Unexpected things are gonna happen again

Categories:  Školenie v Rumunsku

Grrrrrrrrrrrrrrrr.

Keď sme ráno dorazili na miesto školenia - do nového sídla firmy, vyzeralo to veľmi zaujímavo. Budova bola dokončená iba zvonku. Hlavný vchod nemal osadené dvere a vo vnútri pracovali robotníci. Nakoniec sme našli čalší vchod zboku, v ktorom síce tiež pracovali robotníci, dvere ale mal, tak sme sa dostali dnu. Pocit vo vnútri bol rovnaký, ako zvonka - budova rozhodne mala k dokončeniu ešte čaleko. Keď nám nejaký človek na prízemí potvrdil, že firma sídli na prvom poschodí, a že výťah nefunguje, tak sme vyšli na prvé poschodie, na ktorom - nebolo nič. Ale doslova. Na jednej strane diera v zemi, na druhej priestory ešte bez dlážky, bez priečok, proste nič, len obvodové steny a sklo. Skúsili sme teda čalšie poschodie - to už bolo správne, ale na schodoch bol nejaký stavebný materiál a vôbec, všetko to vyzeralo veľmi nedôveryhodne. Teda, na pomery, v ktorých normálne pracujem. Na Rumunsko je to asi lepší priemer.

Toto neboli tie neočakávané veci. Tie prišli krátko po príchode. Počítače síce boli všetky a dokonca naštartovali, ale zistil som, že piatkový inštalačný image je nepoužiteľný. Resp. že IDM sa na týchto počítačoch nespúšťa. Vyhlásil som krátke pátranie a zistil som, že sa nespúšťa ani MySQL ani Tomcat… Niečo také som v podstate aj čakal, ale aj tak mi trvalo asi hodinu, možno viac, kým som prišiel na to, ako s tým pohnúť. Telefonoval som opäť do Mačarska, autorovi inštalácie. Zreplikovať to nemohol (asi nemal na čom), ale aj tak mi poradil dobrú vec: jeho postinstall skript asi nerozbalil ZIP súbory, iba TAR.GZ. Bolo to tak. Takže som už len musel prísť na to, v akom poradí čo nainštalovať. Ďalších 15 minút. Teraz už budem vedieť.

Čo si človek neurobí sám… akoby ani nemal.

Ale ako vždy, takéto skúsenosti sú najcennejšie, človek sa veľa vecí naučí, len škoda, že to zdržuje.

Z piatich Rumunov som dnes mal dvoch. Tretí prišiel len na niekoľko minút. Neviem, čo robia celé dni a odmietam po tom čalej pátrať.

Miestnosť, v ktorej teraz školím, je ako chodba, dlhá a úzka. Projektor nemám kam dať a počítače sú umiestnené pozdĺž dlhého stola v strede - každý druhý otočený na opačnú stranu. Praktické pre premietanie prezentácie - rovnako nevýhodné pre všetkých nezávisle od strany, na ktorej by som ju premietal. Takže som stál a kecal bez projektora.

Návrat domov bol ako nočná mora. Na taxík sme čakali “10 minút” a potom “ešte 7”, takže keč o 45 minút konečne prišiel, zaspával som. V miestnosti bolo totiž teplo a žiadna klimatizácia. Cesta taxíkom včaka strašidelnej zápche trvala vyše hodiny. Neuveriteľné. Niečo také Bratislava zrejme denne nezažíva, bojím sa, že tu je to normálne. A úplne nepochopiteľné je, že zápcha po tej hodine sama od seba zmizla. Uprostred cesty. Zrazu sa všetko pohlo.

Po taxikárovom pokuse okradnúť nás o 10 LEI (cca 100 SKK) sme sa v bezpečí dostali domov. Ak by som však mal tromi slovami vyjadriť, ako sa teraz cítim, bolo by to asi: “really fucked up”.

p.s. na recepcii som sa spýtal, či môžem dnes zaplatiť časť ceny hotela. Teta povedala, nech prídem o 20 minút. O hodinu tam budem ako na koni.