Deep Inside

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Tma pred mojimi očami sa rozostúpila a ja som opäť začal vnímať svet. Len kúsok predo mnou, nad mojím ležadlom, svietil displej s nápisom FINAL COUNTDOWN: 30 s. Pomaly som si začal uvedomovať, čo sa so mnou deje, ale myšlienky som mal chaotické a nejasné…​ Určite to bolo tou injekciou, áno, teraz si jasne spomínam. Fragmenty, ktoré sa mi vynárali z mozgu, nedávali veľký zmysel a rozmýšľať nad nimi bolo celkom nad moje sily…​ Fyzicky som bol na tom celkom okej, i keď popruhy, ktoré obmedzovali moje pohyby, mi prekážali; no moju myseľ zaujímala otázka - kde som a prečo tu som?

Izolačka…​ mozog…​ psycho-psycho-psy…​ ako bolo to slovo…​ deep inside? Áno! DEEP INSIDE! Už pri pomyslení na toto slovné spojenie mi tuhla krv v žilách a prudko pulzujúce srdce už nemalo síl biť ešte rýchlejšie.

Áno, som na izolačke a čoskoro sa chystám ponoriť do svojho vnútra…​ DEEP INSIDE. Najnovšia technológia kyberneticky riadenej psychoterapie - ale prečo ja?? Prečo vlastne DEEP INSIDE zatiaľ nebola uvedená do štandardnej výbavy nemocníc? Laboratóriá zaoberajúce sa mozgom človeka ako takým…​ experimentálna liečba tažkých duševných chorôb spôsobených stratou vnútornej rovnováhy v poslednom kritickom štádiu…​ psychoterapia u najhorších zločincov…​ do ktorej z týchto kategórii patrím ja??? Moja pamäť bola akoby zahalená hmlou, akoby uzamknutá trinásta komnata a ja som stratil kľúč.

Pravdupovediac, ani jedna potenciálna vyhliadka sa mi nepáčila…​ Ja a zločinec? Alebo duševne chorý? Ako to? Prečo sa na nič nepamätám?

Pípnutie prerušilo moje myšlienky…​ Akoby som sa prebral z hypnózy…​ čo blbnem! Veď teraz nejde o to, zistiť, ako som sa na lôžko DEEP INSIDE dostal, ale ako sa dostanem z neho. Okolo mna stáli traja chladne sa tváriaci lekári, no boli príliš ďaleko, aby som im videl na vizitky.

"29, 28, 27," ukazoval panel pred mojimi očami a ja som sa snažil z celej sily dostať z popruhov. No nedalo sa nimi ani pohnúť. Musel som uznať, že niekto si dal záležať. Zvláštne bolo, že som sa necítil stratený, necítil som paniku. Mal som v myšlienkach taký chaos, že som si ju ešte nestihol pripustiť…​

"20, 19, 18, 17," ukazoval displej a ja som márne skúšal pozerať inam. Chvíľa môjho ponorenia do seba samého mi začala naháňať strach. Je to hrozný pocit! Nebudem už tým, čím som bol doteraz! Už o 15 sekúnd sa o moje telo začnú starať počítače a ja budem vnútri! Hlboko vnútri. Všetky motorické centrá, riadenie látkovej výmeny, krvného obehu…​ a všetky moje orgány! Na to všetko môj mozog nateraz zabudne…​

"10, 9, 8," skočil mi do reči displej.

Ako dlho budem vnútri? Len pomyslenie na izoláciu! Veď odteraz budem mimo reality! Mimo života! Len vnútri; a jediné, čo mi ostane, bude môj mozog; pamäť a fantázia…​ Žiadne podnety zvonku! Budem slepý, hluchý a nemý. Ešte horšie. Ale z toho sa zbláznim! Nemôžem byť bez sveta, niééé, niééééé!! kričal som v duchu.

Lekár sa pohol ku mne. Takže som kričal nahlas? Už sa prestávam kontrolovať. A tá príšerná bolesť hlavy…​ číslo 5 som takmer prehliadol. Takže sa to už začalo. Musím to vydržat. Musím!

Zvláštne, práve teraz, keď sa čas akoby spomalil, som si v mysli vybavil štatistiky úspešnosti DEEP INSIDE u pacientov. Čísla, percentá, údaje. Povzbudivé bolo, že vstup do vnútra prežije až osemdesiat percent, ale u osemdesiatichsiedmich z nich mozgová smrť nastáva v priemere do 6 mesiacov. A návrat…​ Tí, ktorým bolo dopriate sa vrátiť, sa už nikdy nezaradili do normálneho života. Nikdy sa ani nedozvedeli, že sa vrátili! Pobyt vnútri zmení každého, keď nemôžeš robiť nič iné ako myslieť a myslieť…​ nemáš kam pred sebou uniknúť. A keď zabudneš na svoje vonkajšie zmysly…​ Človek to nemôže prežit! To nie je terapia!

"Robíme, čo môžeme…​" hovorili raz predstavitelia BrainLabu v relácii, ktorú som raz zachytil na svetovej sieti. "SFZO je tažký syndróm dnešnej doby. Pacienti musia získať späť svoju vnútornú rovnováhu a my pracujeme na metóde, ktorá im to umožní celkom revolučným spôsobom…​"

Pche…​ eSeFZetO…​ ten ich Syndróm Fatálneho Zlyhania Osobnosti…​ Dobra výhovorka na to, aby na svoju liečbu spočívajúcu v zablokovaní vonkajších podnetov, aby človek stratil kontakt so svojim okolím a vyrovnal sa sám so sebou, použili ako pokusné osoby zločincov odsúdených na smrť a duševne chorých, ktorým už nedávali žiadnu šancu…​ Panebože, a to sa dialo v záujme vedy!

Ako strašne to znie! Ale tak to písali v novinách, či nie?? Jasné, že sa nikto nikdy nesťažoval…​ keď už nemal kto! Tí, čo náhodou prežili, keď ich vrátili späť, trávili zvyšok života bez pohybu, s bezvýraznou tvárou obrátenou k televízii alebo do prázdna a ich najväčším problémom vôbec nebol BrainLab, ale použitie vidličky alebo diaľkového ovládania. Ten ich revolučný spôsob je horší ako smrť!

"Na duševnú vyrovnanosť má právo každý z nás," hovoril ďalej zástupca BrainLabu v televízii. No, s DEEP INSIDE - možno akurát in memoriam!

Ja nechcem, nechcem zomrieť, vypnite to!

"Vypnite to! Prosím!"

Už som prestal logicky myslieť…​ Už som nevnímal čísla na displeji. Iba rozmazanú rubínovočervenú škvrnu a vonkoncom ma netrápilo, odkiaľ viem toľko o DEEP INSIDE…​

Tu mi do vedomia prenikla jediná pozitívna myšlienka a chytil som sa jej. Vrátim sa, dostanem ich a vrátim sa! Treba svetu povedať, čo sa tu deje!

"Ešte sa uvidíme! Vrátim sa!" oznámil som svoje nové stanovisko šeptom z posledných síl lekárovi. Zohol sa ku mne, aby skontroloval popruhy, ktoré však i pri mojom zúfalom úsilí zatiaľ stále držali.

"Pravdaže," cynicky sa uškrnul lekár, "ale jedine v tvojich snoch."

Bol to vôbec lekár? napadlo ma…​ ale čo na tom teraz záleží.

Sviniar! Aspoň sa nebudem musieť pozerať na tvoj debilný…​

Blikla 0. Tma a ticho! Posledné pocity, ktoré si pamätám pred tým, ako ma odpojili od môjho tela, boli pichľavá bolesť v očiach a ohlušujúce zvonenie v ušiach. Videl som, ale nie očami, ako sa rútim do tmavej priepasti. Netušil som, čo to je, kam to padám, ale nekričal som. Nebál som sa. Akosi som vytušil, že tam dolu…​

'Kde som to?' opýtal som sa sám seba. Zmocnila sa ma panika, lebo okolo mňa bola len tma, hoci som skúšal otvoriť oči. Nemohol som sa pohnúť, na nič som sa nepamätal.

Zmocnil sa ma ukrutný strach z neznáma a smrti! Chcel som kričat, utekať, robiť hocičo, ale nemohol som…​

A zrazu som to vedel…​ Som vnútri!

Strašná tma, ticho a nepríjemný pocit, ktorý začínal hraničiť s panickým strachom. Bolo mi stále trošku divné, že necítim pulzovať svoju krv a nepočujem biť svoje srdce. Akoby som vlastne aj mohol…​

Ale čo teraz? Ako sa odtiaľto dostanem? Čo ak sa odtiaľto nedostanem? Čo ak tu ostanem navždy? Vlastne…​ čo ak tu skončím?

Nechcel som zomrieť a už vôbec nie tu, vnútri. Bol som hlboko v sebe, najďalej a predsa najbližšie k sebe samému. 'Výlet do seba samého vám pomôže nájsť vašu stratenú duševnú rovnováhu!' napadol ma slogan. Ale vzápätí…​

'Tak moment!' Pomaly mi začalo dochádzať, čo sa stalo…​ Už som vedel, kto som! Tie články, tie štatistiky o DEEP INSIDE, tie reportáže s tými, čo prežili, otrasné zábery! Ale to boli predsa moje pripravované články! Moje reportáže! Tak ma takto dostali!

A toto je horšie ako smrť! Len by ma zaujímalo, čo si vymysleli, keď ma sem strčili. Keď sa vrátim, zrátam im to!

A opäť - keď sa vrátim…​ Ako to, že si vôbec dávam ešte šancu? Časť môjho vedomia bola na tom veľmi, veľmi zle. A teraz vyhrávala. Vari som schizofrenik? Začal som upadať do depresie a pred mojimi 'očami' sa začali striedať samé nepríjemné obrazy…​

Neskôr som sa vzchopil. 'Takto na to neprídem! Nesmiem sa vzdať!' povedal som si v mysli nahlas. Začal som teda rozmýšľať…​

Pomaly som si zvykol aj na to, že tu, v hlbinách môjho vnútra, sa každá moja myšlienka takmer hneď stávala virtuálnou skutočnosťou. Opäť som videl labák DEEP INSIDE, kde som ležal pod displejom, opäť som bol doma a opäť bola pri mne moja žena. Zaplavil ma pocit lásky. Už dlho som sa takto dobre necítil, i keď…​ je to len fantázia.

Vždy mi hovorili, že mam veľkú fantáziu.

Po dlhom premýšľaní, ako sa odtiaľto dostať (živý), ma nakoniec napadla jediná potenciálna možnosť. Keďže nie som telepat, nemôžem prinútiť nikoho zvonku, aby ma prebral, aby to vypol. A ja sa musím vrátiť korektne, za spolupráce počítača, lebo bez neho by som sa nikdy nevrátil - živý.

To je ono! Počítač! Musím ho dostať! Ten softvér nemôže byť celkom dokonalý a i keď k nemu nemám prístup, skúsim mu prejsť cez rozum.

Čo mi iné ostáva.

Počítače v DEEP ISIDE boli určite programované tak, aby telo človeka udržiavali pri živote a aby životné funkcie boli stabilné, rozmýšľal som. Ak sa mi niečo stane, počítače zasiahnu a vyrovnajú to, kompenzujú…​ Ale čo všetko môžu kompenzovať? Čo ak je niečo, na čo programátori zabudli, alebo sa s tým ten softvér ešte nikdy nestretol? Ak to nastane, počítač nemá inú možnosť, ako prebrať človeka, aby zabránil smrti.

To je ono! Držal som sa tohoto predpokladu a skúšal som myslieť ďalej, i keď mi zo začiatku pripadalo prinajmenšom neprofesionálne - zakladať svoje vyhliadky na prežitie na nejakej abstrakcii. Ale iné voľby som nemal.

Väzni…​ zločinci…​ šialení vedci a tažké duševné prípady…​ to boli tí, na ktorých bolo toto zariadenie pripravené! Ale ja som niekto iný! Čo by robili, keby tu boli? Štatistiky mapovali aj toto, pomocou scanovania mozgu a pozorovania hladín hormónov, i keď bolo všetko poriadne utajené a aj ja som mal veľké problémy, kým som sa k tomu dostal. A sám som skončil tu. Niet nad prax.

Všetci, čo sa sem dostali, skúšali najprv ujsť a potom sa totálne uzavreli do seba! Depresia, panika, stres. Sám som to už chvíľu zažil. Vedci tomu vymysleli aj meno, volali to Syndróm Izolácie.

Tak toto sa mi nestane! Prerátali ste sa, chlapci!

Začal som myslieť na domov, na rodinu. Pred očami sa mi mihali obrazy zo školy, fotky z rôznych osláv. Svadba. Boli to krásne chvíle…​ A budú ešte krajšie, len čo odtiaľto vypadnem!

Zintenzívnil som myšlienky. Skúšal som myslieť len pozitívne a otvorene, 'zabudni, že si vnútri!' hovoril som si stále. Predstavil som si počítač, ako sa snaží kompenzovať moje pozitívne reakcie, hladiny hormónov, ktoré iste vybočovali z priemeru v jeho pamäti…​ A on nevedel, čo s tým. V duchu som videl blikajúce kontrolky, červene svetlo v miestnosti, zmätené tváre službukonajúcich lekárov, ktorí zažívali premiéru. Asi sa s niečím takým ešte nestretli. Neviem prečo, ale musel som sa pousmiať. A to v takej vaznej chvili.

'Idem von, vraciam sa!' pomyslel som si zrazu, lebo som cítil niečo zvláštne…​ niečo, čo nebolo už len myšlienkou, ale telesným pocitom.

V hlave mi začalo príšerne dunieť a bolesť prehlušila všetko ostatné. Tu sa pridalo oslepujúce biele svetlo a márne som sa snažil zakryť si svoje zatvorené oči rukami pripútanými k popruhom, ale aj tak celkom nevládnymi.

Bol som späť. A súdiac podľa týchto sprievodných efektov, živý.

No telo ma ešte neposlúchalo. Nevedel som, ako dlho to potrvá, ale snažil som sa prispôsobiť. Podarilo sa mi to! Už sa len musím dostať z labáku!

Napokon svetlo spred mojich oči zmizlo a ja som sa pokúsil ich otvoriť. Videl som strašne zle a zahmlene, nepočul som nic, len trvalý šum a v ústach som mal sucho, akoby som prave vypil Saharu. Ale cítil som! Cítil som - bolesť. Každé nadýchnutie a čo i len nepatrný pokus o pohyb mi spôsobovali strašné bolesti.

Keď sa mi zrak opäť vrátil a bolesť hlavy trošku ustúpila, na displeji predo mnou svietilo:

SYSTEM FAILURE
STATUS: ABORTED

V miestnosti stáli dvaja lekári, ale iní, ako tí, ktorí ma sem dostali a nechápavo na mňa pozerali. Moje preberanie trvalo teda asi len niekoľko minút. Skúsil som im povedať, o čo ide, no môj hlas zatiaľ znel ako chrapot. Ako dlho som tam bol?? Cítil som sa hrozne, bolo to horšie, ako vnútri, tam som nemohol nikomu nič povedať, ale aspoň som sa necítil takto idiotsky. Čo si o mne budú myslieť? A tak som to skúšal znovu a znovu a vedel som, že to raz pôjde…​

Motivácia dokáže hotové zázraky.


"Dobrý deň, pane," privítala sympatická hnedovlasá sekretárka riaditeľa BrainLabu, keď vstúpil do kancelárie.

"Dobrý deň, Lea…​ Môžete mi priniesť trochu kávy?"

"Iste pane. Nech sa páči, ranné noviny." Lea siahla na stôl a podala mu ranné vydanie.

"Vďaka a…​ nech ma nikto neruší." Riaditeľ zmizol za masívnymi dverami.

"Iste…​" uškrnula sa Lea, "ako vždy."

Riaditeľ sa pohodlne usadil a otvoril noviny. Keď mu padol zrak na prvú stránku, jeho výraz skamenel…​

"Lea, okamžite mi sem zavolajte…​" schmatol interkom, keď sa spamätal. No dvere sa otvorili a v nich stála sekretárka a neznámy muž, v čiernom obleku, ktorý vyzeral ako policajt.

"Ľutujem pane, to asi nebude možné, máte návštevu. Nejaký pán z FBI." Obrátila sa doľava. "Nech sa páči, pane…​"

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu