:: deja-vix ::

:: Voda ::

Pomaly schádzam po úzkom chodníku smerom k jazeru. Fľaša, ktorú držím v ruke, sa mi už niekoľkokrát takmer vyšmykla a tak si radšej dávam pozor. Nemám chuť naháňať ju v lese. Musím predsa priniesť vodu, po ktorú ma poslala. Aj ja som smädný. Bol to dobrý nápad. Aspoň sa prejdem. To mi len prospeje.

Chodník je kľukatý, ale zdá sa, že predsa len vedie k jazeru, ktorého čistá voda je vraj známa v širokom okolí. Začínam sa báť, či trafím späť - no zatiaľ sa tým netrápim. Teraz mam inú úlohu. A som smädný.

Chodník sa mení, rozširuje. Pripájajú sa k nemu ďalšie chodníky. Pravdepodobne nie som jediný, kto si chodieva nabrať vodu z jazera. To znamená, že je určite pitná a dobrá. Toľko chodníkov by k nemu predsa neviedlo.

Na rozšírenom chodníku je dosť miesta. Dokonca sa trochu vyrovnáva. Na moje veľké prekvapenie sa ku mne začínajú pridávať ľudia. Muži, ženy, chalani i dievčatá. Každý z nich ide sám a zdá sa, že som jediný, kto nesie nádobu. To ma trochu prekvapuje. Tí ľudia mlčia, občas zachytím pohľad nového člena tohto čudného sprievodu, ale nikto sa ma na nič nepýta a tak mlčím tiež. Po chvíli je nás toľko, že mi to ticho pripadá až desivé. Začínam mať zvláštny pocit... väčšinou ma však pocity sklamali. Ešteže ma nesklame Ona. Musím sa poponáhľať, aby nebola dlho sama. A musím priniesť vodu.

Chodník je už široký ako dvojprúdová cesta. Les ustupuje. Ľudí pribúda. Nevyzerajú veselo, akoby sa im k tomu jazeru ani nechcelo. A stále som jediný, kto má v ruke fľašu a už ma to znervózňuje. Čo to má znamenať? O chvíľu to však zistím, jazero je už len pár stoviek metrov odo mňa...

Ľudia predo mnou stoja. Ak sa chcem dostať k vode, budem sa musieť cez tú masu pretlačiť.

"Prepáčte, prosím, ďakujem, dovolíte?" Pomaly sa predieram k hladine jazera. A už som tu. Som pred všetkými tými ľuďmi, ktorí stoja na brehu jazera s vysokými brehmi. Hladinu nevidno. Tu teda vodu určite nenaberiem. Prečo ma sem teda poslala? Veď to tu musela poznať, je tu doma...

Vtom sa obrátim a pozriem na ľudí. Znovu si uvedomím, že moja fľaša je jediná v širokom okolí. Pustím ju z ruky. Kotúľa sa dolu a padá do jazera. Už ju nebudem potrebovať. Všetko chápem. Chodníky, ľudí, mlčanie. Chápem aj môj strach, že po mojom chodníku netrafím späť. Už sa nemusím báť. Vracať sa budem určite inou cestou. Konečne si uvedomujem pravdu.

Ona ma neposlala pre vodu.

Poslala ma k vode.

VIX, 1998

O mne Tvorba Priatelia Murphy Linky Fotky Denník