Bukurešť

Dnes ráno som nemusel vstávať kvôli školeniu, takže som sa z postele vyhrabal až okolo deviatej. Utekal som dolu na raňajky, pretože som nevedel, kedy s nimi končia, ale až na to, že som tam bol sám, bolo všetko v poriadku. Aj tak som nemal chuť na nič teplé, bohate mi stačil čaj a dva kúsky chleba s džemom.

Chvíľu som si vybavoval e-maily a okolo desiatej mi volali študenti, či idem s nimi do mesta. Čakal som na ten telefonát, takže o 5 minút som bol dolu a vyrazili sme.

Taxík nás zaviezol pred budovu parlamentu (bývalý Ceausescov palác), druhú najväčšiu budovu používanú na vládne účely (najväčšia je Pentagon). Bohužiaľ sme zistili, že dovnútra sa nedostaneme (hoci summit skončil už včera) a tak sme sa len prešli okolo a fotili sme. Počasie bolo krásne, slniečko svietilo - paráda.

Od parlamentu sme sa prešli peši po niektorých hlavných uliciach. Nemali sme presný plán, tak sme sa len prechádzali a snažil som sa zachytiť atmosféru. Bukurešť je, samozrejme, oveľa väčšia ako Bratislava, takže ulice boli plné áut. Keď som zbadal Carrefour, na chvíľu som sa cítil ako doma :)

Prešli sme sa až k Víťaznému oblúku (Arc of Triumph) a odtiaľ to bolo do hotela len asi 30 minút peši, tak sme ani nevolali taxík. Náš dlhý výlet bol relatívne únavný (cca 5h chôdze), ale aspoň mi zostanú nejaké spomienky.

V obchode nečaleko hotela som si kúpil za odmenu čokoládu!

P.s. fotky budú na webe až o týždeň, keč sa vrátim.

Read more

Unexpected things are gonna happen

Neviem, z ktorého filmu som ukradol tento citát (už viem), ale každopádne presne vystihuje to, s čím musíte počítať, keč pôjdete niekedy školiť do Rumunska. A možno nielen sem.

Keď som v pondelok začínal so školením a s malou dušičkou, myslel som, že je potrebné venovať sa najmä teórii, aby chalani pochopili, o čom Identity Management vlastne je, čo to žerie a tak podobne.Tam sa začali moje problémy s time managementom.

Počas týždňa, ako som už písal, sa rumunské prestávky na cigaretu predlžovali tak, že by počas nich človek stihol napísať aj krátku poviedku alebo záznam do blogu. Tento trend pokračoval, s tým, že niektorí prichádzali na školenie neskôr, niektorí odchádzali skôr a niektorí na školení počas niektorých dní jednoducho chýbali. (To posledné mi vždy oznámili vopred, ale aj tak mi príde absurdné, ak ich poveria projektami počas naplánovaného školenia!)

Dnes všetko vyvrcholilo tak, že Mount Everest sa môže schovať do perín a vyplakať mamičke. Ako som spomínal, firma, v ktorej prebieha školenie (a ktorej piatich zamestnancov školím), sa sťahuje. Práve teraz. Práve tento týždeň. Keď sme včera podvečer odchádzali a chceli z recepcie zavolať taxík, na recepcii už nebol nábytok. Dnes sa balili technici, keč som okolo obeda videl onálepkované počítače a čulý ruch pri balení do krabíc, pochopil som, že sa sťahuje teda naozaj všetko. Vrátane nás.

To, že presne neviem, kde bude to nové školenie (mám len adresu), je len maličký detail. Ale niekto musí nainštalovať nové školenia z image na pracovné stanice a to všetko v rámci dnešného dňa (večera). “A ten nÄ›kdo, pánové, jsem já!”

Takže keč mi Rumuni okolo štvrtej zahlásili, že musia odísť do novej budovy, na pár sekúnd som stratil dych. Toto presne potvrdzovalo moje nestíhanie. No a aj naozaj odišli. Takže som teda skončil, kde som bol… a začal som pripravovať reinštaláciu počítačov. Ide o jednoduchý proces, pri ktorom sa naštartuje server a ostatné pracovné stanice sa z neho nechajú nabootovať. Inštalačný image nakonfiguroval ešte Erno, kým tu bol.

No. V pondelok všetko fungovalo…. a áno, z minulého času správne tušíte, že sa niečo stalo. “Unexpected things are gonna happen…”

Na serveri sa jednoducho nechcel spustiť “dhcpd” (DHCP server). Skúšal som všetko, čo som vedel (a na Solarise 10 som toho zasa tak veľa nevedel), nakoniec som našiel log a v ňom - “dhcpd already running”. Snažil som sa zistiť, ako je to možné, pretože démon nebežal, telefonoval som asi 30 minút s človekom, ktorý to konfiguroval a telefonicky sme skúšali všetko možné. Oboch nás prekvapoval fakt, že v pondelok to fungovalo. Ale to je už raz tak. Informačné technológie.

Začal som teda hľadať PID súbor, pretože to vyzeralo, že si Solaris iba myslí, že “dhcpd” beží. Súbor však nebol nikde, kde som sa díval. A v tom to bolo. Nakoniec som súbor našiel, kde som sa nedíval, bol samozrejme starý (z pondelka) a obsahoval číslo procesu, ktorý čiste náhodou aj v tom čase bežal.

Takže keč som to opravil, všetko začalo fungovať. O hodinu som mal počítače nainštalované. To už tam stepovali zamestnanci, ktorí ich mali naložiť a previezť do novej budovy.

Teraz sa cítim dosť unavený a demoralizovaný. Ako môže firma chcieť školiť svojich zamestnancov, keč vedia, že sa budú sťahovať? A čo očakávajú, že sa naučia, keč tam nie sú?

Ja viem, nie je to môj problém. Ale ako inštruktorovi mi to jednoducho vadí.

Read more

Hodina dejepisu

Už viackrát som spomínal, že večere v našom hoteli nestoja práve málo. Po dnešku však musím povedať, že stoja za to. A nemám na mysli iba chuť a relatívne prekvapenie (pretože to, čo prinesú na tanieri, vyzerá zakaždým inak, napríklad príloha, ktorá je v cene, sa dynamicky mení. Nie však z hranolkov na ryžu pred mojimi očami…)

Dohodli sme sa s ostatnými “gentlemanmi”, že sa okolo ôsmej stretneme v reštaurácii. Stretol som sa tam spočiatku sám so sebou, ale po chvíli sa ma gentleman, ktorého sme stretli na raňajkách a ktorý pochádza z Turecka, spýtal, či si môže prisadnúť. Samozrejme, pre oboch bolo príjemnejšie, keč sme sa mohli porozprávať, po chvíli si prisadol aj Kostas z Grécka a rozoberali sme všeličo.

Keď som zistil, že fazuľa sa po grécky vyslovuje veľmi podobne, začala sa debata o vplyve Grécka na kultúru v Európe,  prešli sme k problémom FYROM (Former Yugoslavian Republic of Macedonia), ktorú Gréci odmietajú uznať ako “Macedónsko” a rôznym iným otázkam. Bolo vidieť, že Kostas má problematiku histórie svojej krajiny zvládnutú a tak bolo zaujímavé toto všetko počúvať… K niektorým veciam je pochopiteľne vhodnejšie zaujať diplomatické stanovisko.

Dodnes som však napríklad nevedel, že Gréci nepoužívajú rímske číslice, ale svoje vlastné (písmená).

Read more

Rumunské hodiny, bulharské metre

Asi viacerí si pamätajú prastaré vydanie “Aj múdry schybí” (alebo ako sa to vtedy volalo) s “bulharskými metrami” použitými pri osadzovaní pisoárov. Ja začínam mať pocit, že existujú aj iné časové jednotky - tu v Rumunsku.

Ako si inak vysvetliť, že keč objednáte taxík na 8:30, príde až okolo deviatej (OK, je tu summit NATO, ale je tu už niekoľko dní), alebo keč študenti po päťminútovej prestávke prídu až o 15 minút. To je potom fakt ťažké. Nemôžem (a nechcem) robiť policajta na školení, nemôžem ľudom zakazovať odísť z miestnosti. Ale nemôžem (a nebudem) na nich potom ani čakať. Nech si cvičenia urobia, kedy chcú.

Je to smutné, keč sem človek príde, aby tých druhých niečo naučil, a míňa sa to účinkom.

Read more

Všetko spapám, mami!

S cenami za jedlo je to tu zábavné. Ešte sa mi nepodarilo stihnúť (a ani nájsť) obchod, ale určite sa na to podujmem. Zaujalo ma totiž, že limit na obedovú jednotku, ktorý musíme dodržiavať v kantíne (silné slovo pre tú táckareň), je 20 RON. Tu v hoteli som za lacnejšie jedlo zaplatil až 40 RON. Je doslova hriech nechať niečo na tanieri, za takýchto podmienok veru nie! Navyše, po celodennom školení bývam večer poriadne hladný.

A kečže nám na stôl vždy dajú aj dva kúsky chleba, zjem aj tie, bezo zvyšku! Aj tak sú už v cene - za couvert tu účtujú vyše jedného eura. No nezjedz to!

Keby sa dalo, zjem im aj príbory :)

Read more