Dnes ráno som sa zastavil v Sociálnej poisťovni a odovzdal som v podateľni odvolanie proti predchádzajúcemu rozhodnutiu, ktoré mi napísala Zuzka. A aby ten bordel bol dokonalý, pečiatka z podateľne má včerajší dátum.
Cez víkend sme mali so Zuzkou veľa behania po obchodoch a tak sme sa zastavili v Poluse, aby sme sa najedli. Okrem čistých fast-foodov je tam aj niekoľko reštaurácií (alebo povedzme: menej fast-foodových podnikov) a v jednej z nich sme sa zvykli niekoľkokrát predtým zastaviť na cestoviny. Tentokrát naposledy.
Obsluha bola pomalá, jedlo (to isté ako vždy) len vzdialene pripomínalo predchádzajúce verzie a vrcholom všetkého bolo, keď namiesto jednej kávy priniesol stráááááášnneeee pppppooooommmalllýýýý čašník kávy dve. Rovnakým tempom účtoval. Tam už nepôjdeme. (A vôbec, zatiaľ každá reštaurácia, kde som bol viac ako jedenkrát, stihla dospieť do rovnakého levelu.)
Nemôžem nespomenúť záležitosť s dolármi: povaľovalo sa mi doma pár dolárov ešte spred pár rokov a keďže sa do Ameriky ani do Afriky nechystám, chcel som ich vložiť na účet. Boli nové, nepoužité. Stodolárovka a pár jednodolároviek. Samozrejme, že pri vklade začal tete prístroj na zisťovanie mohutne pípať. Aj druhý. Aj druhej tete. Zábavné na tom bolo, že všetky tie peniaze pochádzali z banky (kupoval som ich tu na Slovensku) a že stodolárovka bola OK, len jednodolárovky pípali. Ale kto by falšoval jednodolárovky?
Pokračoval som v Datarte. Hľadal som filter do digestora. Filtre mali, ale nebolo na nich nijaké označenie a predavač mi nevedel poradiť, a už vôbec nechcel otvoriť jednu krabicu, že by sme sa na to pozreli aspoň vizuálne. Šancu dostal Nay. Tam filter mali, ale zohnať predavača v sobotu poobede, kedy evidentne okrem mňa nikto nenakupuje, bolo dosť zúfalé. Najlepšia bola brigádnička(?), ktorá stála pri sporákoch a akože ich umývala. V ušiach slúchadlá, v očiach tupý výraz.
Na základe vyššie uvedeného môžem konštatovať, že kríza v Bratislave už pominula.
Dnes som sa neovládol a zatelefonoval do Sociálnej poisťovne. Včera som na to nemal čas, lebo som od rána do večera školil IdM, preto až dnes.
Prvé telefonáty končili obsadzovacím tónom, skúsil som preto spojovateľku. Sexi hlas hlasovej služby ma priviedol k ďalšiemu hluchému zvoneniu, až po niekoľkých pokusoch mi konečne zdvihla operátorka. Povedal som, čo chcem, teta ma prepla - a zle. Tak som skúšal znovu a znovu až som narazil na vcelku milú pani, ktorej som nadiktoval údaje a čakal som. Ako som zistil, SP prešla od 1.1.2004 na nový systém, preto sú tie moje fiktívne nedoplatky práve do konca roku 2003. Systém je však evidentne neuveriteľne pomalý, pretože som musel čakať asi minútu. Ale na toto si počkám (takmer som dopísal “rád”).
Takže som sa dozvedel, že milá Sociálna poisťovňa ma vedie ako dobrovoľne poistenú osobu od 19.1.2001 až doteraz. Skvelé, krásne, jednoducho úžasné. Ale aspoň som sa konečne dozvedel, že je chyba v (nimi evidentne nespracovanej) odhláške. Ešte som sa spýtal, čo mám napísať do odvolania a telefonát som ukončil.
Dnes som sa zastavil na pošte, pretože mi mama volala, že mám u nich žltý lístok zo Sociálnej poisťovne. Zarazilo ma jednak to, že mi vôbec píšu, pretože som na to nevidel nijaký dôvod, a jednak preto, že trvalý pobyt som menil už v roku 2006 a preto mi nemajú prečo písať na starú adresu. Cestou do mesta sme so Zuzkou ešte uvažovali, že sa zastavíme niekde na pizzu či normálnu večeru, ale keď som si papier “do vlastných rúk” prevzal, prešla ma chuť na jedlo i na všeličo iné.