Konkurz (iná verzia)

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Táto poviedka je inou verziou Konkurzu. Urobte si názor sami.

Vstal som o hodinu skôr ako zvyčajne a zatvoril som sa do kúpeľne. Keď som z nej vyšiel, náhodný pozorovateľ by ma asi nespoznal…​

Nenáhlivo som sa obliekol a postavil sa pred veľké zrkadlo. Hodnotenie zo včerajšieho večera som v duchu zvýšil o jeden stupeň. Bolo to skvelé. Spomenul som si, že v akejsi starej knihe, tuším z minulého storočia, som čítal, aký dôležitý je prvý dojem, no myslím, že dnes je tento dojem oceňovaný ešte viac. Pokiaľ viem, v minulom storočí od neho ešte nezávisela existencia, ale dnes, pri tej dnešnej konkurencii…​ Musím vyzerať skvele! Musím ju zaujať, musím zabodovať, musím, musím…​

Spomenul som si, ako som včera dostal e-mailom pokyny z Pracovnej agentúry, kde som vykonával "rozličné činnosti", ktoré som potreboval, aby som si mohol vôbec podať žiadosť o normálnu prácu. Konečne budem zarábať, pomyslel som si, konečne budem spoločnosti užitočný!

Pamätám sa, ako ma chvíľu prenasledovala myšlienka, že mi odkaz podstrčil nejaký vtipkár a ochladol som, ale večer prišlo papierové potvrdenie. Rýchlo som prezrel skriňu - na túto slávnostnú príležitosť som mal dávno pripravený nový oblek.

Keď som oblek starostlivo očistil od prachu, zatvoril som skriňu a uvidel svoju tvár v ešte roztrasenom zrkadle vsadenom do jej dverí. Bleskove som hodnotil svoj výzor. Vlasy som si našťastie nechal upraviť minulý týždeň, ostatné drobnosti dokončím ráno. Viac už pre zlepšenie dojmu urobiť nemôžem.

Mal som pocit, že som nervózny a tak som vystrel ruku. Triasla sa. Neveľmi som sa tomu čudoval, predsa len je to po prvýkrát - môj prvý Konkurz. Musím ho vyhrať, musím! Ešte jeden pohľad - posledný. Hotovo. Musím tú firmu predvedčiť, musím ju zaujať!

Magnetická karta sa ticho otrela o senzor, ale bol som taký napätý, že mi to znelo ako zahrmenie.

Ulice sa už prebúdzali do krásneho letného dňa, aj keď meteorológovia predpovedali na poobedie dážď. Netrápilo ma to. Nasadol som do auta a naštartoval. Pohľad na palubnú dosku mi prezradil, že by som pomaly mal natankovať, ale to má čas. Dnes mám iné povinnosti.

Do budovy firmy som vstupoval s radosťou, že mi poskytli šancu u nich pracovať. To bola pekná myšlienka. Keď som sa ohlásil na vrátnici, snažil som sa pôsobiť sebavedomým dojmom. To nie je moja silná stránka, ale…​ Mal som pocit, že príťažlivá žena za počítačom si ma prezerá s dosť profesionálnym záujmom. Žeby už tu mali Pozorovateľov? Pamätal som si, ako nás v agentúre učili, že bohaté a mocné spoločnosti si vyberajú svojich pracovníkov veľmi dôkladne. Zamestnávajú ľudí, ktorí podľa toho, ako sa pozeráte na hodinky dokážu určiť vaše možné zaradenie. Volajú ich Pozorovatelia. Vedia byť veľmi nenápadní…​ Ale…​ Nie. Toto nemôže byť Pozorovateľ. Bola by príliš nápadná. Zbavil som sa nervozity.

"Nech sa páči, vezmite si toto," podala mi cez okienko predmet malý ako minca. Sprievodca.

"Dovedie vás až k vášmu cieľu," vysvetlila, hoci som to pochopil hneď. Pripravili ma na používanie vyspelých služieb.

"Ďakujem," usmial som sa a aktivoval Sprievodcu. Šípka sa rozsvietila a keď som prišiel k výťahom, jeden ma už čakal.

68 - rozsvietilo sa na Sprievodcovi i na paneli výťahu. Ani som si nevšimol, že sme sa rozbehli a výťah sa zastavil. Som na mieste. Tak to napísal aj počítač na mojom Sprievodcovi.

"Dobrý deň, som tu kvôli konkurzu," ohlásil som sa sekretárke, keď sa mi Sprievodca poďakoval za použitie a vypol sa. Žena sa automaticky načiahla za mojou ID kartou.

"V poriadku, nech sa páči, sadnite si, o chvíľku vás zavolajú," povedala a ukázala na miestnosť slúžiacu ako čakáreň. Keď som do nej vstúpil, zbadal som svojich konkurentov. Boli štyria. A mali drahšie obleky ako ja.

Nenápadne som si vzdychol. Moje šance sa zmenšili, ale dúfal som, že rozhodujúcim faktorom pre výber nebude len vonkajší zjav. Podľa toho, čo nás učili, by mal byť len eliminujúcim faktorom. Poškrabal som si nos, ale hneď som si všimol videokameru. Takže Pozorovanie kandidátov sa už začalo. Pohodlne, ale nie príliš, som sa usadil, vybral som si noviny a snažil sa za každú cenu pôsobiť nenútene.

Ani nie o dve minúty sa dvere otvorili a vyšiel z nich Kandidát a za ním…​ poriadna ženská! Nevedel som ju zaradiť - vyzerala príliš dobre, aby bola len sekretárkou alebo asistentkou, ale zároveň mi čosi v jej priateľskom vystupovaní bránilo predpokladať u nej vedúcu funkciu. Kandidát sa tváril síce pokojne, ale s mojím psychologickým kurzom som zbadal, že je nervózny.

To je predsa normálne, len to treba lepšie skrývať. Viac ma nezaujímal, moje oči priam magneticky priťahovala neznáma žena…​

Muž a žena zmizli v dverách na konci chodby. Opäť som sa venoval novinám. Asi minútu. Potom som začal rozmýšľať nad tým, čo sa asi deje v miestnosti za mnou. Žeby personálne oddelenie?

Myšlienky ma zbavili nervozity. Pozeral som do novín, no nevnímal som ich. Strhol som sa až keď som zacítil omamnú vôňu ženského parfému. Ani som sa neobrátil, vedel som, kto to je. Neznáma žena prešla okolo mňa, tentokrát sama a zavolala do miestnosti ďalšieho Kandidáta. Pohľad na hodinky prezradil, že bola preč sotva päť minút.

Zhlboka som sa nadýchol a zabudol na takéto nepodstatné myšlienky. Musím sa sústrediť, musím sa upokojiť! O chvíľu sa rozhodne. Musí to vyjsť!

Práve som rozmýšľal, čo naznačovala posledná veta vo včerajšom liste z firmy. Bolo to čosi ako že sa o mňa postarajú aj v prípade, že nevyhoviem, že nebude nutné kontaktovať znova agentúru. Tomu hovorím pokrok! Veď to iste znamená, že mi nájdu iné zamestnanie…​ Prinajmenšom sa o to pokúsia. Naplnil ma pocit spokojnosti. Napadlo mi, že je možné, že za neznámymi dverami na konci chodby dialo presne toto - Kandidátovi ponúkli miesto inde. Iste bol šťastný, aj ja by som bol šťastný!

Opäť som zacítil parfém, tentokrát už nepôsobil tak divoko - zrejme si moje čuchové receptory už zvykli. Žena prešla okolo mňa a čakal som, že zavolá ďalšieho Kandidáta, no zavolala mňa! Ktovie, čo za poradovník používali, aj tak je to jedno. Podstatné je, že teraz príde moja šanca!

Vstúpil som do miestnosti trochu nervózny. Neobzeral som sa po zariadení, iste bolo luxusné. Pred očami som mal len tú ženu.

"Prosím, sadnite si," ukázala mi na pohľad pohodlné kreslo. Na dotyk bolo ešte pohodlnejšie.

Čakal som, kým príde vedúci Konkurzu - kreslo za stolom bolo prázdne, ale videl som, že na ňom niekto sedel. Zrejme sa vráti o malú chvíľku - vpravo boli ešte jedny dvere.

"Cigaretu?" spýtala sa. Zavrtel som hlavou. Usmiala sa a jemne prikývla. Neviem, čo to malo znamenať. Vzápätí hodila škatuľku do koša. Možno ďalší test - alebo sa práve rozhodla prestať fajčiť. Ktovie, aj tak na tom nezáleží. Teraz ide o viac.

"Tak vy sa uchádzate o prácu v našej firme?" spýtala sa. Nevedel som ju ešte stále odhadnúť.

"Áno, rád by som pracoval vo vašej firme. Bola by to pre mňa česť," odpovedal som.

Usmiala sa.

"A viete o našich pracovných podmienkach? Vyžadujeme od zamestnancov všetko. I voľný čas, ak treba. Plné nasadenie. Okamžitá dispozícia," povedala a mal som pocit, že som zacítil náznak prísnosti. Nehodilo sa to k nej. Zdalo sa, že to predsa len nebude sekretárka.

"Som ochotný obetovať sa. Rád by som konečne bol v spoločnosti aktívny," povedal som. Chvíľu som zaváhal, ale potom som dodal:

"Viete, bude to môj prvý džob."

Trochu zvážnela.

"Aha, tak preto ste taký nervózny," pochopila a usmiala sa. Ja tiež a vôbec ma netrápilo, že som sa celý čas usiloval zabrániť tomu, aby som tak vyzeral. Ak mala za úlohu uvoľniť ma a zbaviť nervozity, práve sa jej to na okamih podarilo.

Počas tejto krátkej konverzácie som čakal, že do dverí vstúpi šéf. Preto ma dosť prekvapilo, keď žena prešla na druhú stranu stola a posadila sa. Od údivu som otvoril oči trochu širšie.

"Vy…​ vy ste…​" začal som. Pokračovanie vety som odložil niekam do hĺbky žalúdka.

"Áno. Som Vedúca Výberu Kandidátov."

Tak toto je VéVéKá. A to, čo zažívam ja, je prekvapenie hraničiace so šokom. Nikdy by som si VéVéKá takto nepredstavoval.

Asi si ma vychutnávala, ešte stále som sa nezmohol na slovo. Mal som pocit, že mi na čele naskakujú od nervozity kvapky potu. Šéfka, čo sprevádza Kandidáta…​

Napadlo ma, aká to asi musí byť firma, aby sa takto starala o Kandidátov. Veď to ešte nie sú ani zamestnanci!

"Tak, prejdeme k veci. Údaje o vás sme preštudovali. Potrebujeme od vás ešte niekoľko odpovedí. Môžete prosím vyplniť tento dotazník?" povedala Veveka a prisunula mi papiere. Prestal som rozmýšľať - opäť som bol Kandidát, čo chce dostať dobre platené a isté miesto. Papiere budú istotne len formalita.

Prvá otázka znela: Prečo chcete pracovať v našej firme? Napísal som, že chcem poskytnúť svoje služby firme, ktorý sa tak dobre stará o svojich zamestnancov. Firme, ktorá prejavuje takú ochotu zamestnávať ešte neskúsených pracovníkov…​blablabla. Napísal som ešte pár banálnych viet. Hlavne, že dobre vyzerali. Presne, ako nás to učili.

Ďalšia otázka: Čo by ste boli ochotný urobiť pre našu firmu? Všetko, odpovedal som. Obetujem prípadne aj voľný čas, aby som sa firme mohol zavďačiť…​ Takéto vety vyzerajú dosť idiotsky. Ďalšie odpovede sa týkali mojej praxe, záujmov a podobných detailov…​

Zbadal som, že Veveka si ma premeriava skúmavým pohľadom zboku. Bola len pár desiatok centimetrov odomňa. Preglgol som, prinútil sa nepozerať na ňu (bolo to dosť ťažké), ignorovať jej blízkosť a parfém (to bolo priam nemožné) a radšej som sa pokúšal odpovedať na otázky…​

Posledná otázka vlastne nebola otázkou. Bolo to vyhlásenie, že na všetky otázky som zodpovedal pravdivo a že som pravdivosť svojich odpovedí ochotný kedykoľvek dokázať. Prípadná nepravdivosť môže byť trestaná podľa zamestnaneckého poriadku firmy, s čím súhlasím a…​

Ani sekundu som nezaváhal. Preletel som Poriadok jedným rýchlym pohľadom. Všetko toto su len somariny. Rutina. Až teraz príde normálny test. Rýchlo som sa podpísal a pridal svoje identifikačné číslo.

"Výborne," povedala Veveka, vzala mi formulár a letmo sa pozrela na poslednú stranu. Asi kontrolovala to vyhlásenie.

"Čo nasleduje teraz?" spýtal som sa. Všimol som si, že sa usmiala. Asi je na zvedavosť Kandidátov zvyknutá.

"Praktická skúška. Musím si vás vyskúšať," odpovedala a priblížila sa ešte bližšie. Opäť ma omráčila silná vôňa toho exotického parfému. Veveka si sadla na stôl rovno predo mnou a povedala:

"Podpísali ste vyhlásenie. Uvoľnite sa. Uvoľnite sa. Pozerajte sa mi do očí…​". To posledné nebola ťažká úloha. Do jej krásnych hnedých očí by som sa dokázal…​

Jej monotónny hlas ma uspával. Alebo to bolo tou vôňou? Mal som pocit, že niekto napĺňa miestnosť omamným plynom. Vevekine oči sa na mňa uprene zahľadeli a nemohol som pozerať inam. Zrejme hypnóza, pomyslel som si. Takže praktická skúška…​ V poriadku, veď to je v poriadku…​

Veveka stále čosi opakovala. Nevnímal som jej slová, len monotónny uspávací hlas. Či to už bol parfém, plyn, alebo ona…​ fungovalo to.

"Výborne," povedala jemne, keď som zavrel oči. "Teraz si s vami prejdem otázky. Nemáte nič proti tomu, keď zapnem nahrávanie, však nie?"

"Nie, budem šťastný, keď ho zapnete," odpovedal som a môj hlas znel tak trochu čudne. Uvedomoval som si, že som všetky otázky zodpovedal pravdivo a že sa teda nič nemôže stať.

Stlačila RECORD na malom diktafóne.

"Prvá otázka…​" začala a prečítala ju aj s mojou odpoveďou. Opýtala sa na pár vecí a keď všetko sedelo, prešla k ďalšej otázke…​

"Urobili by ste pre našu firmu úplne všetko?" opýtala sa neskôr.

"Áno. Urobím pre vás všetko," odpovedal som. Myslel som to zrejme inak, ako ona, lebo pokračovala:

"Naozaj všetko? Ste ochotný pre nás umrieť? Ukradnete pre nás milión…​? Zabijete pre nás človeka?"

Pred očami som mal hmlu a hlas prichádzal z akejsi diaľky. Ale pri tejto vete sa mi v hlave rozjasnilo. Nemôžem predsa urobiť niečo také…​ Ale pritom chcem urobiť pre firmu všetko…​

"Zabijete pre nás človeka?" spýtala sa ešte raz. Naliehavo.

"Nie…​ to nemôžem," odpovedal som. Čierne kruhy pred očami mizli. Áno, robím dobre. Veď aj oddanosť firme má svoje hranice.

"Povedali ste, že pre nás urobíte všetko…​ Musíte pre nás urobiť, o čo vás požiadame. Musíte dodržať svoje slovo…​ Musíte!" povedala prísne. Potom náhle zmäkla.

"Urobíš to pre mňa?" Jej hlas bol sladký ako cukor.

"Urobím pre vás takmer všetko," vypadlo zo mňa. Nemohol som inak.

"Čo to má znamenať?" nahnevala sa Veveka. "Podpísali ste vyhlásenie a nechcete ho dodržať?" Potom mi pohrozila, že v prípade potreby môže byť proti mne použitý firemný poriadok. V duchu som si vybavil tie policajtské rečičky pri zatýkaní…​ Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám…​ Uškrnul som sa. Prinajmenšom v mysli.

"Je pre mňa česť, že chcete so mnou pracovať. Ale nemôžem pre vás zabiť človeka ani vyskočiť z okna. To nemôžem," povedal som, keď som opäť zvážnel.

Veveka na mňa zachmúrene pozrela. Aspoň myslím, oči som mal stále zatvorené, ale jej hlas znel práve tak.

"V poriadku. Test sa skončil. Môžete sa prebudiť."

Zažmurkal som. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul na všetko, čo som práve povedal. Povedal som pravdu…​ Prešiel som? Prijali ma?

"Stali ste sa naším zamestnancom ešte pred hypnózou," odpovedala na moju myšlienku Veveka.

Viditeľne som sa potešil, zhlboka vydýchol a konečne sa mi podarilo uvoľniť. Tak mi to vyšlo. Prišiel som, prešiel som…​

Ale prečo sa na mňa tak pozerá? Prečo mi negratuluje? Prečo…​

"Viete, čo ste podpísali…​" zamávala formulármi.

Nechápal som, na čo sa ma pýta. Aj keď to vlastne nebola otázka.

"Prehrešili ste sa voči nášmu firemnému poriadku. Postupujeme presne podľa neho."

Začudoval som sa. Potom som pochopil, že má na mysli Tú otázku.

"Myslel som, že to bol chyták. Pravdaže urobím pre vás všetko. Hádam by ste nechceli, aby som…​"

Pozrel som na ňu. Bola to vôbec tá istá osoba? Pozerala na mňa ako by som ju pripravil o ťažké peniaze…​

"Prirodzene…​ bol to len chyták. Teraz prosím poďte so mnou…​" ukázala na dvere.

Stále som nechápal, o čo tu ide. Prišiel som sa uchádzať o prácu a prijali ma. Zachytil som pohľady ďalších Kandidátov…​ Jeden z nich sa obrátil a dlho pozeral na Veveku. Presne ako ja…​ Bol som nervózny…​ presne ako Kandidát, čo prvý prešiel okolo mňa, keď som ešte sedel v čakárni…​

Kam ma vedie?

Veveka otvorila dvere, dokonca prekvapivo ľahko, hoci boli dosť masívne. Asi pancierové alebo protipožiarne. Za dverami bola prázdna miestnosť s ďalšími dverami. Zišli sme po akomsi kovovom schodisku.

"Kam to ideme?" spýtal som sa trochu vystrašene, ale tentokrát už nahlas. Možno som nemal rád schody. Pod mojimi nohami duneli, akoby po nich pochodovalo vojsko. Alebo som si to len namýšľal? Adrenalín…​ nervozita…​ strach.

"Len kľud, je to len rutina. Tu si sadnite," povedala, keď sme prišli do miestnosti so stoličkou a stolom. Načo to tam je??? Toto nebude personálne oddelenie.

"Postupujeme presne podľa nášho firemného poriadku," ubezpečila ma Veveka. To ma malo upokojiť? Niečo tu nesedelo. Asi som sa mal lepšie pozrieť na ten ich firemný poriadok.

Vošiel nejaký chlapík.

"Nemáte náhodou pri sebe zbraň?" spýtal sa ma bez pozdravu takým tónom, akoby ma žiadal o zápalky.

"Áno, pravdaže," prisvedčil som. Mám svoju Berettu už päť rokov. Nikdy ma nesklamala. Ulice bývajú nebezpečné najmä v noci. A "rozličné činnosti" tiež.

"Odovzdajte mi ju prosím," povedal a zdalo sa, že ho to potešilo. Možno ma len nechcel prehľadávať. Poslušne som vybral zbraň z puzdra a vysunul zásobník. Dal som mu ju a spomínal na chvíľu, kedy som ju videl prvýkrát. Krásna zbraň.

Vzal ju do ruky a vypýtal si aj náboje. Pre istotu. Mal pravdu, nemohol riskovať, niektorý impulzívnejší Kandidát by mohol…​

"Je naozaj krásna," prikývol, keď si zbraň znalecky poobzeral. Položil ju na stôl. Potom z puzdra pod pazuchou vybral svoju, ukázal mi ju a ja som chvíľu porovnával. Páčila sa mi, ale nevedel som, čo to je. Opäť ju odložil.

"Viete, že ste sa prehrešili proti nášmu firemnému poriadku?" uistil sa. Pokrčil som plecami, ale Veveka prikývla. Podala mu pásku z diktafónu a on ju založil do svojho prístroja.

"Vie o tom. Podpísal vyhlásenie." Vzápätí pozrela na hodinky.

"Musím hore. Dnes ich je nejako veľa, tento je už piaty," povedala. Chlapík si vzdychol a prikývol. Veveka na mňa ani nepozrela a rýchlo odišla. Okolo mňa sa poslednýkrát prehnal parfémový vánok.

Chlapík pustil pásku a pozeral sa na mňa. Videl, že ma znervózňuje zbraň v jeho ruke a tak ju položil na stôl.

"Je mi to ľúto," povedal som, keď páska skončila, "veľmi som chcel u vás pracovať."

"Aj mne je to ľúto," súhlasil chlapík, "ale…​"

Uškrnul sa. Potom dodal na vysvetlenie:

"Prehrešili ste sa proti nášmu firemnému poriadku. Klamali ste pri Konkurze."

"Je mi to naozaj ľúto," zopakoval som úprimne. Keby som len vedel…​

Chlapík si pretiahol prsty, až zapraskali.

"Ááno…​ čo sa týka postihu…​ vybavíme to rýchlo."

Fajn, tak predsa dostanem šancu. Po tomto malom…​ nedorozumení.

"Mimochodom, vaša zbraň je naozaj krásna," prerušil moje myšlienky.

Úplne som súhlasil.

Prešla sotva sekunda. Cvakol zásobník. Potom sa do hlavne zasunul náboj. Ten kovový zvuk som poznal veľmi dobre. Počúval som ho päť rokov…​

Slová "firemný poriadok" mi ešte chvíľu rezonovali v ušiach. Alebo to bol zvuk krokov ďalšieho Kandidáta na schodoch? To už nezistím, lebo ich prerušil výstrel a…​

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu