Prvé hodiny

Categories:  Školenie v Rumunsku

Ranné vstávanie bolo hneč z dvoch dôvodov nenáležité. Po prvé: nebolo to ráno, ale prudká noc (3:45). Po druhé: ak som vôbec spal, tak možno dve hodiny. Nemohol som totiž zaspať a ešte sa aj posúval čas. Keď mi o 3:45 pípla šéfkina SMSka, prebudila ma z jemného driemania.

Obliekol som sa o pár minút a vyrazili sme do Schwechatu. Čakala ma moja prvá elektronická letenka, ku ktorej som mal iba číslo rezervácie, tak som sa slečny v červenej uniforme Austrian Airlines spýtal, ako to funguje. Za ňou síce boli terminály na self-check-in, ale na prvý pohľad a v miernom strese som sa v tom systéme neorientoval. Bolo totiž treba vložiť kreditku, elektronickú letenku alebo pas - všetko do iných otvorov. Blé. Tak som sa spýtal. Na moje veľké prekvapenie mi slečna povedala, že môžem ísť buč na normálny check-in, alebo si to vyklikať. Jednoduchšie bolo ísť na check-in, keč v tom “was no difference”, ale potom som sa vrátil, pretože v rade bolo asi 200 ľudí. Po vyklikaní, ktoré skrývalo jedinú pomstu - priloženie pasu do správnej “diery”, všetko fungovalo a s papierikom som išiel do úplne prázdnych radov určených pre ľudí s elektronickým odbavením.

Takže keč som potom o 5 minút prešiel aj pasovou kontrolou (z čoho mi 4:30 zabrala chôdza), jedié spestrenie noci bola bezpečnostná prehliadka, pri ktorej ma síce nevyzuli, ale ošahávali.

Let bol krátky - asi hodinu a pol, ani to nie, a počas neho mi (ako som predpokladal) zaľahlo v ušiach a spomínajúc na Krétu sa už teším, ako mi to bude trvať najmenej tri dni, kečže nie som zdravý… Ale, a to bolo dokonalé, na začiatku i na konci pustili do reproduktorov Straussa :-) A kečže som len prednedávnom pozeral “2001: A Space Odyssey”, náležite som to ocenil.

Na letisku na mňa už čakal šofér. Cesta z letiska vyzerala asi ako u nás, dlhá, nezaujímavá ulica. Okrem faktu, že všade bolo plno policajtov a aj na letisku vojenské nákladné lietadlo - bude tu summit NATO, vraj najväčší za posledné roky, 60000 ľudí, povedal mi šofér lámanou angličtinou.

Hotel bol zastrčený v niečom, čo by som nazval záhradkárskou oblasťou. Business hotel. Sklo, oceľ, našťastie len niekoľko poschodí, takže asi preto to tunajší obyvatelia rešpektujú, inak by sa sem nehodil. Vybalil som sa a začal sa pripravovať na školenie a potom som sa išiel prejsť.

Vedel som, že som čaleko od mesta, ale keč som ani po 30-tich minútach nenašiel jediný obchod, jediný podnik, jedinú reštauráciu a okolo mňa okrem áut neprešla po chodníku ani živá duša, tak som sa radšej obrátil, nabudúce skúsim inú cestu. Je to ako keby som išiel od Zlatých pieskov po Vajnorskej do mesta. Rovnako opustené. Málokto tadiaľ chodí peši.