poznal.
"Nikdy si nemal dostat tu cenu za moj", toto slovo zdoraznil, "moj vyskum! Ja som zabezpecil tu vzorku! Teda je to len a len moja zasluha!"
Bill prestal pocuvat. Jerry bol celkom mimo. Skor rozmyslal, co podnikne. Kym ma Jerry v ruke vzorku, nemoze podniknut vobec nic. Vzorka bola kontaminovana, to si este dobre pamatal...
"... dokazem ti, ze len moj vyskum konecne dospel k rieseniu!"
Videl, ze Carter sa snazi drzat od neho dalej.
"Ale no, hadam sa len nebojis kontaminacie", uskrnul sa.
Pohybom palca otvoril skumavku a splechol ju Billovi do tvare. Carter sa snazil uhnut, ale nepodarilo sa mu to. Mal jej plne oci. Kym krical a snazil sa Vzorku dostat z tvare, Jerry sa usmieval so sklenenym pohladom v ociach.
"Asi si pamatas, ake to ma ucinky, vsak?" opytal sa leziaceho Billa.
Neodpovedal.
"Ale iste nevies, ake ma tato, hm? Prezradim ti, ze povodne mala byt pre specialne oddelenia blizke ministerstvu obrany..."
Bill otvoril oci. Videl normalne, len po okrajoch plasta, ktorym si utieral tvar, zbadal svetlomodre flaky po Vzorke, ktore ho presviedcali, ze toto je realita a nie sen, z ktoreho sa prebudi.
"No, tak aby si vedel, tato Vzorka ta nezabije. Vlastne," opravil sa, "nezabije ta ona. Zabijes sa sam. Uvidis, ze To vie celkom dobre preniknut do vedomia"
"Si blazon..." zasepkal Carter.
Wanek sa zarehotal.
"Mozno, ale stale je to lepsie, ako byt mrtvy! A ty si uz mrtvy! Mam to odskusane, sam si to videl"
Samovrazdy, ktore ukazovali aj v televizii mali spolocneho menovatela. Jeho.
Bol to absolutny blazon!
"Co nechapes, ze ked pride policia tak..."
"Pockat, pockat, tak ty myslis, ze zavolas policiu?", uskrnul sa Jerry, "vlastne, preco nie, nech len pridu. Ale presvedcia sa len o tom, ze naleteli vymyslom nejakeho sialenca. Vzorku tu uz nenajdu, keby aj vedeli, kde ju maju hladat, nevedia, co maju hladat. Tebe nikto neuveri... A okrem toho," ukazal na neho, "ty by si nemal byt vobec v kontakte s ludmi... si kontaminovany a siri sa to najma vymenou telesnych tekutin".
Carter stichol. Vedel, ze nema sancu zbavit sa Vzorky zo svojho organizmu. Citil, ako To prenika sliznicami, ktore zasiahla. Stal sa hostitelom. Ale nemohol to nechat tak! Pohol sa k Jerrymu.
Ten mierne zavahal a ustupil.
"Aaa... novy zvrat! Pokusis sa ma zabit?"
Vzapati lezal Bill na zemi po bleskovom udere silnej Wanekovej paste v gumenej rukavici.

Bola mrtva. Bola tretou obetou tejto noci.
Detektiv Landis sa chvilu rozpraval s Paulom. Paul mal alibi, tak hladali ine riesenia. Mohlo ist o nejaku depresiu, najma po tom, co mu vyrozpraval Tom. Po tej stretavke sa strasne zmenila a keby ju Tom nepoznal, myslel by, ze je pod narkotikami. Bola kdesi vzdialena...
Paul to nechapal. Jane bola super dievca a nikdy by sa neznizila k niecomu takemu. V tom s Tomom celkom suhlasil. Co sa jej teda stalo, ked v ju noci nasli s podrezanymi zilami? Po chvili zacal mat Paul pocit, ze sa mu svet kruti pred ocami. Zasa zacitil ten pocit, ako pred par hodinami doma. Nieco ho unasalo nevedno kam a Paul sa tomu nemohol ubranit. Mozno naozaj ani nechcel, zrazu sa citil tak prijemne... Tak lahko, akoby bez tela. Priam sa vznasal. Farebne efekty zjasneli. Zacul dlhy a strasny vykrik, ktory vsak bol cudnou akustikou zmeneny tak, ze nevedel rozlisit, kto krici. Vtom, akoby sa pred nim rozostupila opona, objavila sa tvar. Bola to Jane.
"Paul, pocujete ma?"
Pocul ten zensky hlas, ale nemohol sa prinutit otvorit oci. Ostatne zmysly tiez fungovali len ako-tak.
"Ano...kde som?" Tato kratka veta mu zabrala asi pol minuty.
Zensky hlas pokracoval.
"V sanitke. Vezieme vas do nemocnice... Paul, " povedala naliehavo, "viete, co sa stalo?"
Paul nemal potuchy. Nevnimal nic okrem toho hlasu a pocitu malatnosti.
Zacul hlas detektiva Landisa.
"Paul, prave ste sa pokusili o samovrazdu..."
Tieto slova ho zasiahli ako vybuch.
"Coze??" dokonca mal pocit, ze sa trochu prebera. Kto by nie...
"Ano, je to tak..."
"Nechajte ho teraz, detektiv. Musi mat pokoj.", povedala sestra.
Posledny zvuk co este pocul, bolo pipnutie jeho hodiniek.

Policajna hliadka nasla profesora Cartera na dlazke v jeho pracovni. Presne tak, ako to popisala sekretarka, ktora ho nasla. List, ktory lezal pri jeho pravej ruke bol adresovany vysetrovatelovi pripadu.

Veci, ktore v nom boli, pripadali Landisovi ako zly vtip umierajuceho blazna. Nebolo mozne uverit im! Carter obvinoval Waneka z umyselneho rozsirenia neznamej a neprirodzenej formy zivota (tato formulacia pripadala Landisovi zvlast blazniva). Sam sa vraj stal jej obetou. Pisal doslova:
"... ked ma najdete, vyvarujte sa kontaktu s mojim telom, ktore je tymto kontaminovane..."
Podla toho, co im o profesorovi povedal Jerry Wanek, jeho blizky spolupracovnik a priatel, bol v poslednom case profesor velmi labilny a prejavovali sa u neho paranoicke priznaky. Zrejme sa nervovo zrutil, ked spachal samovrazdu. Doktor Wanek svojho priatela lutoval a detektiva uistil, ze sa naozaj niet coho obavat. List, ktory oznacil za vymysel choreho mozgu, putoval k psychologom a telo do marnice.

"Paul, " zacul hlas detektiva, "zda sa, ze mame stopu..." Landis bol za sklom izolacky. Az teraz si uvedomil, ze este lezi v nemocnici. Izolacia mu az tak nevadila. Chcel byt sam. Nemohol sa vyrovnat s tym, ze sa pokusil o samovrazdu. Najma, ak o tom vobec nevedel! Akoby to bolo v sne!
"Naozaj?" Paul sa pozrel na obviazane rebra, ktore sa snazil prerazit ostrym perom na Landisovom stole. Takmer sa mu to podarilo.
"Ano... dostali sme sa k listu, ktory pred smrtou napisal isty vedec. Podla neho ide o sabotaz... Paul, bol rozsireny nejaky virus, alebo co... Ten sposobuje tie samovrazdy. Viete, tie v celom meste...
"To nemyslite vazne! Virus sposobujuci samovrazdy?" Paul mal pocit, ze to znie ako v zlom filme, "vy tomu verite?"
Detektiv trochu zosmutnel. Povedal mu, co podnikli. Coroneri, ktori manipulovali s telom profesora Cartera boli mrtvi...
Paul si to skusil predstavit. Stale mu to unikalo z mysle.
"Takze ste tomu nakoniec uverili? Tomu listu?"
Landis prikyvol. Nechal sa od Waneka nachytat a poriadne. Ten sialenec musel byt celkom mimo, ked pred svedkami vyhlasil, ze je vsetko v poriadku. Nebolo. A tak, ako najprv tvrdohlavo odmietal pravdivost listu, teraz mu slepo veril.
"Ano. Ten virus, nech je to cokolvek... je nieco, co sposobuje zmeny v uvazovani... prebera to riadenie mozgu... V podstate vas to ovlada. Neprijemne, vsak? Najma, ak sa vas to pokusa zabit..."
"Ale preco?? Preco?", nechapal Paul.
Ani detektiv.
"Som jediny, kto to prezil... Mam to?"
"Vysetrili vas... Nenasli to, " povedal Landis.
Paul nevedel, ci to ma brat pozitivne, alebo negativne. Pokusil o samovrazdu sam, alebo pod vplyvom niecoho ineho? Ta pamat...
"Viacmenej mate priznaky infekcie. Presnejsie, mali ste. Boli ste prevezeny sem a zda sa, ze to pomaly ustupuje... Mozno... mozno mu to nevyslo a tak to zahynulo. Znelo by to logicky, nie?"
Paul nic nechapal... Logika bola irelevantna, najma ak ide o blaznov. Slova mu tancovali pred ocami. Dokazal o nich rozmyslat len reflexivne a nemohol si vytvorit obraz. Virus... Samovrazdy?
Kde by preboha nieco take ziskal?? Opytal sa na to.
"Aj to uz asi vieme. Tom pracuje ako technik v tom ustave... Zrejme to preniesol na Jane. Prenasa sa telesnymi tekutinami. Spominali ste predsa, ze vas vtedy pobozkala..."
To hadam nie je mozne! Jane! Opat bolestna spomienka. Tentoraz ovela bolestnejsia...
"A co Tom??"
Detektiv otazku predvidal.
"Je v takom istom stave, ako vy. Lekari nechapu, ci je doba aktivacie u kazdeho individualna, alebo je voci Tomu imunny..."
Paul si zrazu spomenul na pocit, ktory mal vtedy, ked rozbil pohar. Na ten hrozny pocit, ked nemohol zastavit svoje myslienky... Na spravy v televizii, na desiatky mrtvych ludi. Ako sa to mohlo stat?
Dufal, ze lekari to zastavia... Kym bude neskoro.

Ako sa dozvedel neskor, zastavili to. Neznasalo to napriklad intenzivne teplo a v spojeni s antibiotikami to ustupovalo priam bleskovo.
Hej, ale keby sme na to neprisli teraz... predstavil si masovu epidemiu COHOSI, co sa prejavuje pokusmi o samovrazdu (takymi uspesnymi), nepriamo akymsi neznamym a tazko zistitelnym virom a prenasa sa este aj obycajnym bozkom!
Nikdy nezistil, odkial vlastne pochadzala Vzorka.

Kym Paul lezal na infekcnom, Wanek sedel na stolicke a zatinal ruku v past. Ako je mozne, ze nesedi niekde na plazi? Preco sedi tu, v policajnej miestnosti? Ved im uz vsetko povedal!
Stale nechapal, ze jeho plan nevysiel. Za jeho chrbtom bolo zrkadlo. Priesvitne zrkadlo, za ktorym stali Landis, doktor psychologie Newman a byvala sekretarka doktora Cartera.
Landis potreboval uz len priznanie. Dostat nieco rozumne z Waneka bolo nemozne - ten uz naozaj potreboval lekarsku pomoc.
Dvere sa otvorili a vosiel Landis s tou peknou slecnou s dlhymi hnedymi vlasmi.
"Doktor Wanek, poznate tuto damu, vsak?"
Wanek sa strhol. Zatvaril sa pohrdavo. Samozrejme, ze ju poznal. Sekretarka bola Carterovou pravou rukou. A nielen to. Vsetci to vedeli.
Vedel to aj Wanek a skuseny psycholog nemusel detektivovi povedat, ze znervoznel.
"Doktor Wanek, viete, ze bol tu noc pred smrtou Bill so mnou?" povedala makko a pristupila k nemu.
"Nie... nie, chodte prec! Nechajte ma!" zvysenym hlasom povedal Wanek a vstal zo stolicky.
"Viete, co mi povedal?" stale sa priblizovala a Wanek ustupoval do kuta. Detektiv bol pripraveny pri dverach, keby sa nahodou pokusil ujst. Alebo zautocit. Clovek nikdy nevie...
"Povedal mi, ako sa to prenasa...", zasepkala.
"Carter bol blazon, blazon! Vsetko je to blbost!", krical Wanek.
"Tak preco sa ma tak bojite?" opytala sa sekretarka, "Co ak chcem... co ak vas chcem len pobozkat?" Bola uz v tesnej blizkosti a Wanek sa zufalo utiahol do kuta. Keby vedel, vyliezol by na stenu, no zakryl si aspon tvar.
"Nie, nie, nie, nieeee... " a zosunul sa na zem.

Landis sa sekretarke podakoval. Bol to nebezpecny herecky vykon. Ale zahrala ho skvele! Konecne ziskal dokaz, ktory tolko potreboval! Psycholog oznacil pocity Waneka ako panicky strach pred niecim, coho sa ohromne bal, lebo to dokonale poznal.

Nikto nemohol poznat Tu Vec lepsie, ako on.

(c) Ivan "VIX" Noris, 26/6/97, vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 18/11/2017, 09:17:47