Clarenceov stol.

Zaklopal. Kym cakal na odpoved, skontroloval rychlym pohladom obsah
svojho kufrika. Vzdychol si.
"Vstupte!" ozvalo sa zvnutra.
Vosiel do miestnosti. Dvere za nim ticho cvakli. Premeral si
pohladom osobu, co sedela pri okne za tazkym hnedym stolom. Okrem stolu
bola v miestnosti este velka skrina s dokladmi. Bola pootvorena.
"Pan Clarence?" opytal sa.
Chlap za stolom trochu zvedavo pozrel na neznameho.
"Co si zelate?"
"Pan Peter Clarence?" uistil sa neznamy a polozil kufrik na
stolicku. Kratko zakaslal.
"Ano. Ako vam mozem..."
Neznamy prekonal nervozitu a pristupil k stolu. Viditelne sa mu
ulavilo.
"Mam pre vas..." otvoril kufrik a siahol dnu. Clarence sa nestihol
ani postavit, aby videl, co...
Clarenceove telo zostalo nehybne az na tmavu skvrnu na jeho hrudi,
ktora sa rychlo rozpijala a pri utoku na bielu koselu a cierne sako viedla
2:1. Neznamy odlozil revolver. Este sa z neho dymilo. Vdaka tlmicu ho
nastastie nikto nepocul.
Pozrel na Clarenca. Na tvari sa mu zracil udiv. Zrejme do poslednej
sekundy nechapal, o co ide.
Tmava skvrna od krvi sa zvacsovala.
Vyslo to. A dokonca to nebolo take tazke. Dokonca nic necitil.
Skratka praca...
Niekto zaklopal. Nevenoval tomu pozornost... aspon nie v prvej
sekunde. Potom sa prudko strhol a bleskove vykrikol:
"Moment!"
Na jeho pocudovanie hlas neznel ani nervozne ani priskrtene, hoci si
to namyslal.
Bleskove prezrel miestnost. Ostavalo mu par sekund. Viac vychodov tu
nebolo a stacil letmy pohlad na okolite mrakodrapy, aby sa uistil, ze na
okno moze zabudnut. Ujst nemohol, a uz vobec nie nepozorovane, ako si to
planoval. A tak nakoniec urobil jedine, co v danej chvili urobit mohol...

"Vstupte!"
Do miestnosti vstupil muz s papiermi v jednej a ciernym kufrikom v
druhej ruke. Roztrzito hladel do papierov a takmer ich rozsypal po zemi.
"Pa-pan Clarence?" spytal sa trochu nervozne.
"Ano," odpovedal "Clarence". "Mate to predsa napisane na dverach,"
dodal. Uvazoval, co sa stane, ak je dotycny zamestnancom...
"Ste teda pan Peter Clarence," skonstatoval navstevnik a vyberal
akysi papier. "Clarence" sledoval jeho oci - a to bola chyba. V ruke
navstevnika sa objavila pistol. Tvar sa mu zmenila. Svoju ulohu hral
dokonale. "Clarence" ho vsak nestihol pochvalit.
Tak to nebol zamestnanec, pomyslel si naposledy "Clarence".

Navstevnik odlozil zbran, presne ako predtym "Clarence" a pobral sa
k stolu. Sam pre seba si prikyvol, ked nenahmatal "Clarenceov" pulz. Nestihol
sa vsak pozriet na stol a papiere, ktore na nom boli rozlozene. Niekto opat
zaklopal.
Navstevnik presne zopakoval "Clarenceove" myslienky. Pohlad von,
pohlad dnu. Pohlad na skrinu s dokladmi.
"Moment, prosim!" povedal nahlas. Opat sa zameral na skrinu. Na prvy
pohlad videl, ze sa do nej mrtvola nezmesti, ten druhy ho o tom presvedcil
celkom. To by musel telo pokrajat na kusky a na to teraz nie je cas...
Stol! Masivny stol!
S myslienkou, ze pod stolom je pre mrtvolu miesta dost sa vrhol k
stolicke a odsunul ju. Musel sa ponahlat, pred dverami mohol cakat
ktokolvek.

O cosi sa potkol. Pozrel, co to je a zmeravel. Ked si uvedomil
nasledky, prenikla ho hroza.
Videl, ze dve tela sa pod stol v nijakom pripade nezmestia.

(c) Ivan "VIX" Noris, 17/11/97, noris@decef.elf.stuba.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 23/09/2019, 05:50:13