Výlet do Transylvánie

Categories:  Školenie v Rumunsku

Veni, vidi, vixi. Prišiel som, videl som… zvixovatel som. Prežil som dnešný výlet bez ujmy na zdraví? Videl som “pravých podnikaniachtivých Rumunov” v akcii? Zmeškal som vlak? Videl som Draculov hrad?

Ranný zážitok s barmanom bol akýmsi znamením. To, že spal barman, mi bolo v podstate jedno, to, že v hoteli ešte nebol kuchár, mi (nám) vadilo trochu viac. Do taxíka sme nasadli pred ôsmou dosť hladní - aspoň že nám spravil čaj. Zadarmo (akože súčasť raňajok). Možno sa cítil trochu previnilo.

Severná stanica (Nord) v Bukurešti je oveľa väčšia, ako bratislavská. V nedeľu ráno tam nebol žiaden ruch, tak sme pristúpili k náhodne vybranému okienku a spýtal som sa, či teta rozpráva po anglicky. “No, no, no” - ale ukázala nám, ktorá teta po anglicky rozpráva :) Takže lístky sme vybavili, bohužiaľ všetky popisky na nich boli v rumunčine, ale aj tak sme našli správny vlak aj vagón. Vlak pripomínal IC a bol skoro prázdny. Dve a pol hodiny sme kecali o všetkom možnom, najmä o okolí. Pršalo, bolo šedivo, ale Gréci boli fascinovaní tým, ako vyzerali spustošené fabriky v dedinách. Ešte niečo také ešte nevideli. Mne to v mnohom pripomínalo cestu vlakom niekde na strednom Slovensku.

Z neznámych príčin sme videli (a toto fascinovalo aj mňa), že ľudia do rieky, pozdĺž ktorej vedie trať, hádzali z brehu odpadky. Vyzeralo to na celé tony odpadu vysýpané z nákladného auta. Hrozný pohľad. Gréci fakt žasli.

Na stanici v Brašove k nám pristúpil Rumun a pýtal sa, či nechceme ísť na hrad Bran (to je hrad, na ktorý tu vodia turistov, akože Draculov hrad, nemá s ním však nič spoločné). Bol to miestny obyvateľ, ktorý si takto zarába, cena, ktorú nám ponúkol, bola 25 RON na osobu (cca 200-250 SKK), čo nebolo až tak veľa, navyše hovoril dobre po anglicky a sľúbil nám aj odborný výklad a výlet do pevnosti, ktorá je vraj oveľa krajšia ako Bran. Boli sme štyria, tak sme to po krátkom rozmýšľaní riskli.

Najprv sme sa išli najesť. Rumun nás zaviedol do miestneho fastfoodária, takže sme mali o pol dvanástej raňajky aj obed. Vcelku chutný kurací sendvič, veľký. Počas jedla sedel s nami a rozprávali sme sa a potom naňho niekto kýval. Vraj kamaráti. Vraj jeden z nich je miestny druhý najbohatší človek, čo má stavebnú firmu atč. Na pohľad - to, čo bežne v BA voláme “mafián” ;-) Trošku sme sa zamysleli, ako to dnes celé dopadne.

Potom sme vyrazili. Čakali sme, aké auto bude Rumun mať. Bola to prastará Dacia so všetkými výdobytkami modernej doby, ako je pravé spätné zrkadielko a päť rýchlostí. Gréci boli opäť v úžase ;-) My, deti socializmu, sa takých vecí nebojíme.

Bran bol asi 30 minút od Brašova. Cesty boli zlé a dopravné značky sú tu skutočne len “odporúčania”. Ale Rumun jazdil relatívne bezpečne. Do sedadla som nevyryl nijaké stopy po nechtoch.

Bran. Čo povedať. Hrad na kopci. Nič extra, na Slovensku máme krajšie. Čo ma prekvapilo, nikde ani stopy po Draculovi, žiaden marketing tohto typu, absolútne nič. Ale keby ste si chceli kúpiť gýčové suveníry alebo fialové parochne, prišli by ste si na svoje. Ako nám Rumun povedal, Vlad Tepes (Dracul) prechádzal týmto mestom, ale nebýval tu. Bol to vojvodca, ktorý bojoval proti Turkom a mal vraj také schopnosti, že pomocou 20000-ovej armády porazil 100000. Väčšinou to boli schopnosti založené na prekvapivom útoku zo zálohy. Keďže nemal veľkú armádu, nebral zajatcov, ale ich zabíjal a vypaľoval lesy, ničil studne a krátil si čas podobnými záležitosťami, aby zabránil postupu tureckých vojsk. Sympaťák.

Pokiaľ ide o koly vrážané do srdca, porozprával nám o dedinách na juhu Rumunska, kde vraj ešte aj dnes (ilegálne) robia podobné rituály, aby mŕtvy “odpočíval v pokoji” a nevracal sa v snoch svojich blízkych. Zaváňalo to exotikou.

Bran sme si pozreli asi za 10 minút. Skutočne to nebolo nič extra, pekné, ale - nič také špeciálne. Cestou do Brašova sme odbočili k pevnosti Rašov. Pred posledným úsekom cesty nás upozornil, aby sme sa nebáli - bolo to niečo na spôsob náhodne vysypaného štrku na kopci. Pršalo, šmýkalo sa, stará Dacia, neznámy šofér - pekný zážitok :) Pevnosť bola sympatická, bolo to akoby malé mestečko. Miestni obyvatelia sa tam uchyľovali pred nebezpečenstvom, pretože z pevnosti bola vynikajúca viditeľnosť (1 deň cesty). Vraj nebola nikdy dobytá.

Cestou odtiaľ sme sa dohodli, že pôjdeme nazad skorším vlakom, pretože už sme nemali čo vidieť a boli sme aj trochu unavení. Na stanici sme teda s pomocou Rumuna vymenili lístky na vlak. Nejaký jeho známy nám začal ponúkať cestu autom za cenu lístkov, bol už mierne dotieravý, ale našťastie, lístky sa nedali zrušiť. Takže sme šli vlakom, ktorý bol plný ako autobus 39 v Mlynskej doline. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli neexistujúci vagón č. 10, ale keč pripojili druhú polovicu vlaku, už to bolo jednoduché. Mali sme miestenky, takže cesta bola vlastne celkom nudná.

Videli sme teda všeličo, kúsok rumunskej histórie, trošku spľasnutú bublinu, miestnych podnikateľov v akcii a zo všetkého sme vyviazli iba so zaujímavými spomienkami.

A - cítim sa vycucaný! :)