:: deja-vix ::

:: Sneh ::

(Ako som sa stal cynikom)

Dvere do mojho srdca boli opat otvorene. Pancierove vrstvy na nich boli este dostatocne pevne, ale odvazil som sa otvorit, len co som zacul prve nesmele zaklopanie. Bezpecnostny system sa sice tvaril velmi dolezito a zacal rozsvecovat varovne kontrolky, ale kaslal som nan. Dost bolo samoty, povedal som si. Dvere som nechal otvorene a bezpecnostnemu systemu povedal "NO".

Bol to skvely pocit. Za dverami bol svet. Bola prave zima a biela farba prevladala vo vsetkych predmetoch a ich fragmentoch, ktore som bol schopny vidiet. Dokonca som mal pocit, ze tych depresivnych oblakov zacne o par minut padat cerstvy sneh...

Bolo krasne a zima. Nie "zima, ale krasne", ani "krasne, ale zima". Krasne A zima. Na cynicke alebo sarkasticke poznamky som po dlhom case ani nepomyslel. Lakal ma sneh. Dlho som ho nevidel, ved som dlho neotvaral dvere. Nerozmyslal som dlho, schmatol som zimnu vetrovku a vybehol som von.

Chvilu som sa chcel len tak valat v snehu, ale ked som sa do neho uz takmer hodil, povedal som si, ze to je na mna prilis blaznive. Marek a ostatni mali vtedy pravdu - som exhibicionista zaciatocnik. Poobzeral som sa, ci nablizku nie je nikto okrem mna a ked som si to overil, stratil som zabrany.

Sneh bol prijemny. Studeny, ale osviezujuci. Chladil ma na rukach, zvyknutych hladit dlho do noci klavesnicu. Konecne som nemusel mysliet na minulost. Na bolest, na jazero s vodou, z ktoreho som naberal vodu pre niekoho, kto za to nestal. Bolo prijemne urobit mensi poriadok v myslienkach...

Ten sneh bol zvlastny. Zdalo sa mi, ze je zivy, aj ked som si od sameho zaciatku hovoril, ze ma tie sci-fi poviedky trochu zblbli. Ten pocit tu vsak stale bol... neviem, ci som bol sam sebou, ked som zacal stavat snehuliaka.

Vlastne snehuliacku. Uvedomil som si, ze ju od sameho zaciatku pokladam za to, co v ludskom rode reprezentuje osobu zenskeho pohlavia. Mozno by som ju mal volat Snehulienka, napadlo mi.

Ruky som mal ako lad, ale predsa som pracoval dalej. O niekolko minut stala predo mnou.

Bola krasna. Vlastne sympaticka. Davno som prestal mysliet na krasu... ale vyzarovalo z nej cosi, co ma pritahovalo. Prizmuril som oci a zazdalo sa mi, ze predo mnou nestoji kusisko zmrznutej vody, ale ozajstne dievca z masa a kosti. Prijemna predstava, po takom dlhom case...

Zmurkla. Prudko som vyvalil oci. Nie, nezdalo sa mi to, hoci prave to by celu situaciu najlahsie vysvetlilo. Snehulienka tam uz nebola, stalo tam dievca v snehovobielych satach. Oci som mal ako tenisaky. Neveril som im. Co to ma znamenat? Pygmalion... to tu uz predsa raz bolo!

Podisla ku mne. Bola ako skutocna a mozno aj bola. Zmyslom som stale celkom neveril. Ale mal som z toho dobry pocit. A uz davno sa snazim doverovat pocitom, instinktom a podobnym zalezitostiam.

Zacali sme sa rozpravat. Nebudem vam opisovat, o com. Nie je to dolezite. Ale cim dlhsie sme sa rozpravali, tym viac ma pritahovala. Bola taka ina ako tie, ktore mi porozbijali moje dvere! Dokonca som si zacal namyslat, ze ma moze mat rada.

Prisiel vecer a ona musela odist. Nebol som smutny, po dlhom case nie. Vedel som, ze zajtra pride zas. Vratil som sa domov a dvere som nechal zatvorene len na jeden zamok. Zazdalo sa mi, ze su akesi lahsie. Dobre znamenie?

V noci som toho vela nenaspal, nevedel som sa dockat rana. Trochu ma trapila predstava, ze vsetko sa mi len zdalo, ze uz nepride, ale nestalo sa. Cakala ma pred dverami. Stravili sme spolu takmer cely den.

Dni plynuli. Mal som pocit, ze je spravny cas pozvat Snehulienku, ako som ju este stale nazyval, ku mne domov. Napriklad aj preto, ze vonku zacinala byt uz poriadna zima a vietor, ktory sa na niekolko dni upokojil, zacal fukat s dvojnasobnou silou. Ked som sa teda odvazil a mal som pocit, ze nepovie "nie", skusil som to. Vlastne to bolo po prvykrat, co som nasiel odvahu.

Chvilu vahala. Mozno bola prekvapena, mozno si len nebola ista. Ale ked zbadala svetlo cez otvorene dvere a zacitila prijemne teplo, usmiala sa a suhlasila.

Pridrzal som jej dvere a ona vstupila. Vsetko bolo zrazu nadherne ako ona. Bol som po dlhom case opat stastny. Konecne som mohol byt s niekym, kto citi ku mne to, co ja k nemu.

Napadlo ma, ze by sme si mohli dat caj a tak som sa na chvilu stratil v kuchyni. Ponahlal som sa, ako som len mohol, takmer som sa oblial vriacou vodou, ale nevadilo mi to. Chcel som byt cim skor s nou. Uz tych par chvil bez nej mi sposobovalo pocity uzkosti. Na dobre sa lahko zvyka...

S usmevom na tvari som sa vratil do obyvacky s salkami horuceho caju. Podisiel som k jej kreslu, aby som jej jednu podal...

Snehulienka zmizla. Mozno sa vratila k trpaslikom, ozvalo sa vo mne cosi cynicke, co uz som davno nepocul. Vyvalil som oci. Nebolo po nej ani stopy. Teda, vlastne bolo. Na koberci zostala mala kopka snehu, ktora sa rychlo rozpustala.

Caj som polozil na stolik a par minut som nebol schopny povedat ani slovo. Pochopil som vsetko. Teda takmer vsetko. Pochopil som, ze som sa zamiloval, ze som otvoril dvere svojho srdca a ze do neho ktosi vstupil. Ale preco mi nepovedala, ze sa boji tepla?

Na tvari mi este stale zostaval usmev, s ktorym som prisiel z kuchyne. Teraz sa vsak zacal pretahovat do uskrnu. Uchechtol som sa a pokrutil pri tom hlavou. Ako keby som to nemal cakat. Ako keby sa mi to uz nestalo.

Ako keby sa mne mohlo nieco take nestat.

Hej, vratila sa k trpaslikom, zamrmlal som. Sila. Cool.

Ruky som mal ako lad, ale ja mam lad rad. Vzal som handru a zacal odstranovat stopy neporiadku na koberci. Voda bola spinava ako zo snehu... stale lepsie, ako keby bola spinava od oleja. Pohoda.

Ak bude este niekedy nejake "nabuduce", tak si radsej vezmem flasu, pomyslel som si. Aspon ma ta voda potom neprekvapi.

Zapol som pocitac. Uskrnul som sa, ked zacal hlasit chybu v SETUP-e...

VIX, 1998

O mne Tvorba Priatelia Murphy Linky Fotky Denník