ANM-0110

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

V tmavej uličke sa ozývali len moje kroky. Tma bola taká hustá, že som nevidel nič, na čo som sa pozeral priamo a ani okrajom oka som nedokázal rozoznať viac, ako že sú okolo mňa len tmavé múry. Ani jedno okno, ani jeden neónový reklamný slogan, nič, len čistá tma. Ulica vyzerala byť opustená a bez energie - a taká aj v skutočnosti bola.

Ako všade, uvedomil som si a vzdychol som. Udalosti posledných dní boli síce strašné, ale jediné, čo som mohol robiť, bolo - vyrovnať sa s nimi…​ A zabudnúť. Inak by som si mohol rovno niekde sadnúť a čakať na smrť. Musím sa prinútiť myslieť na detaily, ako napríklad na túto ulicu…​ Teraz mi pripomínala mŕtvu časť nejakého organizmu. Mesta.

Striaslo ma a zapol som si zips na vetrovke až po samý vrch. Silný a chladný vietor zavýjal v mojich ušiach a unášal so sebou prach alebo piesok, ktorý bolestivo pichal na tvári. Bolo mi zima, ale proti vetru som nemohol ísť rýchlejšie. Musel som sa ponáhľať, lebo sa blížila desiata hodina, ale nevládal som…​

Náhle ma opäť prepadla depresia. Nemohol som jej uniknúť a nablízku nebolo nikoho, kto by mi s tým pomohol. Bol som sám. Sám na ulici, sám v meste. Sám. Všetci ostatní boli preč a ja som v najteplejšom kútiku mozgu začal rozmýšľať, prečo nie som preč aj ja…​

"Veľmi zaujímavé. A čo sa stalo potom?" spýtal sa Peut, pripravený zaznamenať každú informáciu.

Najprv som nechápal, kam zmizla ulica. Kam zmizla zima, ktorá mnou prenikala tak, že ešte teraz som sa triasol. Ale miestnosť bola teplá a tak spomienka na prázdne mesto mizla spolu s pocitom zimy ako nejaký zlý sen.

"Ne-neviem," odpovedal som a rozmýšľal, kde sa tu vzal Peut. Nevedel som na to prísť, ale stále viac a viac som akosi cítil, že sem patrí. Tak, ako aj ja.

"Skúste sa sústrediť, musíte spolupracovať, aby sme vám mohli pomôcť," povedal Peut hlasom, ktorý znel síce upokojujúco, ale umelo. Hneď som si to všimol.

"Naozaj neviem. Tam sa to skončilo. Prebral som sa…​" povedal som. Naozaj, čím viac som si namáhal pamäť, tým viac sa spomienka na ulicu, alebo skôr jej vízia strácala do nenávratna. Možno poznáte ten pocit, keď si na niečo chcete spomenúť a o pár sekúnd viete len, že ste si na niečo chceli spomenúť. O ďalších pár sekúnd už neviete, prečo ste si na to vlastne chceli spomenúť. O minútu neviete nič. Mne sa to stávalo dosť často.

Krátkodobá pamäť…​ Možno za to môžu aj tie tabletky.

"V poriadku. Myslím, že liečba pokračuje optimálne." Peut vstal a biely plášť s červeným pásom po celej dĺžke na ľavej strane sa vyrovnal. "Teraz si oddýchnite. O hodinu vás prídem skontrolovať a dostanete ďalšie lieky."

Peut odišiel. Posadil som sa na posteli a začal som čítať dnešné noviny, ktoré mi tu nechala sestrička. Hneď na prvej strane boli informácie o politike, tak som sa v rámci terapie pokúsil sústrediť na fakty. Presne, ako to hovoril dok-vlastne Peut.

O desať minút mi bolo jasné, prečo mi tu noviny nechali. Boli napísané tým štandardným mne-protivným informačným štýlom; politika, šport a starostlivo vybrané informácie o kultúre. Nič iné ako fakty v nich vlastne nebolo. Nič viac, nič menej. Odložil som noviny a opäť som si ľahol. Svet okolo mňa pohasol.

"Pane, je pri vedomí!" zvolal chlap, ktorý sa skláňal nad mojou tvárou, keď som otvoril oči. Bol som na lodi a príšerne smädný. Naviac som tomu človeku nevidel dobre do tváre, lebo svetlo bolo za ním.

"Vodu, prosím," zašepkal som. Na viac som sa nezmohol. Predstava tekutiny, ktorá sa mi leje do úst, predstava jazera, v ktorom sme sa kúpali ako malé deti…​ potom krásna modrá voda, v ktorej sa preháňali rybky medzi koralmi a…​

Ktosi mi podal poľnú fľašu a pomohol mi sadnúť. Išlo to celkom ľahko, ale vodu som vypil ešte rýchlejšie. Utrel som si vlhké pery.

"Ďakujem!" povedal som. Môj hlas som už spoznával. Rovnako ako hukot motorov, ktorý bolo počuť na každom mieste na lodi. Upokojil som sa.

"Chvalabohu, si okej," potešil sa Peter.

"Áno, zdá sa." Obzeral som si svoje telo a modriny. Odrenín nebolo veľa. Ten útok nebol taký silný, ako som si myslel a ochranný oblek bol o čosi pevnejší.

"Zneškodnili sme ho hneď, ako…​" povedal Ton, ktorý mi predtým podal aj vodu. Jeho zbraň ležala na stole a podľa počítadla nábojov sa z nej strieľalo. Podľa mňa celkom nedávno. Zvláštne, spomenul som si na akýsi sen, v ktorom vystupoval človek v bielom plášti s červeným…​

"Ako sme na tom?" zabudol som sa sny, keď som si uvedomil, kde som a prečo som tam. Dúfal som, že naši sú na stráži, lebo opatrnosť bola polovica úspechu. Tu sa úspech rovnal prežitiu.

"Greg a Mike sú vonku. Neboj sa. Ale myslím, že pár minút máme ešte k dobru, stiahli sa," pozrel na hodinky. Ručičky sa lenivo chystali spojiť na dvanástke.

"Fajn, myslím, že sa môžem postaviť," povedal som a už som na tom pracoval. Peter mi podal ruku.

"Veľmi dobre, pohyb vám prospeje, len tak ďalej. Ale najprv si vezmite lieky," povedal Peut, keď mi pomohol vstať. Po dlhom čase…​

Poslušne som sa zastavil na ceste k oknu a vzal si tabletky. Boli modré a tá farba mi niečo pripomínala. Rovnako, ako Peutov hlas. Znel trochu unavene.

"Tak," pozrel na mňa, "čo to bolo tentokrát?"

Chcel som mu niečo povedať, lebo som otvoril ústa. Ale v tom istom momente ma striaslo a ani za svet som nevedel, prečo som ústa vôbec otvoril. Ale aspoň som vedel, kto je Peut.

"Mal som opäť predstavu…​ ale neviem už o čom," povedal som pomaly. Moja pamäť fungovala nesmierne zaujímavým spôsobom.

"No, to nie je také zlé," uznanlivo pokýval hlavou Peut. "Viem," súhlasil som. Všetko, čo je dobré podľa Peuta je predsa dobré. Pre mňa určite. Musím ho poslúchať, chcem ho poslúchať. Veď je to Peut! Chce mi pomôcť. A ja som len…​

Zvláštne, na moje meno som si nevedel spomenúť. Zato sa mi namiesto neho pred očami objavilo ANM-0110 a cítil som, že tie znaky akosi súvisia so mnou…​ Určite som ich už niekde videl.

Nasadil som si slúchadlá, ktoré viseli pri posteli a započúval som sa do povinného cvičenia. Celkom som sa uvoľnil, aby mohla liečba účinkovať a jemný a monotónny hlas ma uvádzal do polospánku. Kdesi sa ešte z posledných síl objavila predstava, ako sedím so starou partiou na pláži kdesi pri Stredozemnom mori. Bol to školský výlet, dávno pred tým…​

Oheň, čo sme si založili bol perfektný, presne ako spoločnosť…​ Prvý akord gitary však prerušil Will, ktorý podišiel ku mne a položil mi ruku na plece:

"Si neoddeliteľnou súčasťou našej spoločnosti," povedal jemne. To by som od neho nečakal.

"Áno, ja viem." Stiahol ruku a uprene sa mi pozrel do očí.

"Pre našu spoločnosť je tvoja schopnosť nebezpečná, lebo odvádza od reálnych problémov. Niet pre ňu v nej miesto. Radi ti pomôžeme, aby si sa adaptoval a stal sa znovu jedným z nás…​"

Will zmizol, hlas však ostal. Okolo mňa bola náhle tma, ktorú sem-tam osvietili červené a žlté kruhy, ktoré blikali v kratučkých intervaloch a pripomínali mi svetlá na diskotékach, keď ešte existovali…​ Ešte posledná myšlienka na môj posledný výlet a…​

"Chceš sa adaptovať. Chceš byť opäť normálnym občanom." hovoril hlas.

"Áno! Áno! Chcem!" vykríkol som bez rozmýšľania. Aj keď len v duchu.

"To je dobre, veľmi dobre," povedal hlas a vycítil som z neho uspokojenie. A ja som bol šťastný, že za to môžem ja…​

Prebudenie bolo klasické, znovu som si nepamätal, kde som a ako som sa tam dostal. Chvíľu to trvalo, kým som si spomenul na Peuta a potom som si spomenul aj na ostatné. Zahanbil som sa. Ja si tu ležím a ostatní pracujú! Spôsobujem spoločnosti len samé problémy. A začalo to tak nevinne…​

"Áno, tak to chodí," povedal Peut a sadol si ku mne. Všimol som si, že má záujem na tom, aby mi pomohol. Ja tiež. Len neviem, prečo sa na mňa ostatný personál zariadenia díva tak trochu vystrašene, občas mám pocit, že na nich pôsobím ako nejaká tajomná príšera. Asi preto sem sestrička chodí tak zriedka. A priznajme si, vidieť stále len môjho Peuta mi začínalo liezť na mozog.

Potom som si opäť spomenul, že ležím na Oddelení pre výskum Anomálií. Preto to označenie ANM-0110. Človek s fantáziou.

Peut si znovu vypočul, ako som sa sem vlastne dostal. Ako sa niekedy počas tretieho ročníka vysokej školy vyskytli názory, že som iný, ako ostatní. Doma sa mi snažili pomôcť, ale nedokázal som ich pomoc prijať. Nedalo sa to zastaviť a často som sa pristihol, ako myslím na veci vymyslené, alebo vzdialené a nereálne. Ako o nich dokonca píšem…​ Keď sa moje myšlienky prejavili navonok, bolo už neskoro, odvrátili sa odo mňa všetci. Aj väčšina mojich "priateľov"…​ Riskovali by svoj ďalší život, keby so mnou boli, teraz to už viem. Ale vtedy som bol idiot. Mal som sa o to pokúsiť sám, skúsiť zabudnúť…​ potlačiť aspoň vonkajšie prejavy.

Potom ma dostali sem. Neviem kto, neviem ako. Bolo dosť možné, že som sem prišiel aj sám…​ Na môj mozog sa spoliehalo dosť ťažko. Nevedel som, čo je realita a čo len predstava. A teraz o tom všetkom bez problémov hovorím Peutovi.

Kedysi som si myslel, že je ťažké vysvetliť predstavu človeku bez fantázie.

Potom som sa presvedčil, že je oveľa tažšie s fantáziou žiť.

"Som rád, že si pripúšťate svoju…​ povedzme anomáliu. Nerád to tak nazývam, lepšie by hádam znelo slovo vlastnosť," povedal Peut.

"Chcem s tým niečo urobiť," povedal som pevne. Kedysi by som sa k takej vete nedokázal prinútiť, tu to išlo hravo už po troch cvičeniach a týždni pobytu. Lekársky a psychologický pokrok dnešných čias.

"To je dobré znamenie," opakoval Peut. "Spontánne vyliečenie za pomoci našich odborníkov je veľmi pravdepodobné," povedal a mal som pocit, že pozrel na slúchadlá.

"To som rád," súhlasil som. Dôvod, prečo som tu, mi teraz pripadal strašne vzdialený. Chcel som byť preč - a to sa dalo jediným spôsobom. Terapiou.

"Aj ja." Peut sa na pár sekúnd odmlčal.

"Ak by to nezabralo, jediným riešením je operácia," dokončil.

Zrejme ma nechcel vydesiť, ale podarilo sa mu to. Oblial ma studený pot. To slovo v sebe skrývalo niečo príšerné a predstava života po nej - ešte viac…​

Nesmiem mať predstavy! Nesmiem!

Zhltol som tabletky. Peut čakal len na to a hneď odišiel.

Po liekoch som mal mozog neobyčajne čistý a jasný. Zbavený každého balastu, pripravený logicky uvažovať. Plne som si uvedomoval, čo so mnou je a že mi lieky pomôžu zbaviť sa mojej anomálie. Nemal som nijaké predstavy, možno s výnimkou tých najjednoduchších, ako vybavenie si ručičkových hodiniek v mysli.

Keď tabletky účinkovať prestali, cítil som sa dosť mizerne. Odvaha a jednoznačnosť v mojich myšlienkach zmizla a musel som sa premáhať, aby som sa nerozsypal. To, proti čomu som musel bojovať každú minútu sa teraz prejavovalo oveľa silnejšie, ako keď som bol pod liekmi. Ale bola to súčasť terapie, ako mi vysvetlil Peut. Vedome som sa zdráhal akejkoľvek predstavy a bol som veľmi šťastný, keď sa mi to darilo. Pripomínalo mi to totiž, že sa možno čoskoro dostanem domov.

Pred spaním som vzal tabletky a začal som pociťovať prvé pocity únavy. Bol to ťažký deň, vlastne každý deň je tu ťažký…​

Monotónne vírivé kruhy sa začali sfarbovať do modra a spomedzi nich som začul akési hlasy. Najprv som tomu neveril, veď aké hlasy môžu vydávať kruhy? Niečo také nie je reálne možné. Hlasy však neprestávali, tak som sa pokúsil rozoznať, čo vravia. V mozgu mi zaznelo varovanie, čosi ho prirovnalo k výstrelu do vzduchu alebo štuchnutiu do chrbta…​ Usiloval som sa mozog poslúchnuť, ale tie hlasy…​

Kruhy zmizli.

"Rýchlo, berte ho dnu!"

"Pozrite, ušiel od nich! Pozrite na jeho hlavu!"

Ktosi vzrušene strhol moju čiapku.

"Rýchlo dnu!" zvolal ten prvý hlas. "Zranenia mu ošetríme neskôr."

Vtiahli ma do nejakej veľkej miestnosti a pred očami mi začali tancovať rozmazané a farebné obrazy.

"Preboha!" zvolal ďalší hlas. Patril nízkemu chalanovi s čiernymi fúzikmi. Bol to prvý človek, ktorého som videl po tom, ako mi zrak začal fungovať…​ a zdalo sa mi, že ho poznám. Niekto mi ošetroval zranenia na rukách a hlave. Opäť som upadol do bezvedomia.

Vonku svietilo slnko a spieval akýsi vták. Bolo mi to však celkom jedno. Napäto som očakával rannú vizitu a môj pocit nervozity rástol, keď som si hlbšie a hlbšie uvedomoval, že som mal v noci sen. Napriek dvojitej dávke tabletiek. Keď to Peut zistí a on to zistí…​ Zakrútila sa mi hlava a slovo "operácia" sa mi pred očami objavovalo vo všetkých farbách. Bezmyšlienkovite som schmatol rannú dávku tabletiek, ktoré už boli pripravené na stolíku.

Únava zo mňa spadla a spievajúci tvor ma opäť začal zaujímať. Keď vošiel Peut, úplne pokojne a nezaujate som mu vyrozprával o svojom nočnom zážitku a žiadal som ho o pomoc.

Najlepšie by sa asi osvedčila trojitá dávka tabletiek…​

Zrazu ma trochu zamrzelo, že ležím v izbe sám. Spoločnosť by mi určite prospela. Takto som tu sám, len so svojimi myšlienkami…​

Som ja ale idiot! Ako som len mohol zabudnúť, že ANM-0110 vyžaduje úplnú izoláciu! A najmä od ostatných ANM-0110! Každý kontakt by mohol spôsobiť recidívu alebo - možno aj niečo horšie. Peut predsa spomínal akýsi prípad, keď sa pacientovi podarilo zničiť prácu Peutov v celom oddelení…​ Podrobnosti nespomenul, len, že odvtedy sú popruhy na každej posteli. A že každá izolačka je strážená. Dávajú na nás pozor…​ Tak to má byť!

Peut mi ukázal záznamy z noci. Krivky, grafy a čísla.

"Vedeli sme o vašom sne, ale pokúsili sme sa vám ponechať možnosť voľby. Už by ste na tom mali byť oveľa lepšie…​ Prečo ste neposlúchli naše varovanie?" spýtal sa tvrdo.

"Ja…​ neviem, nemohol som sa zastaviť!" spomenul som si na ten "výstrel" a napriek liekom ma začal ovládať strach.

"To je mi ľúto, naozaj," povedal Peut. "Na trojité dávky liekov zabudnite. Už dávno ste mali mať realistickejšie myšlienky," pozrel na okno a chvíľu mlčal. Vedel som, čo bude nasledovať a aj nasledovalo.

"Skrátka, váš prípad sa ťahá už neštandardne dlho. Potrebujeme vaše lôžko pre ďalšieho…​ ANM-0110." Celkom sa zmenil.

Aj vo mne sa čosi zmenilo. Pravdepodobne tabletky zabrali v druhej fáze a preto mi nič z toho, čo hovoril, nevadilo.

"Pravdaže," súhlasil som. "Operácia je nevyhnutná. Len robte, čo je potrebné," a usmial som sa.

Peut sa len uškrnul, ale zdalo sa mi to ako najkrajší úsmev na svete.

"Výborne," povedal. Obrátil sa na sestru vo dverách a kázal pripraviť operačnú sálu číslo 2. Nie je to nádhera? Rýchlosť, komfort, istota. Úspech je zaručený.

"Hej, preber sa! Rýchlo!" Ktosi mykal mojím telom a konečne som sa odhodlal otvoriť oči.

"Musíme preč! Máme náskok len pár minút!"

Poobzeral som sa a pár sekúnd som si spomínal na prostredie. Potom som pozrel na svoj hrudník - ochranná vesta bola takmer celkom zničená. Ktosi mi podal zbraň. Greg.

"Poď! Musíme ísť!" zvolal. Ťažkopádne som sa pohol. Asi som mal polámané rebrá. Prekročil som telá mojich bývalých priateľov, išlo to celkom ľahko, lebo môj mozog ešte stále nefungoval. Schmatol som zbraň - pripravený, chladnokrvný. Pozrel som na hodinky. Ešte stále nebolo dvanásť.

"Rýchlo, vezmi si to!" povedal Greg a strčil mi do úst tabletky.

"Proti halucináciám. Malo by to potlačiť tie ich lieky…​"

Trochu horké tabletky. Ale hneď sa mi prestala krútiť hlava a pri pohľade na Gregovu tvár mi bolo jasné, že je jediným zo skupiny, ktorá sa po mňa vrátila. Jediný, čo prežil. Teraz nebolo času na ďakovanie, na spomienky. Za nami zaduneli kroky na kovovej dlážke a prvé výstrely narazili na stenu pred nami. Prebehol som už len pár krokov a ďalší výstrel ma zhodil na zem a posledným mojím pocitom bola bolesť v chrbte.

V ústach som zacítil chuť tabletky. Alebo niečoho iného? Bol som pri plnom vedomí. Nemal som strach, bol som skôr zvedavý. Vysokoautomatickú operačnú sálu na prácu s mozgom nevidí človek na vlastné oči každý deň. Vlastne, normálny človek nemá to potešenie nikdy. Exkurzie sú už dávno vylúčené. Operatér mal na tvári masku a neodpustiteľný biely plášť. Len pás nebol červený, ale zelený. Skúšal som si spomenúť, čo znamená ktorá farba, ale okrem toho, že modrá označuje sestry a červená Peuta, ma viac nenapadlo.

Pozoroval som operatéra, ako pripravuje prístroje, ktoré nado mnou zapípali a hydraulika zakvílila. Ťažký operačný robot sa začal zosúvať dolu. Ešte kontrola popruhov - v poriadku. Pripravil sterilné operačné pole a zmizol za sklenenými dverami. Teraz určite stlačí ENTER.

Injekcia na mechanickom ramene sa pohla. V ruke to trochu pichlo a zacítil som slabé pálenie. Potom sa svet zakrútil a zmizol v čiernej diere.

Tma. Svetlo.

Zažmurkal som očami. Zakvílila hydraulika a od mojej hlavy sa čosi odlepilo. Bolo to čierne a bránilo mi to vo výhľade. Bolesť som zatiaľ necítil.

Hneď som si spomenul, kde som. Najprv ma zaujalo, že je dnešná technika taká dokonalá a bezbolestná…​ a hneď potom ma zabolela spomienka na to, prečo som tu.

Teraz sa bolesti už nezastavili. Každú zložitejšiu myšlienku som cítil na vlastnej koži a dunela mi z nej celá hlava. Akoby…​

Zvláštne bolo, že bolesť prichádzala v intervaloch. Keď som o nej len rozmýšľal, nebolelo ma nič, keď som sa však bolesť pokúsil k niečomu prirovnať, bolelo to ako…​ au!

Dvere sa otvorili. Operatér bol ešte stále sám, ale čakal som, že každú chvíľu prídu ďalší.

Ten človek sa sklonil nado mnou, jeho tvár oproti mojej a pozeral mi priamo do očí. Potom si zložil masku…​ Tusím som ho spoznal. Mal čierne fúziky.

Ďalšie dva dni boli nádherné. Bolesť som sa postupne naučil ovládať, tabletky som dostával už len dvakrát za deň a Peut za pomoci výsledkov testov konštatoval, že operácia bola úspešná. Prístroje konečne nezaznamenali žiadne nočné výlety do podvedomia, žiadne predstavy.

Vyšlo to. Presne, ako som to vždy chcel, ako to chceli oni, ako sme to chceli my. Mohol som odísť.

Peut mi potriasol rukou. Vraciam sa do spoločnosti…​ ako dlho som vlastne bol preč?

"Dva mesiace," odpovedal Peut, keď som otázku zopakoval.

V duchu som zahmkal a pobral som sa preč. Pri dverách som sa zastavil, lebo som mal ešte niečo v pláne. V tej chvíli niekto zaklopal a tak som ustúpil z cesty.

Vošiel operatér. Na nikoho iného som nečakal. Pozrel na mňa a usmial sa na výsledok jeho snaženia. Potom sa pozdravil s Peutom a odovzdal mu nejaké dátové disky.

"Mimochodom," obrátil som sa na Peuta, keď sa operatér pobral na odchod, "myslíte, že je ťažšie niečo vysvetliť človeku bez fantázie, alebo s fantáziou žiť?"

Chvíľu nechápal, ale keď zbadal, že sa ho to pýtam bez akýchkoľvek postranných úmyslov, odpovedal:

"Isteže s ňou žiť!" V tej vete som zacítil odpor k samotnému slovu "fantázia". Alebo to bol strach?

Prikývol som a usmial som sa.

"Máte ako vždy pravdu, Peut. Aj ja som si to myslel."

Obrátil som sa k dverám a môj pohľad narazil na operatéra.

"V každom prípade, nás čaká tá ľahšia z týchto dvoch alternatív…​" povedal operatér a zamkol dvere. V tom istom momente sa mi pri kovovom cvaknutí zámku vybavila opäť tá vesmírna loď a akčná scéna, čo by nasledovala chvíľu po dvanásť nula nula. Krivo som sa uškrnul, lebo mierna bolesť ešte vždy sprevádzala moje predstavy. Ale lepšia bolesť, ako byť bez nich.

Pozrel som na Peuta. Mal otvorené ústa, ako ja pred tými pár sekundami. Konečne zo seba dostal vetu:

"Čo…​ čo to…​"

Boli to skôr slová ako veta.

"Chce vám niečo povedať. Ale to vy nemôžete pochopiť," povedal operatér. Potom sa opravil:

"Vy si to nedokážete predstaviť…​ tak ako vám to vysvetlím?"

Peut vytreštil oči. Mal ich ešte o niečo väčšie, ako tenisové loptičky. Keď si myslel, že pochopil, o čo ide, zmeravel. Ďalším jeho životným prejavom bol výpad smerom k telefónu. Alebo možno k skrini s liekmi. Tak ďaleko sa však nedostal, my sme boli rýchlejší. Slúchadlo tlmene tresklo o zvyšok telefónu. Keby bol prístroj z kovu, iste by sa zaiskrilo…​ predstavil som si to. Bolo to pekné.

Postavil som sa k Peutovi a predostrel som mu niektoré z mojich fantázií. Bol šokovaný, kde sa to vo mne berie, presne ako ja včera v noci, keď som zistil, že opäť môžem snívať. Ale operatér ma na to vtedy po operácii upozornil, tak som bol pripravený. Peut kričal a mával rukami, aby sa ubránil, ale ruky sme mu chytili a ústa zapchali. Nie, neublížili sme mu, len som chcel, aby ma chvíľu počúval. Veď predtým mu to išlo perfektne…​ Ale to asi len počúval. Ja som od neho žiadal trochu viac. Podarilo sa mi zobudiť jeho zvyšok predstavivosti.

Trvalo to chvíľku. Dal som mu čas na strávenie. Celý život bojoval proti cudzej i svojej skromnej fantázii a predsa ho teraz zdolala. Stalo sa mu, čoho sa najviac obával, čo si nikdy nepripúšťal v súvislosti so svojou osobou. Preto som chápal, že je zmätený. Zosunul sa na zem a operatér mu vpichol injekciu, ktorú priniesol so sebou.

"Nebude sa na to pamätať…​ zato bude mať pekné predstavy. Žiadne farebné kruhy, ako tie ich tabletky!" povedal a mne bolo jasné, že už čo-to preskákal.

"Poďme, Will," povedal som a podal ruku svojmu najlepšiemu priateľovi. Nebyť jeho - je zo mňa suchopárny obmedzenec s amputovanou časťou mozgu. Ale mal som šťastie. Len trochu utlmil moje centrá predstavivosti…​ Dočasný a predsa navonok trvalý úspech - a všetci sú spokojní…​ A ja som sa naučil byť opatrný.

Pravda, možno tá spokojnosť nie je bezhraničná, existuje jedna výnimka…​ Ani som ho nepoľutoval.

Hneď na chodbe sme zavolali sestru a oznámili jej, že sa Peutovi niečo stalo. A keď sme prechádzali hlavnou bránou, videl som ho v duchu, ako už o pár hodín obsadí miesto možno práve v mojej bývalej posteli s označením ANM-0110…​

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu