DEEP iNSiDE

Tma pred mojimi ocami sa rozostupila a ja som opat zacal vnimat svet. Len kusok predomnou, nad mojim lezadlom, svietil displej s napisom FINAL COUNTDOWN: 30 s. Pomaly som si zacal uvedomovat, co sa so mnou deje, ale myslienky som mal chaoticke a nejasne... Urcite to bolo tou injekciou, ano, teraz si jasne spominam... Fragmenty, ktore sa mi vynarali z mozgu, nedavali velky zmysel a rozmyslat nad nimi bolo nad moje sily... Fyzicky som bol na tom celkom OK, i ked popruhy, ktore obmedzovali moje pohyby, mi prekazali; no moju mysel zaujimala otazka - kde a preco som?

Izolacka... mozog... psycho-psycho-psy... nepamatam si to slovo, deep inside... Ano! DEEP INSIDE! Uz pri pomysleni na toto slovne spojenie mi tuhla krv v zilach a prudko pulzujuce srdce uz nemalo sil bit este rychlejsie...
Ano, som na izolacke a coskoro sa chystam ponorit do svojho vnutra... DEEP INSIDE je najnovsia technologia kyberneticky riadenej psychoterapie - ale PRECO JA?? DEEP INSIDE nebola zatial uvedena do standardnej vybavy nemocnic... preco vlastne? Mali ju len v niektorych laboratoriach, zaoberajucich sa mozgom cloveka ako takym... Vyuzivali ju na experimentalnu liecbu tazkych dusevnych chorob sposobenych stratou vnutornej rovnovahy v poslednom kritickom stadiu a na psychoterapiu u najhorsich zlocincov... a popritom, samozrejme, na vyskum mozgu...
Ale do ktorej z tychto kategorii patrim JA??? Moja pamat bola akoby zahalena hmlou, akoby uzamknuta trinasta komnata a ja som stratil kluc... Ale pravdupovediac, ani jedna potencialna vyhliadka sa mi nepacila... Ja a zlocinec ?? Alebo dusevne chory?? Ako to?? Preco si na nic nepamatam?

Pipnutie prerusilo moje myslienky... Akoby som sa prebral z hypnozy... co blbnem! Ved teraz nejde o to, zistit, ako som sa na lozko v DEEP INSIDE dostal, ale ako sa dostanem z neho... Okolo mna stali traja chladne sa tvariaci lekari, no boli prilis daleko, aby som im videl na vizitky...

29... 28...27 svietil panel pred mojimi ocami a ja som sa snazil z celej sily dostat z popruhov. No nedalo sa nimi ani pohnut... Niekto si dal zalezat, musel som uznat... Zvlastne ale bolo, ze som sa necitil strateny, necitil som paniku... Mal som v myslienkach taky chaos, ze som si ju este nestihol pripustit...

20...19...18...17... displej svietil a ja som marne skusal pozerat inam... chvila mojho ponorenia do seba sameho mi zacala nahanat strach... Je to hrozny pocit! Nebudem uz tym, cim som bol doteraz! Uz o 15 sekund sa o moje telo zacnu starat pocitace a ja budem vnutri... Hlboko vnutri... Vsetky motoricke centra, riadenie latkovej vymeny, krvneho obehu... a vsetky moje organy! Na to vsetko moj mozog nateraz zabudne... 10...9...8... ale ako dlho budem vnutri?? Len pomyslenie na izolaciu! Ved odteraz budem mimo reality! Mimo zitia! Len vnutri; a jedine, co mi ostane, bude moj mozog; pamat a fantazia... Ziadne podnety! Budem slepy, hluchy a nemy... Este horsie... Ale ved z toho sa zblaznim! Nemozem byt bez sveta, 'Nieee... Nieeeee!!', krical som v duchu.

Lekar sa pohol ku mne. Takze som krical nahlas? Uz sa prestavam kontrolovat... A zacina ma priserne boliet hlava... cislo 5 som takmer prehliadol... Takze sa to uz zacalo... Musim to vydrzat... Musim!
Zvlastne, prave teraz som si v mysli vybavil statistiky uspesnosti DEEP INSIDE u pacientov... Povzbudive bolo, ze vstup do vnutra prezije az 80%, ale u 87% mozgova smrt nastava v priemere do 6 mesiacov... A navrat... Ti, ktorym bolo dopriate sa vratit, sa nikdy nezaradili do normalneho zivota. Nikdy sa ani nedozvedeli, ze sa vratili! Pobyt vnutri zmeni kazdeho, ked nemozes robit nic ine ako mysliet a mysliet... nemas kam pred sebou uniknut. A ked zabudnes na svoje vonkajsie zmysly... Clovek to nemoze prezit! To nie je terapia!
"Robime, co mozeme..." hovorili raz predstavitelia BrainLab-u v relacii, ktoru som raz zachytil na svetovej sieti, "FPFS je tazky syndrom dnesnej doby. Pacienti musia ziskat spat svoju vnutornu rovnovahu a my pracujeme na metode, ktora im to umozni celkom revolucnym sposobom..."
Pche... eFPeeFeS... ten ich Syndrom Fatalneho Zlyhania Osobnosti... Dobra vyhovorka na to, aby na svoju liecbu spocivajucu v zablokovani vonkajsich podnetov, aby clovek stratil kontakt so svojim okolim, pouzili ako pokusne osoby zlocincov odsudenych na smrt a dusevne chorych, ktorym uz nedavali ziadnu sancu... Paneboze, a to sa dialo v zaujme vedy!
Ako strasne to znie! Ale tak to pisali v novinach, ci nie?? Jasne, ze sa nikto nikdy nestazoval... ked uz nemal kto! Ti, co nahodou prezili, ked ich vratili spat, travili zvysok zivota bez pohybu, s bezvyraznou tvarou obratenou k televizii alebo do prazdna a ich najvacsim problemom vobec nebol BrainLab, ale pouzitie vidlicky alebo dialkoveho ovladania... Ten ich revolucny sposob je horsi ako smrt!
"Na dusevnu vyrovnanost ma pravo kazdy z nas," hovoril dalej zastupca BrainLabu v televizii. No, s DEEP INSIDE - mozno akurat in memoriam!
Ja nechcem, nechcem zomriet, vypnite to! "Vypnite to! Prosim!" Uz som prestal logicky mysliet... Uz som nevnimal cisla na displeji. Iba rozmazanu rubinovocervenu skvrnu a vonkoncom ma netrapilo, odkial viem tolko o DEEP INSIDE...

Tu mi do vedomia prenikla jedina pozitivna myslienka a drzal som sa jej. Vratim sa, dostanem ich a vratim sa! Treba svetu povedat, co sa tu deje!
"Este sa uvidime! Vratim sa!" oznamil som svoje nove stanovisko septom z poslednych sil lekarovi. Zohol sa ku mne, aby skontroloval popruhy, ktore vsak i pri mojom usili zatial stale drzali.
"Pravdaze," cynicky sa uskrnul lekar, "ale jedine v tvojich snoch."
'Bol to vobec lekar?' napadlo ma... ale co na tom teraz zalezi.
Sviniar! Aspon sa nebudem musiet pozerat na tvoj debilny...

0...TMA...TICHO! Posledny dojem, ktory si pamatam PRED tym, ako ma odpojili od svojho tela, je pichlava bolest v ociach a ohlusujuce zvonenie v usiach. Videl som, ale nie ocami, ako sa rutim do tmavej priepasti. Netusil som, co to je, kam padam, ale nekrical som. Nebal som sa. Akosi som vytusil, ze tam DOLU je...
"Kde som to?" opytal som sa sam seba. Zmocnila sa ma panika, lebo okolo mna bola len tma, hoci som skusal otvorit oci. Nemohol som sa pohnut, na nic som sa nepamatal.
Zmocnil sa ma ukrutny strach z neznama a smrti! Chcel som kricat, utekat, robit hocico, ale nemohol som...

A zrazu som to vedel... Som VNUTRI!
Strasna tma, ticho a neprijemny pocit, ktory zacinal hranicit s panickym strachom. Bolo mi stale trosku divne, ze necitim pulzovat svoju krv a nepocujem bit svoje srdce. Akoby som vlastne aj mohol...
Ale co teraz? Ako sa odtialto dostanem? Co ak sa odtialto nedostanem?? Co ak tu ostanem navzdy? Vlastne... co ak tu skoncim?
Nechcel som zomriet a uz vobec nie tu, vnutri. Bol som hlboko v sebe, najdalej a predsa najblizsie k sebe samemu. "Vylet do seba sameho vam pomoze najst vasu stratenu dusevnu rovnovahu!" napadol ma slogan... Ale vzapati...
"Tak moment!" Pomaly mi zacalo dochadzat, co sa stalo... Uz som vedel, kto som! Tie clanky, tie statistiky o DEEP INSIDE, tie reportaze s tymi, co prezili, otrasne zabery! Ale to boli predsa moje pripravovane clanky! Moje reportaze! Tak ma takto dostali!
A toto je horsie ako smrt! Len by ma zaujimalo, co si vymysleli, ked ma sem strcili... Ked sa vratim, zratam im to!
A opat - ked sa vratim... Ako to, ze si vobec davam este sancu? Cast mojho vedomia bola na tom velmi, velmi zle. A teraz vyhravala. Co som schizofrenik? Zacal som upadat do depresie a pred mojimi 'ocami' sa zacali striedat same neprijemne obrazy...

Neskor som sa vzchopil. "Takto na to nepridem! Nesmiem sa vzdat!" povedal som si. Zacal som teda rozmyslat...
Pomaly som si zvykol aj na to, ze tu, v hlbinach mojho vnutra, sa kazda moja myslienka takmer hned stavala "virtualnou skutocnostou". Opat som videl labak DEEP INSIDE, kde som lezal pod displejom, opat som bol doma a opat bola pri mne moja zena... Zaplavil ma pocit lasky. Uz dlho som sa takto dobre necitil, i ked... je to len fantazia.
Vzdy mi hovorili, ze mam velku fantaziu...

Po dlhom premyslani, ako sa odtialto dostat (zivy), ma nakoniec napadla jedina potencialna moznost... Kedze nie som telepat, nemozem prinutit nikoho ZVONKU, aby ma prebral, aby to vypol... A ja sa musim vratit korektne, za spoluprace pocitaca, lebo bez neho by som sa nikdy nevratil - zivy.
TO JE ONO! Pocitac! Musim ho dostat! Ten soft nemoze byt celkom dokonaly a i ked k nemu nemam pristup, skusim mu prejst cez rozum...
Pocitace v DEEP INSIDE boli urcite programovane tak, aby telo cloveka udrziavali pri zivote a aby zivotne funkcie boli stabilne, rozmyslal som. Ak sa mi nieco stane, pocitace zasiahnu a vyrovnaju to, kompenzuju... Ale co vsetko mozu kompenzovat? Co ak je nieco, na co programatori zabudli, alebo sa s tym ten softver este nikdy nestretol? Ak to nastane, pocitac nema inu moznost, ako prebrat cloveka, aby zabranil smrti.
TO JE ONO! Drzal som sa tohoto predpokladu a skusal som mysliet dalej, i ked mi zo zaciatku pripadalo prinajmensom neprofesionalne zakladat svoje vyhliadky na prezitie na nejakej abstrakcii... Ale ine volby som nemal...
Vazni... zlocinci... sialeni vedci a tazke dusevne pripady... to boli ti, na ktorych bolo toto zariadenie pripravene! Ale ja som niekto iny! Co by robili, keby tu boli? Statistiky mapovali aj toto, pomocou scanovania mozgu a pozorovania hladin hormonov, i ked bolo vsetko poriadne utajene a aj ja som mal velke problemy, kym som sa k tomu dostal... A aj tak som skoncil tu... Niet nad prax...
Vsetci, co sa sem dostali, skusali najprv ujst a potom sa totalne uzavreli DO SEBA! Depresia, panika, stres. Sam som to uz chvilu zazil. Vedci tomu vymysleli aj meno, volali to Syndrom Izolacie...

Tak toto sa mi nestane! Preratali ste sa, chlapci. Ideme na to!
Zacal som mysliet na domov, na rodinu... Pred ocami sa mi mihali obrazy zo skoly, fotky z roznych oslav... Svadba... Boli to krasne chvile... A budu este krajsie, len co odtialto vypadnem!
Zintenzivnil som myslienky. Skusal som mysliet len pozitivne a otvorene, "zabudni, ze si VNUTRI!" hovoril som si stale. Predstavil som si pocitac, ako sa snazi kompenzovat moje pozitivne reakcie, hladiny hormonov, ktore iste vybocovali z priemeru v jeho pamati... A on nevedel, co s tym. V duchu som videl blikajuce kontrolky, cervene svetlo v miestnosti, zmatene tvare sluzbukonajucich lekarov, ktori prezivali premieru. Asi sa s niecim takym este nestretli. Neviem preco, ale musel som sa pousmiat. A to v takej vaznej chvili.

'Idem von, vraciam sa!' pomyslel som si zrazu, lebo som citil nieco zvlastne... nieco, co nebolo uz len myslienkou, ale telesnym pocitom...
V hlave mi zacalo priserne duniet a bolest prehlusila vsetko ostatne. Tu sa pridalo oslepujuce biele svetlo a marne som sa snazil zakryt si svoje zatvorene oci rukami priputanymi k popruhom, ale aj tak celkom nevladnymi.

Bol som SPAT... A sudiac podla tychto sprievodnych efektov, zivy.
No telo ma este neposluchalo. Nevedel som, ako dlho to potrva, ale snazil som sa prisposobit. Podarilo sa mi to! Uz sa len musim dostat z labaku!
Napokon svetlo spred mojich oci zmizlo a ja som sa pokusil ich otvorit. Videl som strasne zle a zahmlene, nepocul som nic, len trvaly sum a v ustach som mal sucho, akoby som prave vypil Saharu. Ale citil som! Citil som - bolest. Kazde nadychnutie a co i len nepatrny pokus o pohyb mi sposobovali strasne bolesti.
Ked sa mi zrak opat vratil a bolest hlavy trosku ustupila, na displeji predomnou svietilo "SYSTEM FAILURE" a "STATUS: COMPLETED". V miestnosti stali dvaja lekari, ale ini, ako ti, ktori ma sem dostali a nechapavo na mna pozerali... Moje preberanie trvalo teda asi len niekolko minut. Skusil som im povedat, o co ide, no moj hlas zatial znel ako chrapot. Ako dlho som tam bol ?? Citil som sa hrozne, bolo to horsie, ako VNUTRI, tam som nemohol nikomu nic povedat, ale aspon som sa necitil takto idiotsky... Co si o mne budu mysliet? A tak som to skusal znovu a znovu a vedel som, ze to raz pojde...

"Dobry den, pane," privitala sympaticka hnedovlasa sekretarka riaditela BrainLabu, ked vstupil do kancelarie.
"Dobry den, Lea... Mozete mi priniest trochu kavy?"
"Iste pane. Nech sa paci, ranne noviny". Sekretarka siahla na stol a podala mu ranne vydanie.
"Vdaka a... nech ma nikto nerusi." Riaditel zmizol za masivnymi dverami.
"Iste..." uskrnula sa Lea, "ako vzdy."
Riaditel sa pohodlne usadil a otvoril noviny. Ked mu padol zrak na prvu stranku, jeho vyraz skamenel...
"Lea, okamzite mi sem zavolajte..." schmatol interkom, ked sa spamatal. No dvere sa otvorili a v nich stala Lea a neznamy muz, ktory vyzeral ako policajt.
"Lutujem pane, to asi nebude mozne, mate navstevu. Nejaky pan z FBI. Nech sa paci, pane..."

(c) Ivan "VIX" Noris, 1/1/97, 2/8/97; vix@fornax.sk

Tu môžete ohodnotiť poviedku:


vix-libris, 27/1/2002-0.84 (beta)
(c) VIX 2001-2002
Generated: 30/05/2017, 00:36:21