Bozk

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Vstal od televízora a na chvíľku zabudol na práve bežiaci diel toho nového nekonečného seriálu. Bol smädný. Chladnička upokojujúco bzučala. V spodnom regáli nahmatal fľašu Coly a otvoril ju. Všetko doteraz robil bezmyšlienkovite, ale zasyčanie oxidu uhličitého ho vrátilo do reality.

Stalo sa to včera večer, keď mali stretnutie. Známi, ktorých nevidel celé veky, vlastne od skončenia školy…​ a bola tam aj ona.

Dlho váhal, či tam má ísť, keď dostal pozvánku. Pamätal sa ešte pridobre na to, čo si kvôli nej vytrpel a…​ hoci si myslel, že je to už všetko dávno v poriadku, nebolo. O tom sa presvedčil na vlastnej koži…​

Prišiel trochu neskôr, lebo ho šéf nechal odladiť nový program. Tiež si niekedy vie nájsť pravú chvíľku, pomyslel si. Ale jeho druhé ja mu navrávalo, že je to znamenie, aby nikam nešiel a vyhovoril sa na prácu. Väčšina z jeho bývalých spolužiakov vedela, že popri štúdiu stíha pracovať ako "tieždosťdôležitý" programátor aplikácií v pobočke známej firmy, takže by to nebol problém.

Keď vstúpil do dverí podniku, na chvíľu si pripomenul sladké časy na strednej škole…​ Tá životná pohoda a elán…​ Krásne spomienky…​ V podstate…​

Zvítal sa so všetkými, niektorých nevidel naozaj už niekoľko rokov. Prišla k nemu aj ona a povedala jediné slovo.

"Ahoj…​"

Pozrel jej do očí, hoci ho to stálo nemalú námahu. Boli stále rovnako krásne, ako kedysi. Na svoje prekvapenie v nich zbadal čosi…​ ospravedlňujúce. To nečakal. Alebo si to len navrával? Zrejme áno.

"Ahoj," odpovedal neutrálne, "ako sa mávaš?"

"Dobre," tiež nepresvedčivo povedala ona. Nevedel, čo cíti, ale mal aj z tých pár slov čím ďalej tým horší pocit. On jej nemusel nič hovoriť, stačil jeho pohľad…​

"Vieš," povedala napokon, "je mi to ľúto."

Zastavil ju tichym zdvihnutím ruky a ešte tichším hlasom. Alebo naopak.

"Nechaj to."

"Prepáč…​," nahle sa jej výraz zmenil,"pamätáš si ešte Toma?"

Panebože, ako by si ho mohol nepamätať???

"Vieš, že sme zasnúbení?" dodala, keď pomaly prikývol.

"To som rád. Dúfam, že budete šťastní…​" Čo iné jej mohol povedať? Trochu sa uvoľnil, veď je to minulosť. Dávno zabudnutá. Nestojí za to stále spomínať.

"Si milý, dakujem," usmiala sa na neho. Snažil sa nemyslieť na to, že to už niekedy a niekde počul. Chcel sa už odvrátiť a zmeniť spoločnosť, ale zastavila ho pohybom ruky.

Rýchlo ho pobozkala.

"Spomienka na minulosť…​" povedala. Nevedel, čo si má o tom celom do pekla myslieť. Nechal ju teda s Tomom, ktorý sa k nej práve pripojil a vrátil sa k skupinke.


V podstate to bol pekný večer, pomyslel si a odložil fľašu. Bolo to fajn, vidieť ich zasa všetkých pokope. Niektorí sa trochu zmenili (cítil sa trochu trápne, keď nespoznal Petra, ale zmena z vystrihaného chalana na zarasteného chlapíka s bradou bola na jeho pamäť priveľkým sústom). Ale bola to ich stará trieda.

Do vedomia sa mu dostala akási myšlienka, no nedokázal určiť jej pôvod. Rýchlo zažmurkal a venoval sa opäť klávesnici. Kdesi za chrbtom hučal televízor. Boli zapnuté večerné správy. Obrátil sa, lebo čosi ho zaujalo. Dnes to asi nedokončí.

"…​ už siedma obeť. Polícia zatiaľ neobjavila žiadne dôkazové materiály, ktoré by prispeli k vyšetreniu. Odborníci sa zatiaľ rozchádzajú aj v tom, či sú tieto bleskové samovraždy dielom náhody, alebo zámeru. Na miestach smrti sa nenašli žiadne listy ani iné dokumenty odôvodňujúce…​" Stíšil zvuk. Na Internete sa dozvie viac!

Na Webe publikované materiály boli však len o málo podrobnejšie. Fotografie z miest činov by možno kriminalistovi niečo naznačili, pre neho to však boli len zohavené telá.

Pocit, že sa v ňom stále silnejšie ozýva jeho druhé Ja zosilnel. Akoby začul vo svojej hlave hlas…​ jeho hlas, ktorý mu ticho, ale veľmi presvedčivo čosi hovoril. Nemohol však rozoznať slová. Cítil sa trochu omámený a zatackal sa. Pohár pustil dávno z ruky. Telo mu stŕplo v kŕči a prúd myšlienok ho unášal kdesi preč do tmavej priepasti…​ Bol to absolútne príjemný pocit. Nevedel, alebo nechcel mu odolať?

Striasol sa. Čo to má znamenať??? Nechápavo sa pozrel na pohár na zemi - nerozbil sa, ale nepämatal sa, že by ho púšťal z ruky. Niečo tu nehralo.

Zodvihol pohár a odložil ho. Dokonca sa vrátil skontrolovať fľašu, či v nej naozaj nebolo niečo iné, ale v tom to nebolo.

Nakoniec mykol plecami a vliezol pod sprchu.


Profesor si pomädlil ruky a stlačil ENTER. Simulácia sa vyvíjala celkom sľubne. Až na tie vedľajšie účinky, ale tie časom odstránia. Bolo to presne to, čo od nich chceli a bol rád, že sa im to po dlhom výskume podarilo. Napadlo ho, žeby sa mohol ísť pozriet, ako postupuje Wanek.

Jerry Wanek bol v ich ústave najlepším biológom, mikrobiológom, biochemikom aj fyzikom. Ktovie, kde sa mu v mozgu uložilo toľko informácií, ale vedel vždy všetko. Dokonca mal minulý rok dostať Nobelovu cenu za tento výskum, no nakoniec…​

Profesor prebehol magnetickou kartou po ovládači dverí a ten súhlasne pípol. Ťažká oceľová bariéra sa odsunula a odhalila Wanekov labák. Všade plno monitorov a skúmaviek, ako všade v ústave. Pred ním sa krčil Wanekov chrbát; asi si ho nevšimol. Podišiel kúsok bližšie.

"Ahoj, Jerry," ozval sa. Wanek sa strhol, naozaj v pracovnom zápale nevnímal okolie. Skúmavky na jeho stole zadrnčali, ako sa mykol a tá v jeho ruke sa takmer rozbila.

"A-ahoj Bill," odpovedal konečne, "ty tuším chodíš ticho ako mačka," uškrnul sa a odložil skúmavku. Vzápätí vzal celý stojan a odniesol ho do chladničky.

"Na čom práve pracuješ?" opýtal sa Bill a pozeral, ako sa na pulte chladničky kombinovanej s mraziacim boxom na tekutý dusík rozsvecovali svetielka. Najprv červené, potom žlté a nakoniec zelené. Modrý ukazovateľ teploty začal klesať.

"Ále, robím len nejaké nepodstatné testy…​ Štatistické vyhodnotenie a tak. Čo tvoj výskum?" povedal, keď spolu opustili labák a kráčali bielou chodbou k automatu na kávu.

"Fajn, fajn. Simulácia je v pohode…​ Ale," zarazil sa, "prečo to nazývaš mojím výskumom? Robíme na ňom predsa všetci."

"Ale no tak," usmial sa Jerry, "ty si predsa za to dostal Nobelovu cenu, nie?"

"To áno…​ ," povedal Bill a stlačil tlačidlo s nápisom dvojitý cukor. Automat zabzučal a do pohárika sa začala liať káva.

"No vidíš! Je to tvoja zásluha," opäť sa usmial Wanek. Bill sa usmial tiež, nemohol sa však ubrániť dojmu, že ten úsmev bol tak trochu falošný…​

"Okej, idem pokračovať," veselo povedal Jerry a oblúkom odhodil plastový pohár do koša.

"Za dva! Jerry Wanek versus Bill Carter 2:0!" zvolal.

Bill sa opäť usmial. Niekedy bol Jerry celkom zábavný.

Keď sa Jerry odvrátil a vracal sa do svojho labáku, na jeho tvári sa objavil skrútený úsmev. 2:0…​ pomyslel si. Bude to oveľa oveľa viac!

"Prehráš na celej čiare, Bill!" zašepkal.


V správach opäť hovorili o záhadných samovraždách. Pripomínalo mu to nejakú masovú záležitosť, ale toto sa neodohrávalo naraz a ani na jednom mieste. Dnes v noci, ako počul, našli ďalších 21 tiel. Vraj v nich prevažovali narkomani…​

Zazvonil telefón. Lenivo sa k nemu pohol, no prvé slová v slúchadle ho prebrali tak, ako žiaden iný prostriedok:

"Paul Hickens? Tu je detektív Landis…​"


Oddelenie vrážd - bleslo mu hlavou, keď vystúpil z auta. Detektív mu nepovedal do telefónu nič konkrétne, no Paul chápal, že zrejme vie niečo, o čom nevie, že to vie. V chodbe sedel Tom s hlavou medzi dlaňami. Čo ten tu ro…​

Z jeho zdeseného výrazu mu to hneď nedošlo.

Ale predsa.

"Čo - čo je s ňou?!" vrhol sa k nemu. Tom však nedokázal povedať ani slovo. Okrem toho si Paula hneď zavolal Landis…​


Wanek skontroloval teplotu. Bola presne na hornej hranici bezpečnosti. Niečo by sa s tým malo urobiť, pomyslel si.

Ale zatiaľ mu to všetko vychádzalo. Kým tie primitívne Billove simulácie budú uskutočnené, on bude dávno hotový aj s praktickými výsledkami!

Vidina svetového uznania sa mu rozplynula pred očami, keď si spomenul, ako videl Cartera preberať Nobelovu cenu. Tresol päsťou do stola. Doska pevného stola sa zachvela. Vibrácie dreva akoby Waneka upokojovali.

Bill kráčal po chodbe a mal pocit, že chce niečo urobiť, ale nevedel, čo. Možno len déjà vu, povedal si.

Keď neskôr v labáku začul štrnganie skúmavok, asociatívna pamäť sa prebrala z letargie. Veď Jerry mal na stole pôvodnú Vzorku!!! Panebože!

Rýchlo vyletel z dverí a celý čas bežal. Zrazil pritom dvoch technikov a možno aj pár kolegov, ktorí sa mu priplietli do cesty pri výťahoch. Nemal čas na vysvetľovanie a už vôbec nie na ospravedlňovanie. Veď Jerry robí pokusy s pôvodnými a najprísnejšie stráženými Vzorkami, ktoré im dodali, keď mali robiť tento výskum! Nikdy sa nedozvedel, z čoho pochádzajú. Vedel iba jedno - ešte sa s takým niečím nikdy nestretol.

Možno ani zvyšok populácie na Zemi.

"Jerry!" zvolal hneď odo dverí.

Čakal ho. Alebo počul na chodbe. Uháňajúci profesori už nechodia ticho ako mačky. V ruke mal skúmavku.

"Čo…​"

"Áno, Bill, to je presne ono," ukázal na tekutinu. Bola to Vzorka.

Bill chcel niečo povedať, ale Jerry ho umlčal.

"Kašlem na to, čo robíš aj na to, čo si myslíš," v jeho hlase a výzore bola jednoznačná nenávisť. Bill ho takéhoto ešte nikdy nevidel, ale pochopil, že Jerry Wanek už nie je tým vedcom, ktorého poznal.

"Nikdy si nemal dostať tú cenu za môj" toto slovo zdôraznil, "môj výskum! Ja som zabezpečil tú vzorku! Teda je to len a len moja zásluha!"

Bill prestal počúvať. Jerry bol celkom mimo. Skôr rozmýšľal, čo podnikne. Kým má Jerry v ruke vzorku, nemôže podniknúť vôbec nič. Vzorka bola kontaminovaná, to si ešte dobre pamätal…​

"…​ dokážem ti, že len môj výskum konečne dospel k riešeniu!"

Videl, že Carter sa snaží držať od neho ďalej.

"Ale no, hádam sa len nebojíš kontaminácie," uškrnul sa.

Pohybom palca otvoril skúmavku a šplechol ju Billovi do tváre. Carter sa snažil uhnúť, ale nepodarilo sa mu to. Mal jej plné oči. Kým kričal a snažil sa Vzorku dostať z tváre, Jerry sa usmieval so skleneným pohľadom v očiach.

"Asi si pamätáš, aké to má účinky, však?" opýtal sa ležiaceho Billa.

Neodpovedal.

"Ale iste nevieš, aké má táto, hm? Prezradím ti, že pôvodne mala byť pre špeciálne oddelenia blízke ministerstvu obrany…​"

Bill otvoril oči. Videl normálne, len po okrajoch plášťa, ktorým si utieral tvár, zbadal svetlomodré fľaky po Vzorke, ktoré ho presviedčali, že toto je realita a nie sen, z ktorého sa prebudí.

"No, tak aby si vedel, táto Vzorka ťa nezabije. Vlastne," opravil sa, "nezabije ťa ona. Zabiješ sa sám. Uvidís, že To vie celkom dobre preniknúť do vedomia"

"Si blázon…​" zašepkal Carter.

Wanek sa zarehotal.

"Možno, ale stále je to lepšie, ako byť mŕtvy! A ty si už mŕtvy! Mám to odskúšané, sám si to videl."

Samovraždy, ktoré ukazovali aj v televízii mali spoločného menovateľa. Jeho.

Bol to absolútny blázon!

"Čo nechápeš, že keď príde polícia tak…​"

"Počkať, počkať, tak ty myslíš, že zavoláš políciu?", uškrnul sa Jerry, "vlastne, prečo nie, nech len prídu. Ale presvedčia sa len o tom, že naleteli výmyslom nejakého šialenca. Vzorku tu už nenájdu, keby aj vedeli, kde ju majú hľadať, nevedia, čo majú hľadať. Tebe nikto neuverí…​ A okrem toho," ukázal na neho, "ty by si nemal byť vôbec v kontakte s ľudmi…​ si kontaminovaný a šíri sa to najma výmenou telesných tekutín."

Carter stíchol. Vedel, že nemá šancu zbaviť sa Vzorky zo svojho organizmu. Cítil, ako To preniká sliznicami, ktoré zasiahla. Stal sa hostiteľom. Ale nemohol to nechať tak! Pohol sa k Jerrymu.

Ten mierne zaváhal a ustúpil.

"Ááá…​ nový zvrat! Pokúsiš sa ma zabiť?"

Vzápätí ležal Bill na zemi po bleskovom údere silnej Wanekovej päste v gumenej rukavici.


Bola mŕtva. Bola treťou obeťou tejto noci.

Detektív Landis sa chvíľu rozprával s Paulom. Paul mal alibi, tak hľadali iné riešenia. Mohlo ísť o nejakú depresiu, najmä po tom, čo mu vyrozprával Tom. Po tej stretávke sa strašne zmenila a keby ju Tom nepoznal, myslel by, že je pod narkotikami. Bola kdesi vzdialená…​

Paul to nechápal. Jane bola super dievča a nikdy by sa neznížila k niečomu takému. V tom s Tomom celkom súhlasil. Čo sa jej teda stalo, keď v ju noci našli s podrezanými žilami? Po chvíli začal mať Paul pocit, že sa mu svet krúti pred očami. Zasa zacítil ten pocit, ako pred pár hodinami doma. Niečo ho unášalo nevedno kam a Paul sa tomu nemohol ubrániť. Možno naozaj ani nechcel, zrazu sa cítil tak príjemne…​ Tak ľahko, akoby bez tela. Priam sa vznášal. Farebné efekty zjasneli. Začul dlhý a strašný výkrik, ktorý však bol čudnou akustikou zmenený tak, že nevedel rozlíšiť, kto kričí. Vtom, akoby sa pred ním rozostúpila opona, objavila sa tvár. Bola to Jane.

"Paul, počujete ma?"

Počul ten ženský hlas, ale nemohol sa prinútiť otvoriť oči. Ostatné zmysly tiež fungovali len ako-tak.

"Áno…​kde som?" Táto krátka veta mu zabrala asi pol minúty.

Ženský hlas pokračoval.

"V sanitke. Vezieme vás do nemocnice…​ Paul," povedala naliehavo, "viete, čo sa stalo?"

Paul nemal potuchy. Nevnímal nič okrem toho hlasu a pocitu malátnosti.

Začul hlas detektíva Landisa.

"Paul, práve ste sa pokúsili o samovraždu…​"

Tieto slová ho zasiahli ako výbuch.

"Čože??" dokonca mal pocit, že sa trochu preberá. Kto by nie.

"Áno, je to tak…​"

"Nechajte ho teraz, detektív. Musí mať pokoj," povedala sestra.

Posledný zvuk čo počul, bolo pípnutie jeho hodiniek.


Policajná hliadka našla profesora Cartera na dlážke v jeho pracovni. Presne tak, ako to popísala sekretárka, ktorá ho našla. List, ktorý ležal pri jeho pravej ruke bol adresovaný vyšetrovateľovi prípadu.

Veci, ktoré v ňom boli, pripadali Landisovi ako zlý vtip umierajúceho blázna. Nebolo možné uveriť im! Carter obviňoval Waneka z úmyselného rozšírenia neznámej a neprirodzenej formy života (táto formulácia pripadala Landisovi zvlásť bláznivá). Sám sa vraj stal jej obeťou. Písal doslova:

"…​ keď ma nájdete, vyvarujte sa kontaktu s mojím telom, ktoré je týmto kontaminované…​"

Podľa toho, čo im o profesorovi povedal Jerry Wanek, jeho blízky spolupracovník a priateľ, bol v poslednom čase profesor veľmi labilný a prejavovali sa u neho paranoické príznaky. Zrejme sa nervovo zrútil, keď spáchal samovraždu. Doktor Wanek svojho priateľa ľutoval a detektíva uistil, že sa naozaj niet čoho obávať. List, ktorý označil za výmysel chorého mozgu, putoval k psychológom a telo do márnice.


"Paul," začul hlas detektíva, "zdá sa, že máme stopu…​" Landis bol za sklom izolačky. Až teraz si uvedomil, že ešte leží v nemocnici. Izolácia mu až tak nevadila. Chcel byť sám. Nemohol sa vyrovnať s tým, že sa pokúsil o samovraždu. Najmä, ak o tom vôbec nevedel! Akoby to bolo v sne!

"Naozaj?" Paul sa pozrel na obviazane rebrá, ktoré sa snažil preraziť ostrým perom na Landisovom stole. Takmer sa mu to podarilo.

"Áno…​ dostali sme sa k listu, ktorý pred smrťou napísal istý vedec. Podľa neho ide o sabotáž…​ Paul, bol rozšírený nejaký vírus…​ Ten spôsobuje tie samovraždy. Viete, tie v celom meste…​

"To nemyslíte vážne! Vírus spôsobujúci samovraždy?" Paul mal pocit, že to znie ako v zlom filme. Vvy tomu veríte?"

Detektív trochu zosmutnel. Povedal mu, čo podnikli. Coroneri, ktorí manipulovali s telom profesora Cartera boli mŕtvi.

Paul si to skúsil predstaviť. Stále mu to unikalo z mysle.

"Takže ste tomu nakoniec uverili? Tomu listu?"

Landis prikývol. Nechal sa od Waneka nachytať a poriadne. Ten šialenec musel byť celkom mimo, keď pred svedkami vyhlásil, že je všetko v poriadku. Nebolo. A tak, ako najprv tvrdohlavo odmietal pravdivosť listu, teraz mu slepo veril.

"Áno. Ten vírus, nech je to čokoľvek…​ je niečo, čo spôsobuje zmeny v uvažovaní…​ preberá to riadenie mozgu…​ V podstate vás to ovláda. Nepríjemné, však? Najmä, ak sa vás to pokúša zabiť…​"

"Ale prečo?? Prečo?" nechápal Paul.

Ani detektív.

"Som jediný, kto to prežil…​ Mám to?"

"Vyšetrili vás…​ Nenašli nič," povedal Landis.

Paul nevedel, či to má brať pozitívne alebo negatívne. Pokúsil sa o samovraždu sám, alebo pod vplyvom niečoho iného? Tá pamäť…​

"Viacmenej máte príznaky infekcie. Presnejšie, mali ste. Priviezli vás sem a zdá sa, že to pomaly ustupuje…​ Možno…​ možno mu to nevyšlo a tak…​ Znelo by to logicky, nie?"

Paul nič nechápal. Logika bola irelevantná, najmä ak ide o bláznov a vírusy. Slová mu tancovali pred očami. Dokázal o nich rozmýšľať len reflexívne a nemohol si vytvoriť obraz. Vírus? Samovraždy?

Kde by preboha niečo také získal?? Opýtal sa na to.

"Aj to už asi vieme. Tom pracuje ako technik v tom ústave…​ Zrejme to preniesol na Jane. Prenáša sa telesnými tekutinami. Spomínali ste predsa, že vás vtedy pobozkala…​"

To hádam nie je možné! Jane! Opäť bolestná spomienka. Tentoraz oveľa bolestnejšia…​

"A čo Tom??"

Detektív otázku predvídal.

"Je v takom istom stave, ako vy. Lekári nechápu, či je doba aktivácie u každého individuálna, alebo je voči tomu imúnny…​"

Paul si zrazu spomenul na pocit, ktorý mal vtedy, keď rozbil pohár. Na ten hrozný pocit, keď nemohol zastaviť svoje myšlienky…​ Na správy v televízii, na desiatky mŕtvych ľudí. Ako sa to mohlo stať?

Dúfal, že lekári to zastavia…​ Kým bude neskoro.


Ako sa dozvedel neskôr, zastavili to. Neznášalo to napríklad intenzívne teplo a v spojení s antivirotikami to ustupovalo priam bleskovo.

Hej, ale keby sme na to neprišli teraz…​ predstavil si masovú epidémiu čohosi, čo sa prejavuje pokusmi o samovraždu (takými úspešnými), nepriamo akýmsi neznámym a ťažko zistiteľným vírom a prenáša sa ešte aj obyčajným bozkom!

Nikdy nezistil, odkiaľ vlastne pochádzala Vzorka.

Kým Paul ležal na infekčnom, Wanek sedel na stoličke a zatínal ruku v päsť. Ako je možné, že nesedí niekde na pláži? Prečo sedí tu, v policajnej miestnosti? Veď im už všetko povedal!

Stále nechápal, že jeho plán nevyšiel. Za jeho chrbtom bolo zrkadlo. Priesvitné zrkadlo, za ktorým stáli Landis, doktor psychológie Newman a bývalá sekretárka doktora Cartera.

Landis potreboval už len priznanie. Dostať niečo rozumné z Waneka bolo nemožné - ten už naozaj potreboval lekársku pomoc.

Dvere sa otvorili a vošiel Landis s tou peknou slečnou s dlhými hnedými vlasmi.

"Doktor Wanek, poznáte túto dámu, však?"

Wanek sa strhol. Zatváril sa pohŕdavo. Samozrejme, že ju poznal. Sekretárka bola Carterovou pravou rukou. A nielen to. Všetci to vedeli.

Vedel to aj Wanek a skúsený psychológ nemusel detektívovi povedať, že znervóznel.

"Doktor Wanek, viete, že bol tú noc pred smrťou Bill so mnou?" povedala mäkko a pristúpila k nemu.

"Nie…​ nie, choďte preč! Nechajte ma!" zvýšeným hlasom povedal Wanek a vstal zo stoličky.

"Viete, čo mi povedal?" stále sa približovala a Wanek ustupoval do kúta. Detektív bol pripravený pri dverách, keby sa náhodou pokúsil ujsť. Alebo zaútočiť. Človek nikdy nevie.

"Povedal mi, ako sa to prenáša…​", zašepkala.

"Carter bol blázon, blázon! Všetko je to blbosť!" kričal Wanek.

"Tak prečo sa ma tak bojíte?" opýtala sa sekretárka. "Čo ak chcem…​ čo ak vás chcem len pobozkať?" Bola už v tesnej blízkosti a Wanek sa zúfalo utiahol do kúta. Keby vedel ako, vyliezol by na stenu, no zakryl si aspoň tvár.

"Nie, nie, nie, niéééé…​ " a zosunul sa na zem.

Landis sa sekretárke poďakoval. Bol to nebezpečný herecký výkon. Ale zahrala ho skvele! Konečne získal dôkaz, ktorý toľko potreboval! Psychológ označil pocity Waneka ako panický strach pred niečím, čoho sa ohromne bál, lebo to dokonale poznal.

Nikto nemohol poznať tú vec lepšie, ako on.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu