25 minút

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Vstúpil do tichej budovy Tretieho Komplexu. Už pri bráne sa na neho usmiala žena na videozariadení vrátnice a požiadala ho o zasunutie identifikačnej karty. Keď si počítač overil jeho totožnosť, na termináli sa rozsvietil nápis:

"Zadajte prosím dĺžku pobytu:_"

Chvíľu porozmýšľal, pár sekúnd počítal a zvyšný čas okamihu analyzoval. Dve minúty cesta hore. Zo päť minút tam a ďalšie dve minúty späť. Niekoľko minút rezerva.

"25 minút," vybral si z ponuky. Bolo by zbytočné navoliť celú hodinu - dokonca by mohlo byť podozrivé, keby odišiel tak skoro pred vypršaním platnosti priepustky a to on nechcel. On chcel mať pokoj. A ponáhľal sa.

"Vaša priepustka, pane," ozvalo sa z reproduktora a z terminálu sa vysunula magnetická kartička. Kým si ju pripevnil na sako, pozrel sa na červený nápis "25:00". Keď prešiel okolo detektora, ktorý zablikal na zeleno, číslo začalo klesať.

Rýchlo vykročil k výťahom. Začul bzučanie kamery a obzrel sa za ňou. Kdesi v ďiaľke dokonca zbadal človeka. Napadlo ho, že sa nemusí zbytočne znervózňovať, keď ešte stále nie je jediný, čo vybavuje niektoré záležitosti osobne. Dokonca sa trochu usmial - toto naozaj nemôže byť vybavené na diaľku, Niežeby počítačom neveril, to v nijakom prípade. Jednoducho sa nehodia.

Inak vyzerala byť budova prázdna.

Pokiaľ v nej je ten, za ktorým ide, tak mu to nevadí…​

Výťah sa automaticky privolal a otvoril a to ho potešilo. Časovo všetko vychádzalo. Mal stále 23:30 k dobru.

V zrkadle kabíny zbadal svoju tvár. Bol stále dokonale oholený, iba čo si upravil kravatu. Pravá časť saka bola trochu pokrčená, ale stačilo zopár pohybov a už to bolo v poriadku. Obrátil sa k dverám práve keď sa otvárali.

Na chodbe Oddelenia nebolo nikoho. Komplex bol naozaj pomerne prázdny, hoci bolo len skoré popoludnie. Nemal veľa času namietnuť, že odkedy je Komplex postavený, vždy v ňom väčšinu práce robili roboty, najmä, keď mu to vyhovovalo. Čím menej ľudí ho uvidí, tým menej hlúpych otázok mu potom položia. A on nemá rád otázky.

Preložil si kufrík z ľavej ruky do pravej a otvoril dvere vedúce na toalety. Navolil kombináciu, otvoril zámky a z priehradky kufríka vybral detektorom nezaznamenanú zbraň. Zasunul dovnútra špeciálny zásobník a schoval zbraň do vnútorného vrecka saka. Uškrnul sa. Zbraň bola neviditeľná nielen vďaka materiálu, ale aj špeciálnemu povrchu kufríka. Nikdy ich to nenapadne, pomyslel si. A keby aj - budem dávno preč. Keď ani počítač Tretieho Komplexu neodhalil jeho falošnú ID kartu…​. načo sa vzrušovať?

19:05. Musí si švihnúť.

Opäť sa ocitol na chodbe a zahol doľava. 6558. Tak a je tu. Počítač, ktorý nahradil sekretárku, si od neho vypýtal priepustku a keď ňou prešiel po snímači, na dverách sa rozsvietilo zelené svetielko.

"Nech sa páči, očakávajú vás," odrapkala si svoje sekretárka.

"Vstúpte," ozvalo sa vzápätí z reproduktora na dverách. To už nebol počítač. Bezpečne spoznal hlas riaditeľa Elsena.

Dvere sa otvorili automaticky, ako ostatne všetko v budovách Komplexu. Riaditeľ sedel v kancelárii, ktorá bola zariadená účelne a zároveň pôsobila trochu prepychovo - Elsen si to mohol dovoliť. On založil Komplex. On ho vybudoval. A teraz pracoval na ďalšom podobnom projekte…​

"Dobrý deň, pán riaditeľ," pozdravil.

"Vitajte, Dener. Sadnite si, sadnite si," usmial sa Elsen. Dener chvíľu váhal, nehodlal sa zdržať príliš dlho. Priepustka ukazovala 15 minút. To videl aj Elsen.

"Ďakujem." Predsa si sadol. Ale hneď vytiahol papiere.

"Tu sú zmluvy, pane."

Elsen si spomenul, že Dener nie je príliš zhovorčivý. Hlavne, že sa mu dalo veriť. Posledné transakcie sa podarili vďaka tomu, že Dener fungoval ako prostredník medzi Elsenovými konštrukciami a SPUI.

Posadil sa na svoje čalúnené kreslo, ktoré upravilo svoj tvar, aby sa čo najviac prispôsobilo riaditeľovej postave a začal čítať prvú stránku.

"Je to dobré, veľmi dobré," povedal polohlasne, očami stále visiac na papieri. Keď ich zdvihol, Dener pred ním stál.

"Je mi ľúto, pán riaditeľ. Nedá sa nič robiť."

Elsen nechápal.

"Čo sa deje? Kde je problém?" zamával papiermi.

Dener sa usmial.

"Žiaden problém…​ Len keby ste to láskavo podpísali…​"

Elsen sa zatváril prekvapene a prestal sa venovať prvej strane zmluvy.

"Veď to nie je ešte hotové. O čo vám ide?"

Dener ukázal na druhý list. Elsen ho schmatol a bleskove preletel očami. Čím dlhšie dokument čítal, tým viac sa mračil. Na konci to nevydržal.

"A s týmto vás poslali až za mnou?" uškrnul sa Elsen. "Malo im byť hneď jasné, že také niečo nikdy nepodpíšem."

"Upokojte sa, pane. Rozmyslite si to, viac od vás nechcem," povedal Dener a siahol do vnútorného vrecka.

"Vylúčené! Vaša SPUI sa zbláznila, čo? Tak im odkážte…​" stíchol, aby si vychutnal svoje vlastné slová, "odstupujem od zmluvy." Na Denerove pero so zlatou rúčkou sa ani nepozrel.

Dener sa zatváril ustarostene.

"To myslíte vážne? Nikdy vám to nedovolia. Máte jedinú možnosť - podpísať zmluvu teraz. A už o dva týždne môžeme začať…​"

"Nikdy! NIKDY!" dôstojne povedal Elsen. Uvedomil si, že ako najvyšší šéf projektu si nemôže dovoliť kričať. Napokon, jemu patrila väčšina akcií Korporácie…​ až doteraz. Táto zmluva…​

"Je to vaše konečné rozhodnutie? Ste si vedomý, čo to bude pre vás znamenať?" spýtal sa Dener.

Elsen sa postavil.

"Povedzte im, že mi nebudú diktovať podmienky. Ak sa k tomu stavajú takto - prosím. Zmluva je neplatná, ak jeden z účastníkov od nej odstúpi!"

"Ale…​"

"Nie," pokračoval a pokrútil hlavou, "nikto sa nebude vyhrážať Donovi Elsenovi."

A je to tu, pomyslel si Dener. Teraz spomenie políciu…​

"Ako by sa asi vyvíjal kurz ich akcií, keby som o celej záležitosti informoval políciu?" rozmýšľal nahlas s letmým úsmevom človeka, ktorý jediným telefonátom dokáže zničiť nadnárodnú spoločnosť.

Dener sa uškrnul. Len on vedel prečo.

"V poriadku, pán Elsen. Urobili ste rozhodnutie a ja som vás varoval. Mohli ste…​" bleskove vytiahol revolver a dvakrát potiahol spúšť.

"…​ prežiť." Vetu dokončil skôr, kým Elsenovo telo dopadlo na zem s tlmeným buchnutím. Aj preto Elsena obdivoval - iní v jeho veku by mali telo pokryté tukovými vankúšmi, ale on bol aktívny športovec. Mal Elsena celkom rád. Rád s ním pracoval. Ale pracuje pre SPUI. Dostal úlohu a splnil ju. Napokon, dostal šancu. Správa počítačov a umelej inteligencie mu dala serióznu ponuku. Síce by sa stal menšinovým akcionárom, ale čo je to oproti cene, ktorú zaplatil teraz?

Títo milionári su zvláštni ľudia, pomyslel si Dener.

Na priepustke svietilo 9:45. Musí si švihnúť!

Zo stola odpratal všetky zmluvy, ktoré priniesol a starostlivo ich zničil v drviči odpadkov. Už ich nebude potrebovať. Prázdny kufrík si ponechal, môže sa mu hodiť, ak bude prechádzať so zbraňou cez detektory - hoci nerátal s tým, že ju bude potrebovať. Posledný pohľad - hotovo. Ešte šťastie,že sa nemusel trápiť s bezpečnostnými kamerami - Elsen bol síce niekedy paranoidný, ale v kancelárii nijaké kamery nestrpel.

Preboha! Zabudol na to najdôležitejšie! Takmer podcenil vnútorný bezpečnostný systém a to by sa mu nemuselo vyplatiť. Prebehol k Elsenovi a strhol z neho identifikačnú kartu zamestnanca s biologickým snímačom. Potom z kufríka vybral malý prístroj a pripevnil k nemu kartu. Prístroj zapípal a kontrolka zasvietila na červeno. Potom začala pravidelne blikať. Tak. Stihol to. Emulátor životných funkcií je dobrá vec, povedal si. Bezpečnostný senzor mohol o pár sekúnd spustiť poplach a zavolať záchranku, kebx nezachytával nijaké signály.

Vydýchol si. Ale len na pár sekúnd. Musí preč!

6:47

Vybehol z kancelárie a zamieril k výťahom. Za ním čosi zabzučalo.

Údržbový robot. A hrnul sa priamo ku kancelárii riaditeľa Elsena. Inokedy by mu to bolo jedno, a aj teraz by si to radšej nevsímal, lebo sa ponáhľal. Ale v kancelárii teraz nie je len neporiadok, je tam aj Elsen! A keď robot nájde telo Elsena…​

"Stop!" zvolal prosebne a dúfal, že robot zareaguje.

Zareagoval. Obrátil sa, vidiac, že v blízkosti je človek a odsunul sa zatiaľ do vedľajšej kancelárie. O chvíľu začul Dener zvuk vysávania.

Chvíľu rozmýšľal, lebo situácia bola vážna. Jeden zlý nápad a skončí niekde s prestrelenou hlavou. Alebo vo väzení. Ani jedna možnosť sa mu nepáčila.

Musí preč. A okamžite! Tak-tak to stihne a vypadne. Na druhej strane nemôže nechať Elsena v kancelárii, do ktorej sa chystá vpadnúť upratovací robot.

Rozmýšľal, či za tých pár minút, kým robot objaví telo, stihne uniknúť do bezpečia. Zrazu dostal nápad!

Musí sa zbaviť mŕtvoly. Z budovy ju nedostane a na svojom mieste ostať nemôže. Čo keby ju preniesol do kancelárie, ktorú robot už prezrel? Tak skoro sa tam predsa nevráti!

Áno, tak to urobí.

4:55

Opäť vošiel do Elsenovej kancelárie. Teraz mu však pripadala akási tichá. Nevedel prečo. Pochyboval, že by to mohol spôsobiť teraz už nehybný Elsen, pretože už dávno nemal výčitky svedomia. Robil to, za čo mu platili a rozmýšľať nad následkami si nemohol dovoliť. Teraz trochu zavzdychal pod váhou Elsena a začínal pochybovať aj o imidži športovca, ktorý Elsen o sebe rozširoval. Bol príšerne ťažký! Nakoniec ho chytil za nohy a ťahal za sebou.

Robot postupoval systematicky a tak sa Dener rozhodol preniesť, či skôr prevliecť Elsena až na druhú stranu chodby. Podlaha na chodbe bola našťastie dosť hladká, takže k výťahom, ktoré boli v polovici cesty, sa dostal už o pár sekúnd. Vtedy terminál na stene za ním ožil.

Dener sa prudko obrátil a pustil Elsenove nohy, no upokojilo ho, že text na obrazovke bol zelený a neblikal, ako to býva zvykom pri poplašných správach. Bol tiež pomerne stručný:

"Varovanie! Kód 4: neautorizovaný transfer s neschváleným a neovereným nákladom. Prosím, identifikujte sa."

Dener nepochopil výzvu. Stále sa však opakovala. Potom ho napadlo, že sa pokúša preniesť Elsenovo telo za hranice oddelenia. Áno. V stene za ním bol detektor. Zaregistroval Denera, ako prenáša "náklad".

Dener si pretrel čelo. Teraz je naozaj v pasci.

2:13

Každý objekt v Komplexe mal svoje identifikačné čislo a pri jeho prenášaní sa tak automaticky upravovala databáza. Bolo teda nemožné z budovy vyniesť, alebo naopak priniesť predmet, ktorý by neprešiel kontrolou. To bol určite Elsenov nápad, pomyslel si nešťastne. Keďže Elsen ako predmet registrovaný nie je…​ nemôžem ho dostať ani za hranice oddelenia, nieto z budovy! A to si plánoval, že v prípade núdze Elsenovo telo odvezie z budovy autom, ktoré parkovalo v podzemnej garáži…​

V diaľke za ním čosi zabzučalo a na chodbu opäť vyšiel robot. Dener mu nevenoval pozornosť…​ kým si neuvedomil, že zvuk motorčeka sa približuje. Robot prerušil prácu?

Dener sa obrátil a zbadal to, čo zbadal pred malou chvíľou aj robot. Chodba bola preťatá súvislým krvavým pásom, ktorý tam zanechal Elsen, keď ho ťahal k výťahom. A robot, samozrejme, bol povinný…​

Hladina adrenalínu stúpla na neúnosnú mieru a Denerov tep sa s približujúcim robotom zrýchľoval. Mal jediné šťastie, že robot pravdepodobne neanalyzoval objekt svojej práce - keby prišiel na to, že je to krv, určite by podal správu centrálnemu počítaču. A…​

Robot systematicky čistil podlahu a približoval sa rýchlosťou štvrť metra za sekundu. Dokonca zaregistroval Denera a v pamäti našiel obraz jeho identifikačnej karty. Áno, to je ten človek, čo prerušil jeho prácu. Terza je však ešte ďaleko. Nemusí sa s tým vôbec zaťažovať.

Keby bol robot určený aj na viac, ako pozorovanie vecí okolo seba, bolo by mu podozrivé, že Dener strháva zo steny akýsi nástroj, že počuť zvuk stretnutia kov-kov a že sa čosi stratilo z jeho dohľadu.

Robot sa zastavil. Chodba bola prázdna a špinavá stopa, ktorá ho zamestnávala v posledných minútach, končila pri výťahových dverách. Robot pípol. Vzápätí sa obrátil. Ak stopa končí, končí aj jeho práca. Ak by mal viac logiky, možno by ho napadlo, že stopa možno pokračuje vo výťahu. Ale to by už aj tak nebol problém. On má na starosti túto chodbu. Nič viac.

Dener bol zadychčaný a zosunul sa na podlahu výťahu. Konečne sa nemusí starať o telo. Konečne mu všetky roboty dajú pokoj. Konečne!

Gratuloval si k nápadu zhodiť Elsena do výťahovej šachty a hoci mu chvíľu trvalo, kým za pomoci sekery v protipožiarnej skrinke otvoril šachtové dvere, stihol to. Telo zmizlo a s ním aj problémy. Keď ho nájdu, bude už dávno preč, s novou totožnosťou a nikto…​

Preboha! Kufrík! Kufrík so smrtiacou zbraňou zabudol u Elsena!

Stlačil STOP a potom poschodie, ktoré práve opustil. Zbraň, na ktorej sú odtlačky prstov zabudol pred dverami výťahu!

V kabíne sa ozvalo bzučanie. Dener pozrel na panel, ale ten svietil na zeleno.

Nakoniec pozrel na kartu. Svietilo na nej:

0:00

Priepustka vypršala. To znamená, že sa z budovy bez kontroly nedostane…​

Výťah sa zastavil a na paneli sa začal vypisovať nejaký text. Nevnímal ho. V jeho mozgu sa zrazu všetko zmiešalo. Prečo si len nastavil priepustku na 25 minút?

Nemohol uniknúť, nemohol sa vrátiť. Nemohol urobiť absolútne nič. Iba čakať, kým po neho prídu!

Bol rozzúrený. Priepustku hodil na zem a podupal po nej, ale bzučala veselo ďalej. Len displej už nesvietil.

Keď udrel hlavou do steny kabíny, zistil, že v ľavom vrecku má čosi tvrdé. Nahmatal revolver. Tak predsa si ho len vzal? Nie je to len sen?

Bzučiacu kartu prerušil nový, ostrý kovový zvuk. Nasledoval tupý náraz. Ten však hneď utíchol a kabínu zasa naplnil len monotónny bzukot.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu