Obloha bola nádherne modrá

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Moje pohyby boli rýchle, presné a bezchybné, ako sa patrí na profesionála. Nasadil som na hlaveň pušky tlmič a na mojej tvári sa objavil úškrn - zbraň sa zrazu stala dlhšou a hrozivejšou.

Napokon zásobník. S temným kovovým cvaknutím zapadol na miesto. Nabil som prvý náboj.

Pohľad na hodinky - sedem nula tri péem. Som presný. Prestrčil som hlaveň pomedzi záclony do otvoreného okna.

Ulica podo mnou bola o tomto čase už pokojná. Ľudia sedeli doma a pozerali správy nezávislej televízie. Ale nie všetci, aj ja som patril k výnimkám.

Obloha bola nádherne modrá.

Pretrel som mäkké gumové lemovanie ďalekohľadu a priložil k nemu ľavé oko. Puška bola aj bez statívu celkom ľahká a najmä - veľmi presná. Bola perfektná. Mierne som pohol zbraňou. Zamierovací kríž sa objavil na okne na prvom poschodí. Trochu doľava. Fajn. Tretie okno. Kríž zastal. Ruky sa mi netrasú, to je dobré znamenie.

V okne, na ktoré som mieril, sa mihla postava. V duchu som ju skontroloval s fotografiou muža, ktorý sa mal stať mojou obeťou.

Je to on. Prst na spúšti ožil. Výstrel. Výkrik.

Zásah.

Výkriky od bolesti (a či od hnevu) som však nevnímal, rýchlo som zorložil pušku. Tlmič ma trochu pohneval, ale nakoniec si dal povedať. Výborne. Prešla sotva minúta.

Zabuchol som za sebou dvere, ako mi to prikazovali inštrukcie a privolal výťah. Ďalší uspešný zásah, dokonca som použil len jeden náboj. Lepším sa!

Kľúče som hodil do neoznačenej schránky bytu, ktorý som práve opustil, v chodbe pred výťahom.

Vyšiel som z domu s malou cestovnou taškou tmavomodrej farby. Na jednej strane mala nápis Just do it…​ later, ktorý sme si vymysleli s kamošmi ešte na strednej škole ako označenie nášho klubu; jej obsah bol však nesporne zaujímavejší. Rýchlo som nasadol do bieleho Escorta a nenápadne som sa vytratil z ulice. Na križovatke ma minula sanitka a jej naliehavý zvuk klesol - krásny príklad Dopplerovho efektu.

Na druhý deň som vošiel do banky medzi prvými a overil, či bol na môj účet prevedený zvyšok honorára. Keď ma päťmiestna suma upokojila, navštívil som nemocnicu.

Filip práve operoval, tak som ho čakal na chodbe pred jeho ambulanciou a pozoroval sestričky, čo chodili okolo. Niektoré boli celkom pekné. Niektoré sa na mňa dokonca pozreli.

Filip sa vrátil asi o pätnásť minút a hneď ma pozval dnu. Ešte som tu nebol. Rýchlo som sa poobzeral. Zhodnotil som interiér miestnosti na tri mínus. Tesne nad hranicou znesiteľnosti. Stará 486 DX-2 s monochromatickým monitorom vierohodne dokresľovala celkový obraz…​

"Vidím, že som prišiel v najlepšom," poznamenal som, keď som si sadol a odmietol kávu.

"No, dnešok je dosť náročný. Výnimočne," odpovedal Filip a zapálil si cigaretu. Nikdy som nechápal, ako si môžu ľudia takto ničiť zdravie, ale keď aj lekári?!

"Výnimočne?" nadhodil som.

"Veď vieš, že to ide dolu vodou…​ Úrazy sú dnes zriedkavosťou a operácie…​ niekedy mám pocit, že na tie automatické nemocnice už nestačíme."

Spomenul som si, ako pred rokom otvorili prvú nemocnicu s operačnými sálami obsluhovanými výlučne počítačom.

"Ale ide predsa aj o ten ľudský prístup. To počítače nedokážu," upokojoval som ho.

"Iste. Veď aj preto tam ešte majú personál," uškrnul sa. "Nám sem posielajú len ľahké prípady. Ostatné robia tam…​ Je to zúfalé! Robíme, čo môžeme, robíme to ako najlepšie vieme - a príde nejaký idiot a naprogramuje to počítaču. Jasné, že to robí rýchlejšie a väčšinou aj lepšie…​ ale je to len stroj!"

"Jasné, jasné!" zastavil som ho. Zasa sa rozohnil. Pred mesiacom Ministerstvo zdravotníctva zamietlo protest skupiny lekárov a pracovníkov zdravotníckeho sektoru, ktorú viedol Filip - požadovali rovnomerné rozdelenie pacientov medzi normálne a automatické nemocnice…​ ešte sa s tým nevyrovnal.

"Ale hovoríš, že dnes to je iné," vrátil som sa k téme spred niekoľkých minút.

"Áno," prikývol a trochu sa upokojil. "V noci sme tu mali pár zvláštnych prípadov…​ tri strelné poranenia. Dve ramená a jedno stehno. Všetko čisté priestrely."

"Fíha?" zvolal som prekvapene, i keď som prekvapený nebol ani trochu. "To je teda niečo!"

"Hej. Práve som hovoril s nejakým detektívom. Neviem, čo to má znamenať, ale montuje sa do toho polícia…​"

"Ktovie…​" zamrmlal som.

"Zvláštne je aj to, že takéto prípady sa začínajú hromadiť. Je to už asi týždeň, kedy som tu mal dve zlomeniny - a tiež boli spôsobené strelnou zbraňou…​"

"Zdá sa, že je to nejaký maniak," poznamenal som.

"Pre mňa - za mňa, nech je to, kto chce. Ja mu vlastne môžem ďakovať. Máme prácu. Takéto prípady nechávajú nám. Vraj mrhanie strojovým časom! Je to vôbec možné? Pomoc človekovi je mrhaním času?!"

"Más pravdu. Je to možné." odpovedal som.

Zmenil som tému. Ešte pár minút som sa so svojím priateľom a bývalým spolužiakom rozprával a sľúbil som, že ho čoskoro opäť navštívim. Chcel som mu zaželať veľa ďalších prípadov, ale asi by to bolo dosť morbídne želanie…​

Nasadol som do tmavozeleného Espera a rozmýšľal o posledných minútach. Bol som rád, že som zasa videl Filipa a že som si pár vecí ujasnil. Mierne som pokrútil hlavou pri myšlienke na políciu - a na dve zlomeniny. Všetko to predsa mali byť čisté a presné zásahy. Nabudúce musím byť presnejší.

Doma ma čakala obálka. Bez adresy odosielateľa - ako obyčajne. Vysypal som jej obsah na stôl v obývačke. Kľúče, adresa prenajatého bytu, fotografia a adresa klienta, ktorý sa mal stať mojou ďalšou obeťou a lístok s ďalšími informáciami od pozorovateľa. Kým som si prezrel fotografiu, mechanicky som siahol po telefóne a vyťukal číslo banky. Viem ho už naspamäť. Pár viet, môj súhlas, pozdrav. Výborne. Záloha je už na účte.

Obrátil som fotografiu. Bol na nej dátum a čas. Zajtra, štyri hodiny popoludní. Pod tým bolo menším písmom napísané: ľavé rameno.

Uškrnul som sa. Filip alebo niekto z jeho tímu bude mať zajtra opäť prácu…​ A nikto nezomrie, ak budem presne mieriť. Aká to výhoda oproti atentátnikom, ktorých úlohou je obeť usmrtiť.


Zamierovač sa plavne kĺzal po okne. Podľa mojich informácií by mal klient okolo štvrtej doraziť domov. Pozorovateľ pripísal poznámku, že klient nerád otvára okná. Budem teda musieť strieľať cez sklo. Slnko sa však práve začalo od neho nebezpečne odrážať - obloha bola úplne jasná a oblaky ho nemohli zatieniť. Zbožňujem modrú farbu!

Teraz mi však príliš veľa svetla prekážalo. Pohybom palca som nahmatal a zapol polarizačný filter v ďalekohľade.

Nemám rád rozruch a tak som si vzal špeciálnu prieraznú muníciu. Mala by do skla vniknúť ako nôž do margarínu. Pozrel som na hodinky premietané do ďalekohľadu na puške a v duchu som zanadával. Kde ten chlap trčí?

Na ulici zastalo auto. Muž vystúpil, vybral čierny kufrík a zatvoril dvere. Zaznelo dvojité zapípanie alarmu. To musí byť on! Pozorovateľ mi síce nenechal značku ani číslo auta, ale ten pocit…​ jednoznačne to musí byť on!

V byte sa mihla postava. Fajn, nemýlil som sa. Priblížil sa k oknu. Mal som ešte čas. Videl som, ako muž otvoril akúsi obálku a prečítal list s kamenným výrazom. Vedel som, čo je v liste. Muž sa rýchlo poobzeral okolo seba a keď sa ho už-už chystal odhodiť, zamierovač zastal na ľavom ramene s tetovaním, ktoré som v prítmí izby nedokázal rozlúštiť a uskutočnil som svoje poslanie.

Zákazníkov pribúdalo a ja som čoraz častejšie nachádzal vo svojej schránke neoznačené obálky. Od istého času ma akosi začalo zaujímať, kto sú moji klienti - na slovo obeť som si stále nemohol zvyknúť - a prečo po nich niekto ide. Kontaktná osoba skupiny mi však odmietla dať informácie so zdôvodnením, nech sa starám o svoju prácu. Sledoval som teda aspoň správy. Z nich som sa dozvedel o narastajúcom počte atentátov končiacich zranením, o bezradnosti polície, ktorá nemá zatiaľ žiadnu stopu, ale ani slovo o totožnosti obetí. Podľa výzoru a akéhosi pocitu, ktorý som mal pri pohľade na tých ľudí v televízii a nie iba v ďalekohľade, som predpokladal, že sú pomerne bohatí. Vedel som len, že organizácia, ktorá ma platí, žiada od nich výkupné. Ak nezaplatili, prišiel som na rad ja. Viac som nevedel a zo správ sa to ani nikdy nedozviem!

Namrzene som prepol kanál. Začudoval som sa, lebo v týchto správach vyšetrovateľ oznámil, že dáva dohromady špeciálnu jednotku, ktorá bude chrániť pravdepodobné obete útoku.


Tentokrát som mal strieľať v noci a zo strechy. Fajn, aspoň nejaká zmena v inak jednotvárnej činnosti. Nočná tma mala zabezpečiť minimálne dve veci: že ma nikto neuvidí a že mi nebude tak príšerne teplo. Tieto letné mesiace nie sú vhodné na polihovanie na rozpálenej streche, hoci i na deke. Toho, že v tme neuvidím ja, som sa nebál. Puška mala zariadenie pre nočné videnie.

Adresa a popis budovy klienta mi bola povedomá. Déjà vu? Alebo som tu už naozaj bol? Oboje znelo veľmi nepravdepdobne. Bola by to priveľká náhoda…​

Ale zrejme som sa nemýlil. Napriek tomu, že práve na kostolnej veži odbilo deväť hodín večer, boli okná bytu zatvorené a za jedným z nich sedel za pracovným stolom môj klient. Ľavé rameno mal ešte stále obviazané.

Ešte stále! Táto myšlienka akoby predbehla moje spomienky. Tento človek - rameno, zatvorené okná - bol už raz mojou obeťou! Prečo je ňou teda opäť?

Profesionalita zvíťazila. Zabudol som na všetko a nechal som zamierovač, nech sa zastaví na pravom zápästí. Muž čosi písal, a tak som musel počkať, kým si trochu oddýchne.

Medzi stlačením a uvoľnením spúšte nemohlo prejsť viac ako pol sekundy. Napriek tomu som si stihol všimnúť tmavomodré tetovanie presvitajúce spod obväzu na ľavom ramene - či skôr jeho zvyšok. Čo mi len pripomenulo?

Ozvalo sa zarinčanie skla a ja som si uvedomil, že som zabudol nabiť prierazný náboj. Bleskove som overil zásah a stiahol som sa o meter dozadu. Rozmontoval som pušku a uvažoval nad tým, ako sa nenápadne dostanem z ulice, ktorá bude o chvíľu plná policajtov. To sklo bolo určite počuť v širokom okolí.

Ulica skutočne ožívala. Z okien sa vykláňali ľudia a pod bránou môjho klienta zastavili najskôr mestskí a potom aj štátni policajti. Majáky vytvárali v ulici bez funkčného osvetlenia farebné efekty. Medzi nimi sa prehnalo moje auto. Vôbec som nebol nenápadný. Pud sebazáchovy ma však súril - čím skôr preč z tejto nepríjemnej situácie!

Zrejme sa stal malý zázrak - nikto ma neprenasledoval.

Na druhý deň som si opäť vyžiadal nové auto a celý deň som jazdil po okolí mesta. Potreboval som sa trochu uvoľniť. Včera to bolo naozaj o vlások - a bola to moja chyba. Dôvod opätovného útoku na klienta ma už vôbec nezaujímal. V hre bola moja profesionalita. Ako som len mohol zabudnúť na výmenu nábojov?


Unavený ako doga som sa vrátil domov. Neprekvapilo ma, že v schránke na mňa opäť čakala obálka, zarážajúca však bola jej hrúbka. Zjavne v nej neboli kľúče. Hneď som ju otvoril. Bežnú poštu som už dávno nedostal, ani pohľadnice. Ako by som aj mohol - človek s falošnou identitou nachádza v schránke väčšinou len účty.

V obálke bola fotografia. Záber bol určite urobený za tmy a bez blesku. Na fotke bol muž, ktorý mieri ostreľovačskou puškou zo strechy domu.

Bol mi viac než povedomý.

Bol som to ja.

Na druhej strane boli dve slová vystrihnuté z novín:

"PRIŠIEL čas!"

Nie som padavka, ale obálka mi skoro vypadla z ruky. Vystrašene som sa poobzeral a vyletel som hore schodmi ako raketa. Na výťah som ani nepomyslel. Len doma, keď som za sebou zamkol dvere a pripravil pištoľ, dokázal som spomaliť svoj pulz a ostatné metabolické reakcie.

"Čo to má znamenať?" zmohol som sa na prvú otázku v duchu. Potom nasledovali ďalšie: "Kto?", "Ako?" Na najzásadnejšiu otázku "Prečo?" som sa ani nezmohol. Ani som nemusel. Pred očami sa mi v podvedomí objavil dlhý zoznam mojich klientov…​ mal som veľa nepriateľov. Pokiaľ bola moja totožnosť utajená, nezáležalo mi na tom. Ale teraz…​

Zľakol som sa. Chcel som s tým okamžite skoncovať!


Kontaktná osoba skupiny neprejavovala veľkú radosť, keď som jej ešte v ten večer zavolal. Oznámil som, že s touto prácou končím a žiadam o vyradenie z aktívnej činnosti. Zrejme som pôsobil ako nesvojprávny, lebo hlas v telefóne mi začal hovoriť čosi o zodpovednosti…​ bolo mi to jedno, až kým neprešiel na neurčité vyhrážky.

"Nie sme materská škola!" povedal.

"Iste. A ja nie som malé nevinné dieťa. Chcem s tým prestať!" odpovedal som. Po prvýkrát za posledných päť rokov som dostal strach, ničím nepotlačiteľný strach.

"Ľutujem," ozvalo sa z druhej strany. Nevedel som, či ľutuje, že nie som dieťa, alebo mi len oznamuje, že z tohto zamestnania výpoveď nedostanem.

"Veď v tom nie som sám, preboha! Nemôžem v tom pokračovať! Nejde to! Máte za mňa určite náhradu!" zvolal som.

Hlas na druhej strane bol stále pokojný. Na chvíľu sa odmlčal.

"Máte pravdu. Nie ste v tom sám. Odkiaľ viete, že práve teraz niekto nemieri na vašu hlavu z okna na druhej strane ulice?"

Pochopil som, že som prehral. Slúchadlo mi vypadlo z ruky. Nemusel som sa pozerať na spomínané okno. Bolo celkom jedno, či ten chlap blafuje alebo nie. Oni sú schopní všetkého. Oni…​ ešte dovčera som hovoril My!

Opäť som vzal slúchadlo.

"Dobre. Zabudnite na to," povedal som odovzdane. Čo mi iné zostávalo? Nemám sa na koho obrátiť s prosbou o pomoc.

"Vedel som to. V poriadku. Zajtra dostanete ďalšiu zásielku. Tak sa vzchopte! Dáme na vás pozor."

Zložil. Ja až po niekoľkých dlhých minútach.

Vzťahovalo sa to dáme na vás pozor na ten neurčitý a predsa výhražný list? Alebo som mu o tom ani nestihol povedať? To by potom znamenalo, že…​

Celú noc som nespal. Sedel som pri dverách s odistenou pištoľou, čo najďalej od okna. Nič sa však nestalo. Na druhý deň večer sa v mojej schránke zjavila sľúbená obálka a dnes o siedmej ráno mám byť na stanovisku. Bál som sa čo i len päty vystrčiť z domu, ale keď ma neodstrelí ten maniak, čo mi písal, počas akcie, dostanú ma Oni, keď nesplním úlohu - a ako naznačili, možno sa to stane aj doma. Bol som v pasci. Nechcel som však mať zakrvavený koberec. Vzal som teda pušku a pobral sa do práce.

Vlastne som nemal čo stratiť. Za posledných 24 hodín sa môj život radikálne zmenil.


Nabil som pušku pomerne nezáčastnene, takmer až s nechuťou. To bol pocit, ktorý som počas svojho zamestnania v tejto anonymnej jednotke ešte nikdy nezažil. Bol som predsa dobre vycvičený. Teraz som však mal pocit, ako by sa mi zbraň vysmievala. Cítila, že moja profesionalita zmizla spolu s mojím pokojným spánkom. Nahradila ju neistota. Za každým zastretým oknom sa mohol skrývať ostreľovač mieriaci na mňa.

Ruky sa mi ešte stále netriasli. Vyhľadal som teda správne okno a pozrel som na fotografiu klienta. V byte sa zatiaľ nic nehýbalo. Mal som ešte pár minút, kým sa zobudí. Pozorovateľ napísal, že vstáva zásadne o siedmej.

Až k mojim ušiam bolo počuť zazvonenie staromódneho budíka. Bolo odporne kovové a…​ mechanické. Mne sa viac páčili tie elektronické, ale bez tých idiotských melódií, čo prebrali z ROMiek mobilných telefónov.

Čosi sa pohlo. Môj prst na spúšti prešiel do stavu pohotovosti.

Nielen môj.

Pohyb v okne nasledovaný zábleskom svetla a prudkou bolesťou v mojom ľavom ramene. Nestihol som vystreliť, prekvapil ma zásah z okna, na ktoré som mieril. Výstrel ma hodil dozadu a kým som padal, pocítil som ďalší zásah. Nikdy som nenosil nepriestrelnú vestu a to sa mi teraz stalo osudným. Dva zásahy, a ako som si všimol, z rôznych miest. Oba farbili moju košeľu na červeno a teplá krv stekala na koberec v prenajatom byte. S myšlienkou "aspoň, že to nie je u mňa doma", ktorú som ani nestihol vysloviť, som upadol do bezvedomia.

"Chlapče, nasral si ma!" povedal chlap s obväzom na ramene a zápästí, ktorého som už dobre poznal. "Dvakrát si mi roztrepal okno a zničil tetovanie."

"To mi je ľúto…​" zamrmlal som.

"Drž hubu! Mne je ľúto teba, chlapče. Poštval si si proti sebe všetkých. Policajtov, obete a ešte aj svojich vlastných! Ty si teda idiot. To ťa vážne nenapadlo, že si môžu objednať aj jeden výstrel pre teba?" uškŕňal sa tetovaný.

"Čo je to za blbosť?" ohradil som sa.

"Zdá sa, že je v tom príliš dlho," poznamenal ktosi, koho som nevidel, lebo stál za mojou hlavou.

"To áno. Lezie mu to na mozog. Čo s ním spravíme? Necháme ho tu vykrvácať, zavoláme polišov alebo…​?" spýtal sa ktosi tretí s pomerne jemným hlasom.

"Nevykrváca. Obviazal som mu rany. Čisté priestrely," uznanlivo pozrel na tetovaného Filip. Filip z chirurgie.

Ničomu som nerozumel. Kto sú tí ľudia? Ako súvisia?

Čo bude so mnou?

Filip zrejme uhádol moje myšlienky.

"Vezmem ho so sebou. Poriadne ho ošetríme," zdôraznil posledné slovo.

"Dobre. Zavolám sanitku?" spýtal sa tetovaný.

"Netreba. Vezmem ho autom. V nemocnici ho môžeme prehlásiť za ďalšiu obeť. Mimochodom, poslednú," poznamenal Filip.

"Perfektné. A…​ dobre si to načasoval. Práve dnes bol zrušený monopol automatickej nemocnice…​"

"Toho pohyblivého pásu? Človek dnu, človek von?" pohŕdavo sa usmial Filip. "Chvalabohu. Takže to zabralo. Akcie našej nemocnice by mali stúpnuť v najbližších dňoch. Tak, skoncujme s tým!"


Sedel, či skôr ležal som na zadnom sedadle mikrobusu spolu s Filipom, šoféra som nevidel a ani som by som ho nepoznal. Myseľ som mal trochu zahmlenú, ale dosť jasne som si uvedomoval, že nemá zmysel povedať niekomu, čo sa vlastne dialo, čoho bola celá spoločnosť svedkom. Už len preto nie, že mnohí z tejto spoločnosti o tom veľmi dobre vedeli. A tí druhí - tí by mi neuverili. Predsa len ma však trápilo, ako sa mohol Filip na niečo také dať. Že to robili ľudia kvôli peniazom, to ma tak netrápilo. Nakoniec, k tej skupine som donedávna patril aj ja. Veď len teraz si uvedomujem, čo som robil. Minulosť som vnímal ako zlý sen. Ale čo lekár? Vtedy sa tešil, že má kvôli ostreľovačovi viac práce. Teraz viem, že pri rozhovore klamal viac ako ja; že je v celej akcii zaborený oveľa hlbšie. Ako to mohol dopustiť?

"Filip?" zašepkal som.

"Áno?"

Premyslel som si otázku.

"Ako…​ ako si mohol porušiť Hippokratovu prísahu? Veď…​ ty nesieš tiež svoj diel zodpovednosti…​ na tých zraneniach…​ tak ako ja," povedal som ticho a…​ zahanbene.

"Akú prísahu?"

Videl som, že ten nechápavý pohľad nepredstiera. Hneď potom ma napadlo, že toto nie je sanitka a vôbec nie je isté, či ma vezú do nemocnice. Ošetriť ma totiž môžu hocikde.

Vlastne - ošetriť. Čím dlhšie sme totiž šli, tým viac mi bolo jasné, že sa od nemocnice vzďaľujeme. A hoci boli moje myšlienky otupené bolesťou, vedel som, že mám jedinú šancu. Že si niekto vyberie za svoj cieľ práve Filipa.

"Dáme na vás pozor," rezonovali mi v ušiach slová kontaktnej osoby…​ Čomu mám vlastne veriť? Kto mi pomôže? Je možné, aby som mal také šťastie a…​ prežil?

Filip vystúpil z auta a podišiel k šoférovi. Pozeral som sa cez otvorené dvere na oblohu. Zaznel tlmený výstrel.


"Zásah!" povedal si ostreľovač ležiaci na streche domu oproti.

"Dokonca som použil len jeden náboj!"

Obloha bola nádherne modrá…​

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu