Návrat domov

Categories:  Rôzne

Keďže batéria v notebooku nie je nesmrteľná, v reštaurácii s WI-FI som nemohol sedieť stále. Presunul som sa teda na Holešovice a periférne som vnímal rozhovor nejakého Slováka “z Píšťan” s mamou. Stálo to za to, pretože chalanisko bol múdry ako rádio. Najprv som si pomyslel, že bude sranda, keď budeme náhodou sedieť v jednom kupé, ale to sa nestalo.

Vlak nemal kupé, taký ten klasický IC-vagón. Sedel som sám, zato na mojich piatich hodinách sedel starší manželský pár a ich rozhovor bol ešte “zábavnejší” ako tí dvaja na stanici. Teta si na každú poznámku vyžadovala odpoveď “Čo?” “Že?”, čo mi pripomenulo moju obľúbenú knihu “Zlaté teľa”, tiež tam bola taká postava. Problém videla aj v tom, že na WC v našom vagóne stále niekto chodil. Jeden pán, viditeľne sediaci v jedálnom vozni, aj 5-6-krát, na čo teta prešla na vulgárnejší slovník, ktorý sa ani neodvážim citovať. Aby som sa trochu odreagoval, pracoval som na školení, ale mal som len cca 45 minút a potom som batériu načisto dorazil. Takže som si užíval ďalej.

Krátko po výmene vlakovej čaty v Břeclavi nás čakal ďalší kultúrny zážitok. Vlak vydal zvuk, ako keby prešiel po štrku rozsypanom po trati. Vzápätí výrazne spomalil, ale nezastavil, takže sme všetci predpokladali (aj teta na piatich hodinách), že sme niečo zrazili. Pred Bratislavou sme sa od sprievodcu dozvedeli, že to bol jeleň… Musel byť, chudák, obrovský, a ten “štrk” boli asi jeho parohy… Vraj to bolo počúť aj v poslednom vozni…

Keď sme už pri hodinách, teta na mojich piatich hodinách mala tak dokonalé hodinky, že nevedela, či je šesť alebo sedem a o minútach ani nehovoriac.

Na stanicu potom pre mna prišli rodičia a odviezli ma domov. Strašná zima!