(Modrá 4) Päť sekúnd pred siedmou

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

"Naspäť!" zreval veliteľ. "Poďme!"

Nebol čas na rozmýšľanie, okamžite sme poslúchli rozkaz. Zabudol som na to, že nemám ani potuchy, prečo a najmä ako sa nepriateľovi podarilo prekvapiť nás pri rutinnej obchôdzke. Postrehol som pohyb a tak som vypálil.

Blazer mi jemne poskočil v rukách. Predo mnou sa rozsvietilo jasné bieložlté svetlo a zaznel výbuch. Telo bez hlavy sa zrútilo na kovovú dlážku. Zvyšok zostal niekde na stene.

"Poďme, Peterson, nemáme čas!" ozval sa mi v slúchadle hlas veliteľa Angusa. Preletel som očami po chodbe, vypálil ešte tri strely a ustúpil. Masívne bezpečnostné dvere sa zasunuli. Boli sme v relatívnom bezpečí, aspoň na pár minút. Stihneme si doplniť muníciu…​

"Veliteľ, dlho ich neudržíme!" zaznel v slúchadlách zašumený hlas seržanta Cooksa. Jeho jednotka bránila druhú prístupovú cestu do komplexu asi dvesto metrov od nás. Podľa zafarbenia jeho hlasu bola situácia naozaj zúfalá.

"Koľko ich je?" spýtal sa Angus počas kontroly zásobníka.

"Asi dvadsať…​ ale nemôžeme ich spočítať ani na detektore, máme problémy s rušením…​"

"Ako dlho ich udržíte? Potrebujeme ešte päť minút!" Veliteľ vyhodil prázdny zásobník a zasunul nový. Posledný. Kontrolka blazera blikla zeleným svetlom. Potom sa ukazovateľ nabitia rozsvietil natrvalo.

"Ne-neviem, pane. Stratil som už polovicu-"

Do hlasu sa vmiešal výkrik a streľba prerušila všetko ostatné.

"Cooks! Cooks! Ozvite sa!"

Ozývalo sa len šušťanie a odpoveď neprichádzala. Spojovací technik Ralph pokrútil hlavou. Signály vojakov z detektora zmizli.

Angus sa zhlboka nadýchol a zaťal zuby. Poznal Cooksa príliš dlho aby dokázal jeho smrť odbaviť jedinou myšlienkou. Prerušil ho však náraz na dvere.

"Poďme, chlapi, musíme vypadnúť! Cieľ je Modrá štyri! Musíme to zvládnuť! Na posily zvonku zabudnite," povedal opäť pevným hlasom.

"Modrá štyri…​ vpravo, pane!" oznámil Ralph. Ustupovali sme - ja ako posledný, blazer namierený na dvere za nami. Otriasali sa pod výbuchmi stále viac a viac. Niečo mi napadlo…​ Rýchlo som ostatných dobehol.

"Päťsto metrov! Ešte pár chodieb a…​" hlásil Ralph. Prerušili ho dva výbuchy, ktoré zazneli súčasne. Jeden za nami - to vybuchla tepelná mína, ktorú som umiestnil za bezpečnostnými dverami. Zrejme zaregistrovala pohyb. Druhý výbuch vytrhol kus steny asi dvadsať metrov od nás. Bleskove sme zaujali pozície, prsty na spúšťach blazerov stuhli. Chodba sa naplnila dymom a kovovými úlomkami. Výbuch našťastie pôsobil kolmo na našu chodbu, inak by sme tu už neboli.

"Nestrieľajte!" zvolal Angus. Nejako vycítil, že…​

"Cooks!" zvolal. "Ste v poriadku?"

Seržant kríval, ale nebol vážnejšie zranený. Prikývol a oprel sa o stenu.

"Dostali nás, všetkých okrem mňa…​"

"Petersen, ošetrite ho. Dúfam, že ste si zapamätali, ako to robil Baltek," obrátil sa Angus na mňa.

"Áno, pane!"

Rozbalil som núdzové zdravotnícke vybavenie a kútikom oka pozoroval zvyšok našej jednotky, ako sa rozostavuje pre prípad útoku. Nemohol som sa vyrovnať zdravotníkovi - už len preto, že som pyrotechnik, ale svoju prácu som sa snažil vykonať čo najlepšie. Seržant Cooks to bez problémov zvládne, ošetrenie je u nás skôr prevencia ako nutnosť.

Cesta do Modrej sekcie bola čistá. Útočníci sa sem ešte nedostali. Bolo mi však jasné, že keď to takto pôjde ďalej, o pár minút sa celý komplex zmení na hromadu horúceho kovového šrotu a betónových nosníkov.

Na chvíľu sme sa museli zastaviť. Preletel som očami po displejoch našich blazerov - batérie nevyzerali príliš dobre. Máme tak päť minút. Možno desať, ak nás objavia neskôr. Ale určite nás objavia, veď ustupujeme do vnútra komplexu, do jadra budovy, po jedinej ceste, ktorá vedie odtiaľ von. Obyčajne je chodba plná po zuby ozbrojených hliadkujúcich vojakov - teraz bola prázdna. Predpokladal som, že padli ešte pri prvom útoku. Veliteľstvo zrejme neodhadlo naše možnosti a trúfalo si nepriateľa zastaviť bez pomoci zvonku. A teraz je už neskoro. Preto sme teraz jediní vo vnútornom okruhu - a k tomu všetkému na ústupe.

Kto to však overí? Vysielačkou sme sa spojili len s Cooksovou jednotkou. Bola najbližšie. Zrejme rušili komunikáciu v celom komplexe. A bez komunikácie s ostatnými nemožno vyhrať žiaden boj, to sme dobre vedeli všetci.

"Mám signál!" oznámil Ralph a nasmeroval detektor za nás. Pozviechali sme sa a naposledy skontrolovali zbrane. Stlačil som spínač bezpečnostnej prepážky. Môže nám zaručiť niekoľko sekúnd - niekoľko metrov bezpečného behu. Museli sme sa spoliehať na detektory - pri rýchlej chôdzi hraničiacej s behom sme nemali inú možnosť. Buď sa do Modrej štyri dostaneme živí alebo nie.

"Pripravte sa! Blíži sa križovatka," povedal som, keď som pozrel na displej. Tu sme museli spomaliť. Detektor bol zatiaľ tmavý. Vojaci boli ďaleko za nami. Zhasli sme svetlá.

"Skontrolujem to," vyhlásil Cooks a my sme neodporovali. Nikto z nás nemal chuť ísť prvý a zbytočne sa obetovať, ale keby to veliteľ prikázal, bez mihnutia oka to urobíme. On by urobil to isté. Všimol som si, že Cooksovo zranenie nohy už ustúpilo. Pohyboval sa celkom normálne.

Angus zovrel ľavú ruku v päsť. To znamenalo "zaujať pozíciu". Ralph si kľakol a namieril zbraň na tmavý priechod. Ja som sa oprel o stenu na opačnej strane. Angus stál medzi nami.

Skôr, než seržant Cooks vyrazil do priestoru križovatky tvaru písmena T, uvedomil som si naše straty. Baltek, Thomson, McBaynard…​ a ďalší traja muži, ktorých som vlastne nepoznal. Teraz sa mi zdali blízki. Ako všetci naši vojaci…​

Zahnal som spomienky. Musel som byť pripravený na potenciálny útok. Za rohom môže čakať skupina vojakov so zapnutým rušičom detektorov a…​

Cooks vyrazil. Nemusel nám oznámiť výsledok svojho prieskumu. Stlačil spúšť blazera a hodil sa na zem. Angus ho kryl. Ralph a ja sme sa najprv presvedčili, či sa na nás niekto nechystá udrieť zozadu. Hneď potom sme vyrazili do tmavej a úzkej chodby aj my.

Chlap stojaci pred vchodom do komplexu sa mračil. Zásahová jednotka mala veľké straty. Na tom mu síce nezáležalo, ale ako by bez vojakov zabezpečil úspešné zakončenie akcie? Tá bola prvoradá. Kašľal na vojakov, napriek tomu im sľúbil odmenu, keď akciu ukončia do hodiny.

"Ale pane," ozval sa poručík v čiernej uniforme.

"Nijaké ale!" zastavil ho chlap. Správal sa rovnako nebezpečne, ako aj vyzeral.

"Tí muži nie sú stroje!" odvážil sa odporovať poručík. "Nemôžeme tam len tak vpadnúť, už teraz máme veľké straty. A potrebujú si oddýchnuť."

Chlap chvíľu mlčal.

"Ako sa voláte, poručík?" spýtal sa. Poručík sa trochu zachvel. Asi mal radšej byť ticho.

"Adams! Zásahová jednotka ministerstva…​"

"Tak…​ poručík Adams. Budete len plniť rozkazy. Moje rozkazy…​" zdôraznil. "Ale v jednom máte pravdu. Vaši muži nie sú stroje. Zato oni," ukázal smerom do komplexu, "oni sú ešte niečo horšie ako stroje."

Poručík sa zachvel.

"Chcete povedať, že sú to Adreni?"

Chlap neodpovedal slovami, iba pohľadom. Adams zasalutoval a vzdialil sa k svojim mužom.

Keď sa opäť vrátil, na tvári mal odhodlanie. Aj jednotka. Všetci zrazu zregenerovali svoje sily. Adrenalín dokáže zázraky. A Čierne uniformy neznášajú Adrenov.

"Vaši muži sú pripravení, pane!"

"Tak poďme! Ustupujú do centrálnej časti. Tam je nás cieľ. Viete, čo máte robiť!"

Cooksovi sa podarilo prekvapiť jednotku, ktorá si práve nabíjala zbrane. Kým sa stihli spamätať, rozmetal ich energetickými výbojmi na kusy.

Angus ho chytil za plece.

"Veď sa nemohli brániť!" Bol síce vojak, ale nie sadista.

Cooks striasol jeho ruku.

"Tí chlapi by nás rozstrieľali na fašírku. Je to absolútna elita. Zásahová jednotka. Okrem toho mi zabili mojich ľudí, pane!" odsekol.

Upokojoval som veliteľa. V našom položení už nemáme príliš veľa času. Určite nie toľko, aby sme ho teraz trávili hádkami o vojenskom postupe alebo morálke. Okrem toho - keby sme ich nezabili, zomrieme my. Angus teda mlčal.

Aj tak sa z komplexu živí nedostaneme. Niet iného východiska.

Ralph konečne objavil najkratšiu cestu. Na naše veľké prekvapenie bola voľná. Detektorom sme síce veľmi neverili, ale nikto na nás nezaútočil.

"Modrá štyri," prečítal som nápis na chodbe. Pod ním boli ďalšie, väčšinou varovné nápisy. Pokojne sme ich ignorovali.

"Tam," ukázal veliteľ doľava. Dvadsať metrov od nás začínala zóna štyri-jeden. Pre nás momentálne najdôležitejšia časť komplexu.

Veliteľ zasunul do čítacieho zariadenia prístupovú kartu. Cooks ho unavene pozoroval, keď zadával kód. Prístroj si vyžiadal ešte hlasovú identifikáciu. Bezpečnostné opatrenia sa mi zdali trochu zbytočné.

"Angus, David. A221-112-9."

Dvere sa odsunuli. Boli najmenej meter hrubé. Ak som sa nemýlil a boli z titánovej ocele, zabezpečia nám dosť času. Ručný blazer cez ne určite neprenikne.

Keď sa dvere zatvorili, cítil som sa lepšie. Bezpečie. Ako na základni…​ Mal som chuť zvaliť sa na zem a oddýchnuť si priamo tu, ale museli sme do laboratória. Ralph s uspokojením konštatoval, že sme v bezpečí. Nepreniknú sem.

Posledná miestnosť bola zariadená ako byt. Pohľad na biele steny síce celkový dojem kazil, ale nábytok bol zjavne prinesený len pre tento účel. Asi preto, že tu sa už niekoľko mesiacov nachádzala osoba, ktorú sme mali chrániť.

Mala dlhé hnedé vlasy zopnuté sponou. Keď nás uvidela, trochu sa zľakla a vstala z kresla. Angus ju upokojil pohybom ruky a ja som mal dosť času si ju obzrieť.

Takže nami ochraňovaná osoba je žena! Žena, akú som nevidel za celý svoj život. Zjavne nebola Adren…​ vlastne Adrenka. Ale cítil som, že je na nej zvláštne aj čosi iné…​

"Čo sa stalo?" spýtala sa. Jej hlas bol rovnako pekný ako jej zovňajšok.

"Veľmi ľutujem, madam, ale sme v záverečnej fáze akcie. Zásahová jednotka ministerstva zaútočila na komplex. Sú blízko. A mieria sem. Prišli sme vás chrániť."

Prišli sme sem zomrieť, pomyslel som si.

"Ministerstvo?" začudovala sa. Pokrútila hlavou. Bolo celkom jedno, kto nás napadol.

"Na našu ochranku je vás nejako málo," poznamenala.

Angus sa zamračil.

"Ostatní sú mŕtvi."

Veta mala na ženu dosť silný účinok.

"A to všetko kvôli mne," povedala a sadla si. Tvár jej zmizla v dlaniach.

"Musíme vás chrániť za každú cenu!" povedal som. "Také máme rozkazy. Naše straty sú nepodstatné. Musíme splniť úlohu."

Angus prikývol. Pozrel na mňa, potom na ňu.

"Budeme vás chrániť, kým budeme vládať."

Chvíľu som si v hlave premietal naše rozkazy. Zabrániť styku subjektu s inou osobou. Zastaviť každého, kto sa o to pokúsi. Chrániť subjekt do posledného dychu…​

Zatiaľ sme si však svoju prácu vykonávali iba vo vonkajšom okruhu komplexu. Iba veliteľ Angus mal prístup do Modrej sekcie. Pre prípad, ako bol tento.

Bol to trochu zvláštny pocit, vidieť subjekt, ktorý chráni stovka elitných vojakov.

Subjekt! Aké odporné slovo! Veď je to človek! Žena!

Chcel by som vedieť, kto je a prečo ju chránime. Ale to vedela zrejme len ona sama. My sme to vedieť nepotrebovali.

Ralph zapol bezpečnostný systém. Kamery nám ukázali minimálne štyri jednotky blížiace sa k nám. Neponáhľali sa. Dobre vedeli, kde sme a že im nemôžeme uniknúť. Aj my sme to vedeli.

Žena nás pozorovala.

"Čo ak ich nezastavíte?"

"Dvere ich na čas zastavia," odpovedal Ralph. Angus nestačil zasiahnuť. Nechcel pred touto ženou hovoriť o našom blížiacom sa konci. Ešte nie.

Zdalo sa, že ju to zaujíma.

"Ak ich zastavia, čo potom? Ako sa odtiaľto dostaneme?"

Nastalo ticho.

Potom sa ozval Cooks.

"Dostaneme sa odtiaľto!"

Angus naňho pozrel s otázkou v očiach.

"Dostal som špeciálne pokyny vysielačkou, kým ešte fungovala. Prídu po nás. Musíme len čakať."

Veliteľ Cooksovo vyhlásenie nekomentoval. Mňa zaujalo. Žeby sme mali šancu prežiť? Rozmýšľal som a únava ma prešla, tak ma veliteľ s Cooksom postavil na stráž, aby si s Ralphom mohli oddýchnuť. O dve hodiny nás vystriedajú. Musíme byť čerství, kým budeme čakať, ako tvrdil Cooks. Žena nám pripravila niečo na jedenie. Možno to bude naše posledné jedlo.

Bolo šesť hodín večer. Od prepadu prešli tri hodiny.

Neoddychovali sme dlho. Ralpha zobudilo pípanie. Posledný útok sa začal.

"Na miesta!" zvolal veliteľ. Miestnosť bola zvukovo izolovaná, takže sme sa nemuseli báť, že nás niekto začuje. S Cooksom sa postarajú o pravé krídlo, ja som ostal vľavo. Ralph sa ku mne pridal, sledujúc monitor.

"Dvere sú okej. Zatiaľ to vyzerá celkom dobre."

Závidel som mu jeho optimizmus. Možno to povedal kvôli nej. Začali sa mi potiť ruky. Angus zrazu vstal a ustúpil k žene, ktorá stála obďaleč krytá stenou. Veliteľ si vyzliekol ochrannú vestu a podal jej ju. Potom vybral ešte niečo. Zrejme ju chcel zabezpečiť pre prípad, že by sme…​ že by sa nám nepodarilo odraziť a prežiť útok. Asi to bol nôž. Každopádne, predmet zmizol pod vestou, takže som sa o tom nepresvedčil. Opäť som sa sústredil na dvere.

Trochu sa zatriasli. Zrejme dostali silný zásah. Držali. O pár sekúnd už poriadne duneli a otriasali sa stále viac a viac.

"Tie dvere neprerazia," ozval sa Ralph.

"Myslíš?" pochybovačne pokrútil hlavou Cooks. Ani ja som už nemal ten optimistický pocit ako pred chvíľou.

"Viem. Prezrel som si údaje v počítači. Bez problémov znesú aj výbuch tepelnej míny alebo granátu."

"Možno…​ možno si prinesú niečo silnejšie. A možno…​ ich jednoducho otvoria," povedal Cooks.

Angus na chvíľu prestal sledovať vchod a sklonil zbraň. Cez plece pozrel na za ním stojaceho Cooksa.

"O čom to hovoríš?"

"Jednoducho ich otvoria, David. Stále nechápeš?"

V okamihu sa zablyslo a veliteľ Angus klesol na zem s dierou v hrudi, ktorú do nej prepálil Cooksov výstrel do chrbta. Kým som sa stihol obrátiť, ďalší výboj hodil Ralpha o stenu. Vystrelil som, ale zasiahol som Cooksa len do nohy. Trochu sa zatackal, ale obaja sme veľmi dobre vedeli, že mu to nemôže ublížiť - zlyhal som. Vzápätí som dostal zásah. V bruchu som zacítil strašnú pálivú bolesť a zviezol som sa na zem.

Cooks pozrel na ženu, ktorá sa vrhla do opačného rohu miestnosti.

"Hej!" zavolal na ňu s namiereným blazerom. "Poď sem!"

Nemala veľmi na výber. Zbraň nastavená na maximálny výkon by prerazila ochrannú vrstvu vesty okamžite. Videla, čo urobili tri výstrely z bezprostrednej blízkosti s nami.

Cooks usadil ženu do kresla a neprestal na ňu mieriť. Trochu krívajúc podišiel k dverám.

"Hotovo," povedal do mikrofónu.

Výstrely prestali. Dvere sa upokojili. Cooks sa vrátil po prístupovú kartu k dymiacemu Angusovi a uškrnul sa. Pozrel na ženu:

"Nepovedal som, že prídu?"

Zaťala prsty do operadla kresla. Mať tak zbraň, pomyslela si určite. Angus by si pomyslel ešte niečo iné. Ako ho mohol Cooks zradiť? Ako mohol zradiť celú jednotku? Ako mohol zradiť Adrenov? Ale veliteľ sa nehýbal.

Cooks zasunul kartu, vyťukal kód odpozorovaný od veliteľa a keď zámok požadoval hlasovú vzorku, povedal Angusovým hlasom:

"Sézam, otvor sa!"

Do miestnosti vstúpila jednotka. Keď zaujala pozície, vošiel chlap v čiernom plášti nasledovaný poručíkom Adamsom.

"Tak vy ste to zvládli, Cooks?" uškrnul sa chlap.

"Áno, pane!"

"Zaujímavé…​ a potom, že Adreni sa na nám na nič nehodia," obrátil sa na Adamsa.

"Zabili nám štyridsať mužov," zašomral poručík.

Chlap v plášti to začul.

"A vidíte, ako dopadli. Prezrite ich a dorazte, ak ešte žijú. Do hlavy," dodal, "pamätajte na to! Vidím, že Cooks nemieril príliš presne."

Poručík sa pohol smerom k nám.

"Tak čo, pani Welshová? Ako sa máme?" povedal chlap smerom k žene.

"Mohla som si myslieť, že za tým budete vy!" povedala. "Prečo ste ich museli zabiť? Čo vlastne chcete?"

"Ale no tak, netvárte sa, že nerozumiete. Veľmi dobre viete, prečo vás tu chránili ako oko v hlave. Svet je už plný mutantov a Adrenov. Vy ste ešte človek. Žena. Môžete mať deti. Potrebujeme vás!"

"Potrebujete? Keby ste potrebovali ľudí, nezabíjali by ste ich!"

Chlap pozrel na poručíkov chrbát.

"Nepotrebujem ľudí. Potrebujem niečo viac. Ale nemám čistý materiál. Presnejšie, nemal som." Pokračoval opäť trochu hlasnejšie.

"Viete, že tí Adreni vás mali ochrániť za každú cenu? Ktovie, čo s vami plánovali…​ Ale neuchránili vás pred nimi samými," ukázal na Cooksa a uchechtol sa.

"Odveďte ju! Je posledná! Potrebujeme ju." Vojaci nie príliš galantne odviedli Welshovú z laboratória.

"Dúfam, že je ešte stále biologicky a geneticky čistá. Ak sa jej niektorý z tých Adrenov dotkol, zodpoviete si to," povedal Cooksovi.

Nepovedal, ako si to zodpovie, no Cooks hneď odpovedal:

"Je absolútne okej. Slúžil som vo vnútornom okruhu. Dám na to krk!"

"V poriadku. Máte pravdu."

Kývol na vojaka stojaceho najbližšie a ukázal na Cooksa. Vojak stlačil spúšť a na zem sa zosunulo ďalšie telo. Netrvalo to ani sekundu.

"Neznášam Adrenov. Poručík, keď to dokončíte, vezmite svojich ľudí von." povedal chlap a obrátil sa k dverám.

"Áno pane!"

Adams sa práve sklonil nad Ralpha. Jeho lebka bola porušená a tak sa ním viac nezaoberal. Podišiel k Angusovi.

Práve vtedy som zachytil jeho núdzové vysielanie. Všetku energiu som prepol na príjem.

"Angus, David. A221-112-9 18:58:03 — 5gHzJ$ CC-44…​hT7) C-44…​ CCC-4…​ C-44…​ C-44."

"Čo je C-44?" vyslal som otázku, ale v tej chvíli sa spojenie prerušilo. Práve vtedy poručík Adams vypálil veliteľovi do hlavy. Tým zničil aj to málo, čo z veliteľa zostalo. Ani regeneračné schopnosti Adrenov nezvládnu poškodený mozog. Nemáme byť nesmrteľní. Iba dobrí vojaci.

Poručík sa nenáhlivo presunul ku mne, čo prerušilo moje myšlienky. Zohol sa, aby vyskúšal pulz na mojom zakrvavenom krku.

"C-44? Čo je C-44?" rozmýšľal som. Snažil som sa nemyslieť na to, ako poručík zabil veliteľa, alebo ako nás Cooks zradil. Naša smrť nesmie byť zbytočná! Rozmýšľal som teda, kým som vládal a medzitým sledoval poškodenými zmyslami poručíka. Ak vysielanie nebola iba porucha spôsobená zranením, chcel mi veliteľ pred smrťou niečo poradiť…​ C-44…​ Poznal som len C- 4, výbušninu používanú aj v našich tepelných…​

Jasné! To je ono!

V prstoch som zacítil čosi tvrdé. Veliteľ mal postreh, to som musel uznať. Tesne pred akciou som si pripravil poslednú tepelnú mínu. Nespomínam si, na čo som ju chcel použiť, nestihol som. Teraz sa hodí.

Kdesi zaznel výbuch. Nebolo to ďaleko, lebo sa zatriasla celá miestnosť. Keby som vládal, usmial by som sa. Mali sme s veliteľom veľa spoločného. Ten výbuch totiž určite spôsobila mína, ktorú dal veliteľ žene spolu s vestou, aby…​

Prásk! Výstrel z poručíkovej pištole. Ledva som stihol odistiť tepelnú nálož a otvoriť dlaň. Gesto pripomínalo symbol čísla päť. Toľko chýbalo do siedmej hodiny večer. Toľko sa poručík bude ešte pozerať na naše mŕtve telá.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu