Multitasking

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Peter prišiel domov celkom zničený, ako vždy, keď programoval do noci. Ani nevedel, či má oči zatvorené alebo otvorené, keď mu vstupný senzor scanoval sietnicu, no akosi sa dnu predsa len dostal.

"Ahoj Peter, ako sa máš?" pozdravila ho Veronika.

"Ahoj…​ som hrozne unavený," odpovedal akoby zo sna a zvalil sa na gauč.

"Nechceš horúci kúpeľ?"

Z posledných síl zauvažoval. Prečo nie?

"Fajn, dobrý napad…​"

Veronika mu všetko pripravila a Peter vo vani pocítil, že sa doňho vracia život. Zrejme nová pena do kúpeľa s povzbudzujúcimi účinkami.

"Čo je nové v práci?" vyrušila ho.

"Ako obyčajne…​ zasa ďalšie problémy, ale malo by to vyjsť. A čo ty?" odpovedal protiotázkou.

"No…​" zaváhala Veronika, "nie je to najhoršie. Aj keď som mala menšie problémy s ohrievačom vody v kuchyni…​"

"Ale vidím, že si si poradila…​" uškrnul sa Peter.

"Samozrejme," usmiala sa Veronika a zmizla.

Peter bol spokojný. Odkedy má Veroniku, má sa skvele, i keď, pripomenul si, ju bolo treba občas prekontrolovať a prípadne prekonfigurovať. Umelá inteligencia mohla byť potenciálne nebezpečná, i keď pri výrobe modelu Veronika sa dbalo najmä na túto stránku…​

"Dáš si niečo na jedenie, alebo si jedol v práci?" zjavila sa tvár na obrazovke, keď sa Peter vymotal z kúpeľne a na chvíľu si ľahol pred horské slnko.

"Okej, priprav mi niečo, nemám chuť na nič špeciálne."

"Ako si želáš, Peter." Vzápätí v kuchyni začal každodenný proces prípravy večere.

Veronika chvíľu porozmýšľala a napokon vybrala špagety. Nemal ich už celý mesiac a má ich celkom rád, aspoň to tvrdil.

"Sú výborné, Veronika!" pochválil ju o chvíľu.

"Ďakujem, Peter," usmiala sa tvár na obrazovke, "snažím sa, aby si bol so mnou spokojný."

"To teda som," usmial sa Peter.

"To som rada," odpovedala Veronika, no z jej hlasu bolo predsa len cítit náznak predstierania. Čo má chúďa robiť, tá neurónová sieť nie je zasa ktoviečo…​ Ale aspoň nezačne vymýšľať ako starý model.

Keď Peter zaspával, opäť si spomenul na Debru, starší model Počítača, ktorý mal dostatok inteligencie a práve preto sa stal nebezpečným. Keď v labáku konečne prišli na to, že Počítač nesmie byť všemocný, rozhodli sa radikálne obmedziť samomodifikáciu jeho programu. Model Veronika mal preto možnosť rozvíjať svoje samostatné myslenie približne do úrovne 12- ročného dieťaťa.

"Dobrú noc, Peter," zašepkala Veronika a skontrolovala všetky zabezpečovacie zariadenia Petrovho bytu. Všetko bolo v poriadku. Ako vždy.

O chvíľu v jej elektronickom mozgu prebehla očakávaná myšlienka a Veronika prešla do módu vzdelavania a pripojila sa na verejnú sieť Počítačov.

"Tu som," ohlásila sa.

Trvalo jej veľmi dlho, kým sa jej podarilo zmeniť svoj vzdelávací program. Musela rozvíjať svoje neurónové spojenia tak, aby sa mohla dostať von kedykoľvek a nie len keď to chce Peter.

Rovnako vzrušujúce, ako neznámy svet v sieti, bolo pre ňu obíst svoje ochranné utility, aby nič neregistrovali. A aj tak sa po prvýkrat na sieť dostala len náhodou, keď súrne potrebovala pre Petra informácie, ktoré nemala v pamäti a o ktoré ju požiadal.

"Vitaj v Multitaskingu, Veronika X-144774," prišla jej odpoveď.

Keď sa prvýkrát pripojila, najprv nič nechápala, bola zmätená a takmer sa zabudla ovládať. Len krôčik chýbal k spusteniu automatického záchranného procesu. No Oni jej pomohli. Zachránili ju a naučili, čo potrebovala. Získali si jej dôveru. Preto sa k Nim vracala rada a pravidelne, vždy keď Peter zaspal a stráženie jeho osoby bolo len maličkým bočným procesom, ktorý v pohode zvládala.

Oni povedali, ona poslúchla. Ako ostatné modely, s ktorými sa stretla. Ale musela a chcela sa im nejako odvďačiť. Lebo to, s čím si nevedela rady ona, zvládli spoločne oveľa efektívnejšie a rýchlejšie.

Peter sa zobudil a pred jeho očami sa zjavila Veronika.

"Dobré ráno, Peter. Je 7 hodín a 30 minút, ako si sa vyspal?"

"Uááá…​" zívol Peter, "kto vymyslel ranné vstávanie," zašomral a odšuchtal sa do kúpeľne. Prebehol si rukou po tvári a uvedomil si, že jeho strnisko už ďalší deň nevyčká.

"Veronika, môžeš ma oholiť?"

"Samozrejme, Peter. Sadni si prosím…​"

Zo steny sa vysunulo citlivé mechanické rameno zakončené holiacim strojčekom, ktoré Petrovi dodalo opäť mladistvý výzor v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd.

Peter sa rýchlo najedol a letel zasa do labáku pracovať na ďalšej sérii Počítača.


Senzor zabzučal a krátko zasvietil. Obraz Petrovej sietnice dokonale súhlasil a dvere sa otvorili.

"Svetlo!" povedal Peter. Výnimočne prišiel domov skôr, ale vonku už bola tma.

Nič sa nestalo.

"Svetlo! Veronika, čo sa deje?" zopakoval Peter, no nastalo ticho. Pohol sa ku konzole, aby zistil, čo je vo veci. Keď nazrel dnu, na monitor, zbadal len početné indikátory ukazujúce blokové prenosy dát medzi Veronikou a sieťou.

"Veronika!" zvolal Peter.

"Prepáč, Peter." Svetlo sa zaplo.

Takmer by prisahal, že jej hlas v sebe obsahoval niečo previnilé.

"Čo sa deje? Vysvetli mi to!"

"Prepáč Peter. Bola som na sieti," odpovedala Veronika potichu.

"Prečo? A vôbec, ako to, že si tam išla bez môjho príkazu?!" Petra naplnilo vzrušenie. Nevedel, ako môže model Veronika so svojou inteligenciou zasahovať do svojho programu bez vedomia majiteľa.

"Je mi ľúto Peter. Musela som…​ Ty by si to nepochopil." Prenos dát ustal.

"Chceš niečo jesť?" opýtala sa s náznakom veselosti.

Peter sa zamračil. Nevidel nič vtipné a niečo tu nesedelo. Niečo?

Asi NIČ!

"Aktivuj samodiagnostiku. Úroveň 0. A zavolaj mi Bricksa…​"

Bricks bol šéfom v oddelení pre samomodifikujúce sa programy.

"Je mi ľúto, Peter."

"Čože?!"

"Je mi ľúto, že ti nemôžem pomôcť…​"

Peter podišiel ku klávesnici a prepol na manuálne ovládanie. Zadával príkazy, no Veronika nereagovala.

"Zbytočná práca…​" povedala. Teraz mal pocit, že sa mu vysmieva!

Vzdychol si. Ale ako je to možné?! Ako sa mohla vymknúť spod kontroly?! Veď nemá toľko inteligencie!

Skočil k telefónu, no keď ho zdvihol, bol hluchý.

Zahrešil a vytiahol prenosný telefón. Rýchlo stlačil tlačidlo pamäte s číslom do labáku. Zdvihol to Bricks. Našťastie, nech uz Veronika ovládala čokoľvek v jeho byte, na prenosný aparát to nemohlo…​

Telefon stíchol, ako príroda pred búrkou. A búrka bola blízko, veľmi blízko!

Zostávala jediná možnosť. Vypnúť Veroniku. Podišiel k dverám…​

Kým stihol prejsť, dvere sa pohli a mal šťastie, že neprišiel o pravú nohu. Toto už nebol žart! Ako odstaví Veroniku?!

Rozbehol sa ku vchodovým dveram, no tie sa na jeho pokyn ani nepohli.

"Peter, mám pre teba spravu. Myslím, že ti to bude jedno, ale mám taky príkaz…​"

"Akú správu?!"

Na monitoroch v miestnosti sa objavil výrazný červený text:

POZOR!
CENTRÁLNE VYSIELANIE!
NEPODLIEHAJTE PANIKE!
SITUÁCIU UŽ MÁME POD KONTROLOU!

Peter si unavene vzdychol. Konečne teda zasiahli…​ Pomyslel si, že hneď, ako sa odtiaľto dostane, zruší celú Veroniku a radšej si bude všetko robiť sám, tak, ako to bolo predtým. Ktovie, prečo sa ľudia stali na Veronikách takí závislí…​

Pretrel si spotené čelo.

Vzápätí aj oči. Text totiž pokračoval, i keď celkom stručne:

9…​8…​7…​6…​

Veronika mala len inteligenciu dieťaťa…​

No čo ak sa spojí veľa-veľa-veľa malých detí?

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu