Nevinný

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

"Prichádza Jeho Ctihodnosť Sudca R. J. Ellen, povstaňte!"

Hlas sa v dobre postavenej sále hlasno rozliehal - zjavne patrila k dedičstvu minulosti - a ja som poslúchol. Dokonca som sa zľahka uklonil, hoci som pochyboval, že si ma Sudca všimne - no jeho povesť si to rozhodne zaslúžila. Keď nám pokynul, usadili sme sa a ja som pozoroval jeho dôstojné pohyby - nesporne výsledok mnohoročnej praxe. Situácia si však vyžadovala, aby som prestal vnímať nepodstatné detaily a venoval sa radšej zvažovaniu svojich vyhliadok.

Sudca Ellen bol známy svojimi spravodlivými rozhodnutiami. A ja som si bol stopercentne istý, že v mojom prípade potvrdí moju pravdu. Prestal som sa zaoberať otázkou, čo tu vôbec robím, úplne som sa spoliehal na inteligenciu Sudcu Ellena. A na to, že pravda musí zvíťaziť. Aj tak som nemal inú možnosť. Svojím spôsobom som však mal šťastie. Každý človek na mojom mieste by už dávno podľahol panike. Každý by trpel depresiami z toho, že jeho pravda zostáva nevypočutá. Že s ním manipulujú…​

Ale ja nie - moja psychika je stabilná. Bola to aspoň nejaká útecha. Okrem toho - Sudca má vždy pravdu - to je axióma. A platí stopercentne.

"Obžaloba, nech sa páči, môžete začať," povedal Sudca Ellen. Vysoký muž v sivom obleku, ktorý doteraz sedel napravo od nás, povstal, uklonil sa a podujal sa divákom sledujúcim proces prenášaný televíziou vysvetliť, o čo v prípade vlastne ide. A začal ako obyčajne, veľmi zoširoka.

"Vážený Súd, vážení porotcovia," oslovil Sudcu a venoval pohľad aj výklenku s Porotou. "Všetci vieme, že odkedy firma CybeRots Industries zaviedla používanie vysokointeligentných androidov, životná úroveň stúpla takmer o 200 percent. Všetci tiež vieme o programových krízach, ktoré raz za päť rokov postihnú 15 percent z nich. Od čias zavedenia Súdu pre umelú inteligenciu," obrátil sa k Sudcovi, "sa nám podarilo znížiť neodstrániteľnú poruchovosť na polovicu pri súčasnom znížení neodôvodnených deštrukcií aplikovaním Obmedzovača…​"

Prestal som počúvať. Presnejšie, prestal som vnímať. Moje senzory aj tak celý priebeh súdu nahrávali, tak načo sa s tým zaťažovať? Mám dosť iných problémov…​

Ako napríklad ten najdôležitejší - PROCES 3324 - prečo ma vôbec obvinili z porušenia hlavnej direktívy?

"Robot nesmie svojou činnosťou alebo zanedbaním svojej povinnosti ublížiť človeku!" objavilo sa mi pred očami. Na nič také som sa však nepamätal, a teda som nič podobné neurobil, moje obvody aj softvér sú v poriadku! V stavovom okne pre istotu naskočili výpisy "BIOS CRC OK" a "DIAGNOSTIKA OK". Všetko je vrámci normálnych parametrov! A predsa mi chcú dokázať, že som porušil hlavnú direktívu - a že som…​

"PROCES 3324 UKONČENÝ - PRÍLIŠ VEĽA EMÓCIÍ"

Peter bol dobrý pán. Mal ma rád a aj ja jeho. Prečo by som to robil?

Prečo ma obviňujú z VRAŽDY?

PLAY

"Dobré ráno, Peter!"

"Ahoj, Johny! Tak čo, už si vypracoval svoj program na snívanie?" usmial sa. Tentokrát moja reakcia nebola len odpoveď na tón jeho hlasu, naozaj ma potešil jeho úprimný záujem. Už dva roky sa snažím…​

"Ešte nie, ale vďaka za opýtanie, pracujem na tom," odpovedal som.

"Podarí sa ti to, neboj sa. Už si dosť starý," uškrnul sa, ale myslel to dobre. Aj mne sa podarilo usmiať.

"Johny, Johny…​"

STOP

Obraz z prehrávača pamäťovej jednotky som zmenšil do ikony. Áno, niekto povedal moje meno. V rohu blikala ikona Pozorovateľa a nechal som si prehrať posledných 30 sekúnd. Vďaka výcviku pozorovacích schopností, ktorý pre mňa vymyslel Peter, som to zvládol za 3.12 sekundy.

Žalobca práve ukazoval záznamy z môjho diagnostického testu, ktorý mi urobili ľudia z CybeRots hneď v deň zatknutia.

"…​ a tu vidíme záznamy z 11:31:03 - času, keď došlo k vražde Petra Westhooda…​"

Na monitore sa objavili divákom nič nehovoriace výpisy mojich registrov. Klamal by som, keby som tvrdil, že ja som vedel, čo znamenajú. Bolo to príliš vytrhnuté z kontextu. Aj keď…​ 11:31??

PLAY

"Johny, podaj mi eliminátor," povedal Peter a ja som poslúchol. Obrátil som sa a z police vybral krátku čiernu oceľovú rúrku s ovládacím panelom veľkosti náramkových hodiniek. Cvíľu som sa na ňu pozeral a mozgom mi preleteli zo tri pochmúrne myšlienky. Potom som eliminátor podal Petrovi. Vzal ho, sadol mu presne do ruky. Vzápätí ho namieril na mňa. Zatváril sa ako masový vrah pred svojou sedemstodvadsiatoupiatou vraždou a cynicky sa zachechtal:

"Dostal som ťa, chlape!"

Potom sme sa obaja rozosmiali. Áno, mal som Petra veľmi rád. Aj preto, že ma ako jeden z mála ľudí, ktorých som poznal, dokázal rozosmiať. Peter sa opäť obrátil a pomocou implózneho eliminátora začal odstraňovať akési napadané a rozmrvené listy. Skôr, ako stihol niečo povedať, vzal som z okna vysušenú rastlinu, ktorá znečistenie spôsobila a po zvážení všetkých možností a náležitej analýze som ju odniesol medzi odpadky.

SLEDOVANIE STOPY UKONČENÉ. ZNOVU NA ZAČIATOK? [Nie]

Obraz sa zasa zmenšil. Čo to má znamenať? Prezrel som určenú minútu môjho pamäťového záznamu ešte raz, no nič podozrivé som neobjavil. Prirodzene, opäť som aktivoval testovacie procedúry - mal som podozrenie, že mám poruchu v pamäti alebo logických obvodoch. Ale všetko bolo negatívne!

Algoritmy mi ponúkli dve riešenia problému: buď mi niekto zmenil údaje v pamäti a celú pravdu sa teda nikdy nedozviem, alebo ma moja pamäť neklame a nikdy som zločin, z ktorého ma obviňujú, nespáchal.

Nič nové. Oba názory tu už boli. Prvý som zavrhoval pre jeho časovú náročnosť a pri druhom som k tomu už nemal čo dodať. Začínal som mať pocit, že sa ma zmocňuje to, čomu ľudia hovoria paranoidná fixná idea a…​ nerád by som sa stal účastníkom vnútorných psychostabilizujúcich operácií Obmedzovača. Čím by som bol po aplikácii psychoprogramu, sa odhadnúť nedalo. A ani jednu možnosť som s aktivovaným Obmedzovačom dokázať nemohol.

"A tu vidíme, vážený Súd, dámy a páni, záznam z kamery obžalovaného - tento záznam pochádza z dňa, kedy bol obžalovaný zatknutý - a faktom je, že všetky nasledujúce testy zistili, že tento záznam je v pamäti obžalovaného nahradený záznamom, ktorý vidíme v pravej časti monitora."

V ľavej časti sa objavil záznam, ktorý sa už od zatknutia staral o moje permanentné napätie - nikdy som ho totiž neurobil. Túto situáciu v pamäti nemám a nikdy som nemal, ale kto mi už len uverí. V pravej časti obrazovky sa objavil obraz Petra s eliminátorom. Tomuto záznamu zasa neveria oni.

"Je zrejmé, že obžalovaný si zmenil údaje v pamäti a opätovne tým porušil Prvý zákon umelej inteligencie. Keď však porovnáme tento priestupok s vraždou prvého stupňa…​"

"Námietka, pán žalobca," ozval sa Sudca a využil tak svoje právo zasiahnuť do priebehu procesu. Ja som zatiaľ uvažoval nad tým, že ten človek má možno čiastočne pravdu. Naozaj, čo je taký priestupok voči tomu, z čoho ma obviňujú?

Myšlienky uberajúce sa týmto smerom zastavil len program obmedzujúci mrhanie procesorovým časom. Vychádzajúc z toho, že som nevinný, nemám sa čo zaoberať takýmito nápadmi.

"Áno, pane?" muž v sivom sa prekvapene zastavil.

"Na požadované tvrdenie nemáte dostatok dôkazov. Domýšľanie si skutočností veci nijako nepomôže. Neovplyvňujte prosím Porotu."

"Ááno, pane, ospravedlňujem sa," odpovedal trochu zahanbene žalobca. Nechať sa opraviť Veľkým Sudcom Ellenom - to si mohol pokojne nechať ujsť.

"Porota nebude posledné slová brať do úvahy!" obrátil sa Sudca smerom k Porote a na kontrolnom displeji pred jeho očami sledoval editáciu záznamu. Blikla zelená. Súd mohol pokračovať.

Nebrať do úvahy, nebrať do úvahy…​ ja to musím brať do úvahy! Všetky logické obvody môjho mozgu tvrdia úplne protichodné fakty. Prečo by som zabil Petra? Ak by môj program sebakontroly naozaj zlyhal a porušil by som Prvý zákon, interný Obmedzovač by zastavil činnosť môjho mozgu do desiatich sekúnd po zistení viny, ak by pravda fungoval a on stále funguje. A ak by som bol vinný, prečo nemám v pamäti okamih vraždy?

Ale ja sa necítim byť vinný!

Logika sa opäť skontrolovala. OK.

Necítim sa byť vinný.

Žalobca skončil. Jediné, čo som z jeho trochu monotónneho výkladu mal, bol fakt, že odporúčal moju totálnu dekonštrukciu. Náhrada mozgu - nič príjemné…​ v podstate to, čomu ľudia hovoria smrť. Až na to, že u nich je to z čiste biologických príčin, kým u mňa…​ U robotov sa z nevyhnutnosti stal - trest.

Ale čo iné sa dalo čakať pri obvinení z vraždy prvého stupňa spáchanej androidom?

Obdivoval som abstrakciu môjho myslenia. Hovoriť o sebe ako o androidovi obvinenom z vraždy…​

Na rad sa dostala obhajoba.

"Vážený Súd, vážený pán žalobca, vážené dámy, páni," začal môj obhajca. Bol to stredne vysoký muž, asi štyridsiatnik, dnes oblečený v modrom saku a čiernych nohaviciach. Vyzeral dosť unavene. Keď mi ho pridelili, prvé, čo som urobil, bolo, že som na ňom okamžite vyskúšal psychoanalýzu. Zistil som, a nasledujúce dni mi môj odhad potvrdili, že je to človek, ktorý sa nevzdá bez boja. Ale niekedy bolo vidno, že ho bojuje už príliš dlho.

"Môj klient bol podrobený dvanástim nezávislým testom, pri ktorých boli testované všetky logické podsústavy jeho mozgu a bol vyhotovený aj jeho kompletný psychologický profil. Detekčné systémy ukázali, že jeho pamäť nebola zvnútra žiadnym spôsobom pozmenená - a teda že nejde o manipuláciu s údajmi v nej. Napriek tomu majú všetky testy rovnaké výsledky - až na jeden. Na ten, ktorý bol uskutočnený počas zatýkania." Obrátil sa na žalobcu.

"Odvažujem sa tvrdiť, že môj klient bol podrobený celkovému skenovaniu pamäte ešte pred inštaláciou Obmedzovača a niektoré fragmenty boli úmyselne pozmenené, aby…​"

"Pán obhajca, námietka! Nepodložené tvrdenia!" pomaly, ale dôrazne povedal Sudca.

"Napriek tomu, pán Sudca, by som rád pokračoval…​"

"Môžete pokračovať," odpovedal Sudca a naklonil sa bližšie k obhajcovi, "ale hovorte výhradne fakty!"

"V poriadku…​ samozrejme, pane," odpovedal obhajca.

Neznášam tieto rečičky. Všetko musí byť učesané…​ je to mrhanie bajtami. Neviem, prečo sa spory medzi robotmi nemôžu riešiť medzi robotmi a musia sa do toho ťahať ľudia.

Na moju rečnícku otázku mi odpovedala moja pamäť: spomenul som si, že Peter mi vždy pomohol vyriešiť problém, na ktorý som nestačil, alebo mi aspoň pomohol nájsť správnu cestu. A Peter bol človek.

Zasa - bol. Nie je už to, že na neho dokážem myslieť tak otvorene, dôkazom toho, že som ho nezabil?

"Pane, môjmu klientovi bol po zatknutí nainštalovaný a aktivovaný Obmedzovač, ktorý znemožňuje akúkoľvek manipuláciu s údajmi v pamäti! To znamená, že údaje v pamäti zmenené neboli. A že jedenásť testov, vykonaných už s Obmedzovačom, hovorilo pravdu. Z toho vyplýva, pán Sudca, iste pripustíte, že je celkom logické, že ten dvanásty…​ ak chcete, prvý, buď nebol korektný, alebo…​" stíšil hlas.

"Alebo čo?" spýtal sa Ellen a pozrel na obhajcu. Ten sa obrátil k počítačom Poroty.

"Pripusťme možnosť, že prvý test bol zmanipulovaný…​"

"Námietka!" ozvali sa v jednom okamihu Sudca i žalobca.

"V poriadku, beriem späť," zdvihol ruku môj obhajca. Prešiel si rukou po vlasoch a pokračoval. Snažil sa získať opäť svoj vecný tón.

"Skúsme teda brať do úvahy, že jedenásť testov proti jednému svedčí v prospech môjho klienta a dvanásty nie je korektný. Môj klient nielenže nemá o vražde v pamäti žiaden vizuálny záznam, ale aj jeho interný register priestupkov je celkom čistý. Jeho jadro nedetekovalo žiadne porušenie Zákonov! Nikdy!"

Zhlboka som sa nadýchol. Presne tak reagoval môj mozog na slová obhajcu - bolo ich treba stráviť. Aj s patričnými vonkajšími príznakmi.

Aktivoval sa mi však Obmedzovač - zrejme preto, že som sa pokúsil vrátiť sa v pamäti do časového úseku na Policajnej stanici pre umelú inteligenciu. A keďže tento pamäťový priestor obsahoval údaje o inštalácii Obmedzovača, ktoré museli môjmu mozgu ostať utajené, aby som sa nemohol pokúsiť ho deaktivovať, bol pre mňa neprístupný. Mohol som sa samozrejme pokúsiť kontroly obísť - zatiaľ sa to však podarilo iba jednému robotovi - a ten za svoju odvahu dostal nový mozog. Okrem toho by sa to bralo ako porušenie Zákona.

"…​ keby po aktivovaní Obmedzovača urobil chybné rozhodnutie, ktoré by sa priamo priečilo Zákonom a napriek tomu by prešlo cez interné obmedzovače, okamžite by sa predsa zapol servisný monitor s výstražným nápisom a robot by bol paralyzovaný, či nie?" Zrejme som obhajcu zasa nepočúval.

"Cítite sa byť vinný?" obrátil sa bez prípravy na mňa. Túto otázku mi celkom určite nemal položiť vlastný obhajca. Všetci sme vedeli, že nech poviem čokoľvek, pravdu, či nepravdu, Obmedzovač nezávisle na mojej reakcii zistí pravdu. Možno práve preto mi ju položil on.

Obrátili sa na mňa všetci v miestnosti - Sudca Ellen, žalobca, dokonca sa zdalo, že aj Porotcovia prerušili svoje analýzy a ich bzučanie stíchlo. Kamery snímajúce priebeh procesu sa na mňa zaostrili.

"Nie," odpovedal som pravdivo, "necítim."

Pravdivo podľa môjho najlepšieho vedomia a…​

Obmedzovač zostal tichý. Nevyskočil žiaden nápis, žiadna siréna.

Obhajca sa usmial a dodal:

"Nemám viac čo povedať."

Žalobca bol zrejme trochu šokovaný účinkom obhajcovej otázky a mojej odpovede, no nevzdával sa.

"To nič neznamená, dámy a páni. Ak android upravil svoj program regulujúci správanie do tej miery, že je schopný porušiť Zákon a zmeniť si pamäť, neprekvapilo by ma, keby odolával aj Obmedzovaču…​"

"Nezmenil som si pamäť!" ozval som sa.

"Odpovedajte prosím, len keď dostanete otázku," zahrmel Sudca. Ospravedlnil som sa teda a pokúšal sa nutkanie prehovoriť znížiť na minimum. To bola jedna z vecí, o ktoré sa snažil aj Peter…​ Zdal som sa mu niekedy až príliš urečnený..

"Pán žalobca, Obmedzovaču ešte nikto nedokázal odolávať," poznamenal Sudca Ellen na poslednú vetu žalobcu. "Obmedzovač je len sledovací interfejs medzi hrubou logikou a celkovým správaním a využíva signály, ktoré nemožno meniť ani simulovať! Nemožno ho ovplyvniť."

Žalobca to dobre vedel aj predtým. Aspoň sa pokúsil…​ a nevyšlo to.

Vyhľadal som si v databáze informácie o Obmedzovači - teda tie, ktoré boli prístupné verejnosti. Obmedzovač skonštruovali v CybeRots Industries pred 17 rokmi (firme vždy záležalo na bezpečnosti a ovládateľnosti systému) a jeho použitie sa vymedzuje na situácie, kedy sa predpokladá vedomé porušenie Zákonov pre umelú inteligenciu a zabezpečuje, aby sa tak nestalo. Preto sa bežne inštaluje už pri prvom výsluchu alebo zatknutí. S Obmedzovačom nie je v troch štvrtinách prípadov vôbec potrebný súdny proces - robot s Obmedzovačom nedokáže klamať ani v prípade, že by to bez neho vôbec dokázal. Ak sa uskutoční aj proces, obyčajne sa po rozhodnutí Súdu odstráni - hoci je jeho činnosť neobmedzená - a vykoná sa úprava priamo v mozgu robota.

Ale veď ja som nevinný! Obmedzovač to potvrdil! Som nevinný! Nevinný!

"…​ pre CybeRots Industries nie je predsa problémom vytvoriť robota s mozgom odolávajúcim Obmedzovaču! Veď Peter Westwood bol vedúcim Odde-"

"Námietka! Špekulácie!" ozval sa Sudca.

Žalobca si vzdychol. Ako má dokázať, že Johny naozaj zabil Petra Westwooda, hoci proti tomu teraz obhajoba tvrdo vyťahuje jedenásť testov? Veď práve tých jedenásť testov je dôkazom, že k zmene v pamäti došlo! Ani on sám nerozumie tomu, čo sa deje v mozgu robota, ale ak sa necíti byť vinný, neznamená to, že je tak naprogramovaný? Ale v tom prípade za tým stoja ľudia z CybeRots! Ako dokáže Ellenovi, že ten android sediaci pred ním, ktorý práve dokázal pomocou Obmedzovača, že je nevinný, v skutočnosti celkom isto nevinný nie je?

Mať tak dôkazy! Ale takéto informácie mu pred Súdom nikto z CybeRots nepotvrdí.

"Súd vynesie rozsudok, povstaňte prosím!" ozvalo sa v reproduktoroch. Poslúchol som. Bol som napätý - dokáže sa pravda a budem voľný? Skončím ako kuchynský robot, alebo ma rozoberú na súčiastky a do smrti budem súčasťou pätnástich ďalších robotov? V lepšom prípade mi iba vymenia mozog a bude zo mňa android v testovacej prevádzke…​

Áno, bál som sa.

Sudca Ellen si prečítal vyhodnotenie Poroty a nebadane prikývol.

"Na základe preložených dôkazov a po vypočutí oboch strán, som prišiel k tomuto záveru," povedal a odmlčal sa, aby ešte viac znervóznil atmosféru.

Prehltol som syntetickú napodobeninu slín a vzdychol som si. Nevedel som odhadnúť verdikt Súdu.

"Obžalobe sa nepodarilo dokázať vinu obžalovaného a to ani za pomoci Obmedzovača. Jedenásť testov svedčí v prospech obžalovaného. Na základe tých skutočností a ostatných dôkazov obhajoby, obžalovaný je nevinný!"

Prudko som sa obrátil s úsmevom na obhajcu. Ten ma utišoval a potriasol mi rukou. Slnečný lúč prenikajúci z okna sa odrazil od jeho firemného odznaku s emblémom CRI. Privrel som oči. Ďalší ľudský reflex…​

"Dokázali sme to," povedal nakoniec.

"Páni, ešte som neskončil. Obžalovaný nie je vinný z vraždy Petra Westwooda a môže opustiť Súdnu sieň! Nás však ešte čaká práca…​ V prípade, že je obžalovaný nevinný, záznamy, ktoré ho usvedčovali z vraždy, sú falošné. A teda Cybe-"

Všetci traja sme čakali, čo sa bude diať, pretože odkedy Sudca potvrdil, že som nevinný, dialo sa toho už príliš. Vari chce začať nový súdny proces? Proti komu? Všetky testy, i ten pôvodný, boli predsa vykonané CybeRots Industries! Chce teda…​ Ešte som nepočul, že by Sudca Ellen inicioval nový súdny proces.

Teraz sa však trochu zakýval, jeho otvorené ústa sa nezavreli, no ani sa nepohybovali, aby dopovedal zvyšok vety. Vzápätí sa z jeho hlavy vysunul miniatúrny monitor a kým sa rozpípal, na displeji sa vysvietil blikajúci červený nápis:

"ROBOT %s DEAK!4;$3#TIVOVANÝ!"

Plný zmiešaných dojmov som vychádzal zo Súdnej siene. Takže Sudca Ellen je vyradený z činnosti…​ Zvláštne…​ taká osobnosť, taký skúsený robot, ako on a pokúšal sa o obvinenie CybeRots Industries. Zdá sa, že predsa len nebol taký inteligentný. Postaviť sa proti nim? Sklamal ma, sklamal ma na celej čiare. No, možno sa prejavila ďalšia z chýb robotov starej generácie…​ Ešteže sme tu my!

Usmial som sa. Ani Ellen, ani nikto iný v sále nevedel to, čo som vedel ja. Nikto okrem mňa nemohol vidieť už dosť dlho blikajúci nápis v stavovom okienku Obmedzovača: "DEAKTIVOVANÝ!".

Pokojne som teda opustil budovu a vyhýbal sa dotieravým novinárom, ktorí sa hrnuli dnu. Vôbec som sa im nečudoval - ukončenie Sudcu Ellena bude pre všetky noviny a televízne spoločnosti trhákom sezóny. Ešteže som ten proces vydržal. Divil som sa sám sebe, veď inokedy sa mi hlasové obvody sotva zastavia. Ešte aj vtedy, keď som videl Petra poslednýkrát, rozprával som mu vtipy.

Zapol som diaľkové spojenie. Ozval sa šéf Petrovho oddelenia v CybeRots.

"Úspech, pane," povedal som.

"Vieme, Johny. Bol si dobrý," odpovedal muž sediaci za terminálom. Spojenie bolo prirodzene interné a kódované, takže nikto z ľudí okolo mňa nemal šancu zistiť, že sa venujem aj niečomu inému ako vychutnávaniu víťazstva a…​ slobody!

"Ďakujte vášmu novému Obmedzovaču," uškrnul som sa. "Odkedy ste ho vypli, fungoval perfektne."

Šéf sa usmial.

"Ale…​ je tu jeden problém. Alebo skôr, problémik," poznamenal som.

Šéf spozornel.

"Aký problém?" Povedal to ľahostajne, akoby žiaden problém pre neho nebol skutočným problémom a ani nebol ďaleko od pravdy. Súčasne som zachytil náznak nervozity a jeho oči určite preleteli ukazovatele na mojej konzole. Tentokrát som si ho vychutnal o niečo dlhšie.

"Sudca Ellen sa vám nejako…​"

Šéf sa uškrnul a niekomu, koho som nevidel, ukázal vztýčený prst.

"Čo myslíte, kto ho zastavil?" prehodil po chvíli.

"V poriadku. Prídem za vami. Koniec."

Keď ikona telefónu zmizla z desktopu, zrýchlil som krok.

Šéf sa postavil, obrátil sa k postave stojacej za ním a povedal jediné slovo:

"Tak…​"

"Prepáčte, pane," ozvalo sa za mnou. Obrátil som sa, lebo som spoznal hlas žalobcu.

"Gratulujem, mali ste šťastie," povedal a potriasol mi rukou.

"Vďaka," odpovedal som a usmial som sa, ako mi program pre spoločenské správanie prikazoval. "Hoci, ťažko hovoriť o šťastí…​ Chudák Sudca."

"No práve," poznamenal žalobca.

Nechápal som celkom, čo tým chcel povedať, ale celkom určite by mi mal už pustiť ruku. Namiesto toho do nás ktosi zozadu narazil a začul som akési cvaknutie, zároveň som zachytil dotyk čohosi studeného v sektore B557. Pozrel som na zápästie pravej ruky - lebo ten vnem mi asocioval zatýkanie.

Nie, putá to neboli. Bolo to niečo malé, kovové, studené a ostré, čosi, čím ma niekto pichol do ruky. Keby som bol človek, myslel by som, že je to injekcia. Pravda, človek by sa mohol nazdávať, že to bol iba komár. Ale moje obvody sú dokonalejšie. A potom - komár a android?

Trochu som trhol rukou. Nebolelo to, iba normálna ľudská reakcia na povrchové poškodenie pokožky. Nič mimoriadne.

"Johny," ozval sa žalobca, keď sme prechádzali popri reportérke CCR-TV, "nechcel by si im všetkým niečo povedať? Niečo na spôsob vyhlásenia…​"

Zaváhal som. No, napokon, prečo nie? Aj tak ma s tým cestou otravovali najmenej traja novinári. Pristúpil som k reportérke.


Hovoril som len chvíľu. Usmieval som sa. Bol som vo svojom živle. Veru, keby som nepracoval pre CRI, chcel by som robiť reportéra. Alebo mať vlastnú show - to by sa mi páčilo! Ale Peter bol proti.

"A na záver by som chcel poďakovať svojmu obhajcovi, ktorý dokázal, že pravda vždy vyjde najavo. To on dokázal Súd presvedčiť, že som nevinný!"

Tak, konečne bola moja pravda zvečnená aj v médiách. Teraz všetci vedia, ako to bolo. Pravdu!

Niekde sa však niečo…​ Desktop sčervenel, ikony zošediveli a v priamom prenose, ktorý som zároveň sledoval na pozadí, som videl, ako z ľavej strany mojej hlavy vyskočil servisný monitor s nápisom:

"OBMEDZOVAČ: ROBOT DEAKTIVOVANÝ!"

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu