Dvadsiate ôsme poschodie

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Rečník na improvizovanom pódiu sa snažil, jeho gestá však boli oveľa zrozumiteľnejšie ako zmysel jeho prejavu. Nie po prvýkrát teda forma prehlušovala obsah a to doslova – muža v zelenom trištvrťovom kabáte som takmer vôbec nepočul. Dav však napäto počúval.

Nijako ma to netrápilo; prejav ma nezaujímal, manifestácia proti režimu ešte menej a v podstate som sa už niekoľko desiatok minút snažil od pódia vzdialiť. Dnešné skrátenie cesty z práce mi nevyšlo, zdravotná prechádzka, ktorá mala uvoľniť nahromadený stres, pôsobila presne opačným účinkom. Z bočnej uličky som sa ocitol práve tu - a ja neznášam davy. A tu ich bolo! Dali by sa predávať. S veľkoobchodnými zľavami.

Zamyslel som sa chvíľu nad týmto “básnickým obratom”, obrátil som sa a pomaly, no cieľavedome som pokračoval v smere od pódia. Veľmi mi to nešlo, vzdialil som sa sotva päťdesiat metrov. Ľudia na moje prosby nereagovali, možno ani nie preto, že by nechceli, ale jednoducho nebolo veľmi kam ustúpiť z cesty. Tlačenica mi pripomenula študentské časy, keď som ešte chodieval autobusom. Vždy bol naplnený na prasknutie, ba raz dokonca aj praskol v kĺbe – v ten večer som šliapal na internát peši. Bol pochmúrny jesenný večer…​

Presne ako teraz. Zdalo sa, že sa každú chvíľu spustí lejak. Vedel som si predstaviť sto miest, kde by som bol teraz radšej. Najlepšie doma, v tichu a bezpečí.

Asi takto sa cíti sardinka v hustej sieti, pomyslel som si. Prirodzene, sardinka má v tom čase hlavu plnú povrazu, kým v tej mojej sa ešte stále na žírnych prériách preháňali problémy z práce – nešlo mi do hlavy, ako sa môže subdodávateľ k projektu postaviť takto alibisticky – ale asi môže…​ A tak som si takmer neuvedomil malú zmenu na námestí.

Malá zmena pre námestie, veľká zmena pre dav.

Podvedome som sa obzrel smerom k pódiu. Niekoľko desatín sekundy som sa snažil uvedomiť si, čo znamená náhle ticho a rečníkov akrobatický kúsok. Vtedy som si však všimol zvláštne “mrvenie sa” davu a moje nutkanie zmiznúť alebo stať sa neviditeľným (čo by bolo asi jednoduchšie) okamžite zosilnelo.

To, že sa rečník hodil medzi ľudí, nebola paródia na rockové koncerty – dokonca bolo sporné, či si staré časy pri svojom mladom veku mohol vôbec pamätať. Ten skok bol únikovým manévrom a ja som si dal dve a dve dohromady ešte skôr, ako som zbadal ozbrojené čaty vojakov. O desať sekúnd stáli na pódiu a mierili na ľudí automatickými zbraňami. Čo bolo ale horšie, z uličiek vedúcich na námestie sa hrnuli ďalší a postupne nás obkolesovali.

Nás! Teda ich a mňa, ktorý som sa sem dostal vlastne náhodou. Alibizmus mi však teraz nepomôže. Začalo mrholiť.

Paradoxne bolo zaujímavé sledovať zmeny, ktoré práve nastávali. Na pódiu sa udiala “výmena stráží”. Z pôvodných krikľúňov sa stali nenápadné osôbky, ktoré sa snažili ukryť medzi ostatnými a tvárili sa ako pštrosy, čo si zahrabávajú hlavy do piesku. Muž v zelenom kabáte zmizol v prepadlisku davu. Dav sa už mrvil celkom intenzívne – všetci sa snažili nájsť si cestu z námestia a všetkým bolo jasné, že to nie je možné. Akoby zázrakom ešte nevypukla panika, v dave panovalo ticho prerušované len tichými vetami. Bolo to desivejšie ako panika.

A možno len nechceli zmoknúť.

Zúčastnene som pozoroval dynamické zmeny na námestí: s každou ďalšou sekundou vyzeralo námestie inak. Menilo sa pred očami. Ľudia z pódia už dávno zanikli v dave a dav naplno ožil. Hýbal sa, rozpínal a sťahoval, pôsobil ako organizmus prebudený k životu akousi veľkou, zázračnou silou.

Strach je veľká, zázračná sila.

Niekto by si mohol myslieť, že nie je možné obkľúčiť také veľké námestie, ale ten človek by sa mýlil, pretože práve to sa dialo. Vojaci nás začali rozdeľovať a vytvárať menšie skupinky. Niekoľkí (mnohí) sa snažili vojakom vysvetľovať, že sa na námestí ocitli náhodou, ale úder pažbou pušky do hlavy jedného z prosebníkov ma utvrdil v názore, že to asi nie je najrozumnejší nápad.

Teraz už panika vznikala, vďaka oddeleným skupinkám však bola ľahko zvládnuteľná. Pre vojakov, nie však pre nás…​ i keď, presvedčovacie prostriedky boli veľmi jednoduché: kde nepomohol úder pažbou, pomohla namierená hlaveň. Zatiaľ sa nestrieľalo – presvedčovacie prostriedky boli teda stopercentné. Potláčali síce iba prejav strachu a nie strach samotný, ale – každý musí nejako začať.

Veliteľ zásahu megafónom opätovne vyzýval organizátorov zhromaždenia, aby sa dobrovoľne vrátili na pódium, inak vraj dôjde k masívnemu zatýkaniu a ďalším krokom. Zvláštne bolo, že vojenský megafón bolo počuť oveľa lepšie ako ten manifestačný. Vojaci majú skrátka niektoré veci tradične lepšie zvládnuté.

Keďže sa nikto na pódium nevrátil, všetkých nás zatkli, odobrali nám identifikačné karty a po skupinkách nás viedli do okolostojacich budov. Vo vestibuloch business centier nás začali “vypočúvať” a triediť. Podozrivých okamžite odviedli k veliteľovi zásahu. Každého samostatne, s eskortou štyroch vojakov. Mnohí sa naspäť už nevrátili.

Akiste ich pustili domov.

Keď sa vojak s otázkami a nabitou puškou obrátil na mňa, povedal som mu, ako som sa na námestie dostal a že veľmi ľutujem, že som si na cestu domov nevybral inú ulicu. Pamätám sa, že som nemal strach, pretože som hovoril pravdu a zdalo sa mi príliš absurdné, aby mi niekto ublížil “len tak”. Jednoducho som vedel, že ma nemajú z čoho obviniť. Vojak sa tváril nepreniknuteľne. Neskôr som pochopil, že mu to bolo jedno. Kládol otázky a zaznamenával odpovede. Pripomínal veľký zelený diktafón – ibaže diktafóny obyčajne nemajú ostré náboje.

Vojak sa uspokojil s mojimi odpoveďami a tak som sa poobzeral po vestibule. Mramor pôsobil neskutočne chladne, pretože všetku zeleň odstránili, aby sa do miestnosti zmestilo čím viac ľudí. Sivý kameň, predtým taký honosný a teraz chladný ako ľad…​ Mnohí boli unavení a sedeli na tom kamennom ľade celé hodiny. Množstvo ľudí, tichý šum prerušovaný ťažkými krokmi vojakov a občasnými výtržnosťami, keď ľudom povolili nervy.

Situácia bola natoľko absurdná, že som si už ani plne neuvedomoval, že som nevinný. Myšlienky sa mi od únavy zastavili. Sadol som si na chladný mramor a striaslo ma.

Na základe vypočúvania nás znovu preskupili. Videl som, že niekoľko ľudí poslali von. Našu skupinu odviezli na desiate poschodie a usadili nás v zasadačke nejakej banky. Bolo nás asi štyridsať, sedeli sme na stoličkách i na zemi, ale bolo tu aspoň teplo. Nikoho som nepoznal, a predsa som cítil istú formu duševnej spriaznenosti. Novodobý spôsob nadväzovania priateľstiev.

Všetci sme sa pošepky rozprávali, vojaci stojaci pri dverách proti tomu síce nič nenamietali, ale aj tak sme sa po nich stále ostražito obzerali. Z informácií, ktoré som sa dozvedel, som už strach dostal. Podobné razie sú vraj celkom normálne a obyčajne z nich vyplynú stovky pracovných príležitostí v pracovných táboroch za mestom. Zvláštne bolo, že som o tom v správach nikdy nepočul, ale ja som politiku nikdy veľmi nesledoval. Moja fantázia zapracovala – práca v kameňolome bude asi po riadení softvérových projektov veľkou zmenou.

No dobre, tak až tak ľahkovážne som to nebral. Snažil som sa situáciu zľahčovať, sám seba presviedčať, že sa mi nič nemôže stať a tak ďalej a tak ďalej, ale potom som si uvedomil, že ani len netuším, či ma zaradili do skupinky nevinných, ktorých o chvíľu prepustia domov, alebo práve naopak…​

Ako vravím, absurdná situácia.

Radšej som sa díval von oknom. Celá jedna stena bola sklenená, zo zasadačky bol dobrý výhľad na mesto. Bola už tma a lialo, budovy však svietili. V mrakodrape oproti asi oslavovali nejaké narodeniny, pretože som zazrel niekoľko po sebe idúcich zábleskov. Budú fotografie z nezabudnuteľnej oslavy.

Šťastlivci, čo sa dnes večer nevybrali von. Šťastlivci.

Tma a dážď. Dážď a tma. Svietiace budovy, softvérové inžinierstvo. Rečník na námestí. Hmýriaci sa dav. Myšlienky a slová sa mi v hlave miešali, všetko zanikalo v tmavej ničote a znovu sa to vynáralo. Zavrel som oči a otvoril ich. Tma a dážď.


Zázrak! Zľutovanie! Po niekoľkých hodinách desivého čakania prišiel do zasadačky dôstojník. Ospravedlňoval sa nám za komplikácie a zdržanie a oznámil nám, že nepriateľov už zaistili. Keď som sa spýtal, či to znamená, že môžeme ísť, kývol na niekoľko vojakov, ktorí nám pomohli na nohy a sprevádzali nás k výťahu. K výťahu! Takže naozaj môžeme odísť! Predsa nás uznali za nevinných!

Medzi nami zavládla radosť, tlmili sme ju však, ako sa len dalo. Pohľady ľudí však jasne svedčili o obrovskej úľave. Medzi nami, aj zo mňa spadol všetok strach. Tešil som sa, že už zajtra toto všetko bude minulosťou a najmä som si zapísal do mozgu veľkými písmenami, že musím domov chodiť inou cestou.

Plní radosti sme ochotne nastúpili do výťahu. Bol veľký, cestou hore som si to ani nevšimol. Alebo to bol iný výťah? Nepripisoval som tomu však pozornosť. Boli sme tu, všetci v poriadku a ideme dolu!

Kovové dvere výťahu nás bezpečne oddelili od vojakov a letmý úškrn jedného z nich som sotva zaregistroval. Kabína sa pohla.

Vydala sa však smerom nahor. Na displeji jasne svietilo "NEXT STOP: 28".

Za normálnych okolností by bol výlet smerom hore otázkou niekoľkosekundového zdržania a v prípade pekného počasia dokonca aj pekného výhľadu. Výťah však bol naprogramovaný na cestu nadol! Prečo teda ide hore?

Trvalo len niekoľko sekúnd, aby si túto skutočnosť uvedomili aj tí rozjarenejší, zrýchlenie kabíny sa ignorovať nedalo. Ktovie, niektorí si možno pomysleli, že ich na streche bude čakať pripravený vrtuľník a odvezie domov. Ja nie.

Čo je na dvadsiatom ôsmom poschodí?

Iste je to len omyl, vravel som si. Iba omyl – a viac nie. Ale prečo by vojaci urobili takúto banálnu chybu, keď nás posielajú domov?

Alebo to nebola chyba?

Čo je na dvadsiatom ôsmom poschodí?

Cesta nahor trvala len chvíľku a predsa sa zdala nekonečná. Niekoľkí sa snažili zastaviť výťah, ale tlačidlá nereagovali a výťah pokračoval v jazde do svojej konečnej stanice.

Ak sme sa ocitli v tomto výťahu, celkom isto to nebola náhoda. Ak to však bol úmysel, celkom isto nejdeme domov. A ak nejdeme domov, pravdepodobne nás na dvadsiatom ôsmom nečaká nič dobré!

Čo je na dvadsiatom ôsmom poschodí?

Premkol ma strach…​ a cítil som, že aj ostatných, ale nikto nevyvolával paniku, nikto sa nesnažil veriť tomu, čo mu nahováral inštinkt. Situácia bola už zasa natoľko absurdná a tak rýchlo sa menila, že sme si všetci vraveli, že to jednoducho nemôže byť pravda.

Dvadsiate ôsme poschodie. Výťah sa zastavil. Dvere sa otvorili. Všetci sme pozerali do chodby v nádeji, že napriek všetkému uvidíme vstupnú halu budovy, čo bolo samozrejme rovnako absurdné ako čokoľvek iné v tento večer. Vykukol som von, ale nikoho som nevidel. Chodba sa však ohýbala do oblúka. A čo ak je niečo – niekto za ohybom chodby? Ale nie, všade bolo ticho a pokoj. Vyšli sme z výťahu a začali uvažovať, ako sa dostať dolu. Výťahy sa privolať nedali a ten náš nereagoval na tlačidlá, ale ak sa nedá použiť výťah, mali by tu byť schody, nie? Trochu sa prejdeme a je to.

Dvere na schodisko som nevidel, museli byť teda za ohybom chodby. Tabuľka „ZASADAČKA“ so šípkou ukazovala práve tým smerom. Vydali sme sa za ňou, zrazu som však prudko zastavil a prestal dokonca dýchať.

Za ohybom chodby som zazrel čosi kovové, úzke a smrtonosné. Čas sa akoby spomalil – veci sa udiali príliš rýchlo.

Hlaveň malého samopalu sa vynorila a chlap spustil paľbu. Dlhá dávka vykonala svoj očistný úmysel, druhé kolo bude v moci upratovacej čaty. Nárazy guliek ma zhodili na zem medzi ostatné telá, nikto nezostal stáť. Ešte stále som sa neprestával čudovať, ešte stále som neveril, že umieram. Výstrely už dozneli, mne však v ušiach znela mohutná a spomalená ozvena. A hoci som od bolesti už nevidel, predsa len som vnímal niekoľko jednotlivých rán – simulanti dnes nemali šancu. Predstavoval som si, ako sa v tmavej budove rozsvecujú záblesky jednotlivých výstrelov…​ Budú fotografie z nezabudnuteľnej oslavy.

Oslava sa skončila. Sviečky zhasli. Tma a dážď. Dážď a tma. Rečník na námestí. Softvérové inžinierstvo. Absurdné kombinácie sa skončili. A na dvadsiatom ôsmom poschodí opäť zavládol pokoj.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu