Poviedka

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Lekár ma vyrušil, tak som odložil pero a nechal ho, nech sa so mnou porozpráva. Bola to napokon jeho práca a ja nemám prečo mu ju kaziť. Chce mi pomôcť. Hoci ja jeho pomoc vôbec nepotrebujem.

Doktor chce, aby som mu porozprával o tom, na čo práve myslím. Chce vedieť, čo sa mi preháňa hlavou. Tak dobre, poviem mu to. Pero vypínam natrvalo a pohodlne sa usádzam v posteli.

Toho dňa som prišiel do práce trochu neskôr. Asi sme s Janou zaspali, inak som si to vysvetliť nevedel. Ale aj tak sa nič nestalo. Aspoň nie pred jedenástou…​

Keď som dokončil projekt, chystal som sa do bufetu. Hlad je najväčší nepriateľ človeka, hneď po ostatných ľuďoch, uškrnul som sa. V bufete okrem mňa sedel už len akýsi chlapík, podľa farby oblečenia odniekiaľ z Informačného alebo Bezpečnostného. Kývol som mu na pozdrav a zahryzol som do obloženej žemle.

Keď som v ústach zacítil uhorku, nebolo to to jediné, čo ma znepokojilo, alebo skôr, zaujalo, lebo uhorky mám veľmi rád. Na chrbte som akosi cítil, že sa na mňa ten chlapík pozerá. Obrátil som sa - v bufete som už bol celkom sám, čo sa mi ešte nikdy nestalo. Pocit, že ma niekto sleduje, však zostal.

Zvyšok žemle som do seba nahádzal a potešenie z jedla som si nechal na inokedy. Nad dverami som postrehol bezpečnostnú kameru, ale tá môj pocit spôsobiť nemohla. Kto teda? Čo teda?

Na chodbe som stretol Martina - veľmi si ma nevšímal a ponáhľal sa s kopou papierov v jednej a s mobilom v druhej ruke. Zato ostatní kolegovia, ktorých som ešte dobre nepoznal, sa na mňa pozerali, akoby videli egyptskú múmiu, ktorá sa prišla poinformovať o najnovších poznatkoch v informačnej technológii.

Zastavil som sa na záchode - vlastne len kvôli zrkadlu. Musel som sa na seba pozrieť, keď som videl tie nechápavé pohľady.

Tvár som mal preťatú jazvou, čerstvou a ešte krvavou jazvou.

Lekár požiadal o chvíľku strpenia a čosi si poznamenal. Potom som pokračoval. Tiež ma musel prerušiť v takom okamihu!

Vždy som preháňal. Jazva nebola ani veľká ani veľmi krvavá. Skrátka som bol asi pri holení trochu nepozorný. Vybral som z vrecka maskovaciu tyčinku a o pár sekúnd som už vyzeral skoro normálne.

Keď som vyšiel von, na chodbe stál ten chlapík z bufetu. Pozeral sa určite na mňa. Trochu ma to zarazilo a pohol som sa ku kancelárii. Prešiel som okolo neho, nepovedal jediné slovo. Vydýchol som si, akosi sa mi uľavilo.

Nie však nadlho.

Z dverí mojej kancelárie vyšiel niekto, koho som nepoznal a očividne tam nepatril. Pohol sa ku mne a pravú ruku vopchal pod kabát.

Asi som v televízii videl príliš veľa akčných filmov, lebo som sa obrátil a nasadil najvyššiu možnú rýchlosť. Za rohom som sa prudko zastavil a vynadal som si. Pozrel som späť - a všetko som zasa odvolal. Ten človek sa ku mne naozaj rútil so zbraňou v ruke.

Ako sa do tak zabezpečeného podniku dostane muž so zbraňou, neviem, nechcem vedieť a dúfam, že ani nikdy vedieť nebudem. Možno sa vám zdá čudné, že som vôbec nerozmýšľal nad tým, kto a prečo ma chce dostať. Bolo mi to jedno, mal som strach, príšerný strach! Chcel som - nie, musel som vypadnúť. Vôbec som sa neovládal a absolútne som nerátal schody, aj keď som vedel, že som zbehol z desiateho poschodia, utekal som preč. Ten človek bol stále za mnou a doháňal ma - vôbec som sa tomu nedivil. Pred firmou parkovalo akési auto - a keď som sa pohol k ulici, naštartovalo. Myšlienky sa zliali do jediného slova: preč!!!

(Tých výkričníkov bolo možno o niečo menej, podľa toho, ako to vidí doktor, nemal by som toľko času na krik.)

Lekár mi začal dávať otázky, ktoré s témou vôbec nesúviseli, tak som musel myslieť zasa na niečo iné. Rozprávali sme sa o mojom detstve, o škole a podobných nepodstatných veciach a až na druhý deň ma požiadal o zvyšok príbehu. Tentokrát si vzal so sebou diktafón. A mne sa to zatiaľ v hlave pekne rozležalo.

Bežal som z posledných síl a kašľal som na to, že podľa doktora nesmiem ešte pár týždňov byť vystavený žiadnej fyzickej námahe. To si môže nechať na časy, keď budem mať pocit, že mi tých pár týždňov života ešte zostáva!

Konečne doma. Ulica. Brána. Keď som vyberal kľúče, napadlo ma, že som si mohol vziať auto. V tom strese som ho zabudol v podzemnej garáži v práci. Aj keď - no, každopádne by som sa presvedčil, či mi pod auto nenainštalovali nálož. Možno by to bolo lepšie. Neunavil by som sa k smrti ako teraz. Bolo by to rýchle a bezbolestné.

Kľúče mi spadli na chodník. Viem, je to otrepaná situácia, ktorá sa opakuje takmer v každom filme, knihe alebo poviedke, ale skúste prebehnúť pol mesta s chlapíkom, ktorý sa vás zjavne pokúša zabiť (na lepší dôvod behu so zbraňou v ruke som neprišiel) za chrbtom a potom s jazykom na šnúrkach od topánok otvárať dvere! Zdá sa vám to ľahké?

No dobre, tak si k tej predstave pridajte bezpečnostné dvere s troma zámkami.

Aj keď mi to pripadalo ako večnosť, posledný zámok som zdolal do minúty. Bleskový pohľad cez plece - ulica bola prázdna. Vlastne nie! Už vybieha spoza rohu…​ áno, to je ten chlap v čiernom plášti!

Ťažké buchnutie pancierových dverí ma upokojilo. Behom pár sekúnd sa steny od náhleho nárazu prestali triasť a ja som sa v dome zabarikádoval. Oprel som sa o stenu. Z čela sa mi liali vodopády potu, ktorý kvapkal na kachličky a čímsi mi pripomínal časy, keď sme ešte doma mali Ritu. To bolo predtým, ako som prestal mať rád psy.

Keď som zapol poplašné zariadenie, zhodil som zo seba premočený kabát a chcel som sa osprchovať. V dome som sa cítil relatívne bezpečný - aspoň kým si nevezmem veci a nezmiznem z mesta. Len pred pár týždňami sme kúpili v lese chatu - nikto iný o nej nevie. Tam sa ukryjem, kým budem musieť. Len čo to bude bezpečné, zmiznem úplne. Vrhol som sa do izby a začal…​

Panebože! Jana! Celkom som na ňu zabudol! A pritom som jej hovoril, aby nikam nevychádzala, že je to nebezpečné. A dvere boli zamknuté! Panebože!

"Jana!" zavolal som na celý dom, hoci to nemuselo byť najmúdrejšie. Únava razom prešla, moje telo vytváralo ďalšie litre adrenalínu a potu. Momentálne viedol adrenalín.

Ticho. Ani televízor nebol zapnutý. Myšlienky mi preskakovali z jednej predstavy na druhú a cítil som sa príšerne, čo ak kvôli mne niečo urobia Jane?! To nemôže byť pravda!

Rýchlo som prebehol dom. Dvere na spálni, ktorú som si neviem prečo nechal na koniec, boli privreté. Prudko som ich otvoril.

Krížom cez posteľ ležala dolu tvárou Jana.

Kým som sa stihol zatackať, pohla sa. Obrátila sa ku mne, v očiach mala rozospatý výraz, ktorý však rýchlo vystriedalo prekvapenie, keď sa na mňa lepšie pozrela. Musel som vyzerať strašne. Spotené vlasy prilepené na čele, natrhnuté rifle, našťastie som si stihol prezliecť sveter. Ale nemôžem nespomenúť krvavý fľak na tvári. Ten nešťastný pád na ceste mi ale svojím spôsobom pomohol na chvíľu sa zbaviť prenasledovateľa.

"Ivan, ako to vyzeráš? A kde sa tu berieš?" zhrozene sa postavila a chcela sa ku mne pritúliť. Jemne som ju odstrčil.

"Musíme zmiznúť! Hneď! Prosím ťa, rýchlo si zbaľ veci, ideme na chatu!" Vrhol som sa k skrini a začal vyberať, alebo skôr vyhadzovať oblečenie.

Chvíľu nechápala. Pozerala na mňa, ako na mimozemšťana v tričku s nápisom Akty X. Vtom sa vo mne niečo zlomilo. Zabudol som na veci, opäť som si ju k sebe pritiahol a pevne objal.

"Myslel som, že si…​" oči sa mi na chvíľu zahmlili. Ale strašne sa mi uľavilo. Veľmi som ju miloval.

"Čo že som? Len som spala," odpovedala a v tóne som jej cítil náznak podozrievania. Nepochopila, čo som mal na mysli a teraz odstúpila ona.

"Upokoj sa, Ivan, nikto nás neprenasleduje, nemusíme nikam utekať, nemusíš ma ráno zamykať," povedala mäkko.

"Čo?!" vykríkol som a zacítil vlhkosť na tvári. Asi krv.

"Znovu sa ti to otvorilo?" opýtala sa a z nočného stolíka vybrala rýchloobväz. Vedľa neho stála fľaštička s tabletkami. Anti…​ anti-čosi.

Zbadala môj pohľad.

"Ty si si nevzal lieky, však?!" povedala trochu podráždene.

V očiach sa mi zjavila otázka. Akosi sa mi všetko miešalo. O čom to dočerta…​ ?! Nech mi nehovorí o blbostiach, keď viem, čo som práve zažil!

"Nikto ťa neprenasleduje, to sú len tvoje predstavy. Musíš si vziať lieky a zavoláme Petrovi, dobre?!"

Mala presvedčivý a ustarostený hlas. Presvedčivejšie však na mňa pôsobil pohľad na tabletky.

Antiparanoikum. Aspoň sa mi zdalo, nevidel som nápis celkom dobre. Podľa toho, čo mi hovorí, by to malo zmysel. Ale prečo? Prečo?

Pred očami sa mi zatmelo. Zacítil som, ako sa mi k ústam priblížil pohár a ako mechanicky hltám tabletky. Na chvíľu sa mi to zdalo také známe, áno, Jana má pravdu, sú to len moje predstavy. Tie tabletky beriem predsa každý deň. Asi som ich dnes ráno vynechal. Určite.

O pár minút sa mi hlava prestala krútiť. Začul som hlasy. Bola to Jana…​ a ešte niekto.

Vstal som z postele. Predsa len to s tou hlavou nebolo také dobré, na pár sekúnd sa mi ešte zatmilo pred očami. Ale to prejde…​ predsa to poznám.

Spoza privretých dverí som sledoval Janu, ako sa polohlasne rozpráva s akýmsi chlapíkom. Nepoznal som ho. Možno prišla pošta, áno, jasné, Jana práve preberala akúsi veľkú obálku. Chlapík mal čierny plášť, ktorý sa mi zdal povedomý.

Vo chvíli, keď som vstúpil do miestnosti, dvere sa zatvorili, takže som chlapíkovi do tváre nevidel a možnosť overiť si svoje zdanie sa stratila do nenávratna.

"Je ti už lepšie?" spýtala sa a pobozkala ma.

"Á…​ áno, jasné."

Celkom tak to nebolo. Cítil som sa trochu slabý. Tabletky mali zjavne tlmiaci účinok.

"Zavolala som Petrovi, príde k nám, choď si zatiaľ ľahnúť, dobre?" povedala Jana a začala otvárať obálku. Ja som zamrmlal, že teda dobre a obrátil som sa. O čosi som zakopol a skoro som spadol, ale nakoniec som udržal rovnováhu, hoci neviem, ako sa mi to podarilo. Zrejme som však niečo strhol so sebou, lebo za mnou zaznelo čosi kovové, akoby kov padol na kov.

Hvízdavé zasyčanie som začul o zlomok sekundy neskôr, ako som dostal prvý zásah do chrbta. Zhodil ma na zem a ja som zacítil pálivú bolesť. Ešte som sa obrátil a videl Janu ako v ruke drží pištoľ s tlmičom.

Lekár sa na mňa láskavo usmial. Zapísal akési údaje do mojej karty, prikývol, že môj stav sa zlepšuje a že som už stabilizovaný. Potom odišiel. V miestnosti som bol opäť sám a mohol som sa venovať svojej záľube - písaniu poviedok. Lekár bol tým nadšený, vraj mi to perfektne pomáha zbaviť sa niektorých svojich myšlienok a…​ ako sa nedávno preriekol, moje poviedky majú u pacientov úspech. V poriadku, nech si to teda berie za poviedky. Nikto okrem mňa nevie, že je to realita. Nikto mi neverí. Poviedky sú pre mňa jedinou možnosťou, ako nezabudnúť, ako naznačiť…​ Aspoň kým sa nedostanem z psychiatrie…​

Áno, je zlé, keď sa vám stane, že do vás dievča vypáli zblízka štyri náboje, o tom nepochybujem. Ale podľa môjho doktora je oveľa nebezpečnejšie, že som s niečím takým bez jedinej príčiny rátal a obliekol si po príchode domov nepriestrelnú vestu. Tá mi napokon zachránila život. Aj keď doktor nezabúda pripomenúť, že toto všetko sa udialo len v mojich predstavách. Prirodzene, podľa všetkého, čo vie, má pravdu. Ale on netuší, aký to bol pekný pohľad, keď stála Jana nado mnou a nechápala, ako to, že žijem, keď k nám prišla špeciálna jednotka. Moju vestu a už vôbec nie políciu zjavne nečakala. Rovnako nemohla rátať s tým, že som nechal odpočúvať náš telefón. Nuž, možno som naozaj bol trochu paranoidný, ale žijem! Žijem a píšem poviedky, ktoré môj doktor pokladá za výplody trochu chorého mozgu a ja ho nemienim presvedčiť o opaku, lebo by to pre mňa bolo nebezpečné. Polícia si myslí, že takto je to lepšie. Čo iné nám ostáva, keď mi povedali, že Janu zabili hneď v ten deň, ako ma postrelila? A Peter vypovedal, že som pol roka liečený na…​ Ale to je jedno.

Podstatné je, že keď sa von dostanem, dokážem svoju pravdu!

Že nie som paranoik! Že tu ide o viac.

Samozrejme, pokiaľ sa toho dožijem. Veď preto si pre každý prípad ani v posteli nevyzliekam nepriestrelnú vestu.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu