Iba sen

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Keď som opäť otvoril oči, začal som vnímať prenikavý slnečný jas a v ušiach mi zažblnkal zvuk blízkeho potôčika. Voda v ňom ihrala všetkými farbami a pripomínala dúhu, ktorú vyčarí slnko a dážď na letnej oblohe.

Ake to je krásne, pomyslel som si. Tu by som chcel zostať navždy. No nebolo mi to súdené, veď už zajtra sa mi končí môj drahocenný víkend, ktorý som konečne po dlhom čase strávil vonku v prírode a ktovie, kedy sa sem dostanem. Ale stálo to za to. Za tú skutočnú vôňu, teplo z rozpáleného slnka a chlad mesačnej noci…​ Romantika.

Švitorenie nejakého vtáka, ktorý si sadol blízko ku mne, mi pomaly, ale isto začalo liezť na nervy. Pomyslel som si, že by mohol pomaly aj vypadnúť. A keď som privrel oči, aby som sa uvoľnil, zvuk prestal…​ a vták bol preč.

Sila, pomyslel som si, vták - telepat! Usmial som sa a ľahol na voňavú zelenú trávu a privrel oči.

To, čo som zbadal, keď som ich otvoril, ma takmer pripravilo o moje starostlivo pripravené a dva dni plánované chvíle relaxu. Videl som účelne zariadenú miestnosť s tlmeným osvetlením, počítače bežiace na plný výkon. Len ma zarazilo, prečo tu potrebujú najmodernejšie grafické procesory, no to nebolo to najprekvapujúcejšie.

V prístrojoch podobných hibernátorom ležali tiché postavy. Biele plášte zamestnancov s modrou magnetickou kartou na pripevnenou na okraji plášťa, s emblémom pripominajúcim dve spojené písmená V, ktorý som však nemohol prečítať a…​

Vzápätí sa jeden z ľudí v prístroji pripútaný na lôžko, začal prebúdzať. Tvár som mu v tej tme nevidel, ale aj tak som mal pocit, akoby mal na nej nejaku hmlu..

Najprv sa vzpieral, no potom začal nahlas kričať, metať sa v popruhoch. No materiál bol silný a jediná akcia, ktorú človek dosiahol, bolo, že sa k nemu okamžite pohli tri Biele plášte.

'Niéééééééé, niéééé, ja chcem žiť! Nechajte ma, nechajtéééé!' kričal človek z posledných síl a snažil sa vyhnúť ruke, ktorá mu zapchávala ústa. 'Chcem späť, pustite ma, pustite mááááá…​!!' Náhle popruh povolil a jeho ruka zasiahla telo jedného z jeho väzniteľov…​ Vzápätí ho až myklo od elektrického šoku, ktorú mu Biely plášť uštedril.

Po druhej injekcii a ďalšom šoku zmĺkol. Jeho pohyby ustali a na tvári mal ešte stále ten istý prosebný výraz. To, čo už vidieť nemohol, bolo, že sa otvorili ťažké pancierové dvere a do miestnosti vkročili dvaja ozbrojení strážcovia a o pár minút jediným znakom niekdajšej prítomnosti nejakého človeka nasvedčovalo len pokrčené prestieradlo na ležadle. Chcel som zakričať, dozvedieť sa, o čo ide, no vtom moje oči zastrel čierny mrak…​

Leskločierny havran letel ponad lúku, ponad krásnu zelenú lúku. Slnko sčervenelo a vzápätí zmizlo. Ľadovo-belasá farba zaplnila všetko, čo som mohol vidieť a v ušiach mi znelo hučanie podobné vodopádu.

Tma. Svetlo. Zablýskanie a vzápätí zvuk hromu, ktorý nasvedčoval, že búrka nie je ďaleko. Dažďové kvapky bubnujúce po okne, v ktorom sa odrážala Jej tvár…​ Keď som sa k nej priblížil, aby som videl, na čo sa v okne tak pozerá, zbadal som to. Zdalo sa, že blesky udierajú do jediného miesta, na ktorom sa, aspoň podla môjho odhadu v tejto tme prerušovanej len letmými okamihmi svetla, mala nachádzať…​

Hlavou mi preblesklo, že poslednú búrku som videl ešte ako malý chlapec…​ Ale teraz…​ Meterológovia…​ No na ten pocit, ktorý som prežíval, vždy, keď okolo mňa šľahali blesky, zabudnúť nemôžem. Ale prečo tie blesky smerujú práve tam? V okne sa mi ukázala tvár, tvár človeka, ktorého som videl v tom hibernátore. Ešte stále mal ten istý žalostný a zufalý výraz.

A v tom momente sa ozvalo zaklopanie.

Znovu som otvoril oči. Ešte stále som bol na lúke, len slnko sa pohlo zo svojho zvyčajného miesta. 'Sen,' povedal som si, 'bol to len zlý sen…​' a uškrnul som sa. Tá moja fantázia…​

Ale strašný sen! Cítim sa akoby som ho prežil. Zvláštny pocit, akoby som sa potil…​ zrejme aj moje podvedomie pracuje…​ to mi už povedali aj v práci.

Pretrel som si rukou čelo. Na prstoch som zbadal kvapôčky potu. Tak som sa nemýlil…​ naozaj ma ten sen tak vydesil…​ Ale…​

Posadil som sa…​ až ma tak myklo, keď som si uvedomil, ako ma ten sen fyzicky vyčerpal. Ale prečo ma bolí ľavá ruka?

Čo to dočerta…​ povedal som si nahlas…​ No začul som len chrapľavý odtieň môjho hlasu.

Chcel som vstať, no na čomsi som sa pošmykol. A keď som vstal a pozrel dolu, začal som nahlas kričat.

Pod mojimi nohami ležala modrá magnetická identifikačná karta a emblém na nej hlásal: VV - Visual Virtion.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu