Voda

Autor: Ivan Noris

Kategória: other

Pomaly schadzam po uzkom chodniku smerom k jazeru. Flasa, ktoru drzim v ruke, sa mi uz niekolkokrat takmer vysmykla a tak si radsej davam pozor. Nemam chut nahanat ju v lese. Musim predsa priniest vodu, po ktoru ma poslala. Aj ja som smadny. Bol to dobry napad. Aspon sa prejdem. To mi len prospeje.

Chodnik je klukaty, ale zda sa, ze vedie predsa len k jazeru, ktoreho cista voda je vraj znama v sirokom okoli. Zacinam sa bat, ci trafim spat - no zatial sa tym netrapim. Teraz mam inu ulohu. A som smadny.

Chodnik sa meni, rozsiruje. Pripajaju sa k nemu dalsie chodniky. Pravdepodobne nie som jediny, kto si chodieva nabrat vodu z jazera. To znamena, ze je urcite pitna a dobra. Tolko chodnikov by k nemu predsa neviedlo.

Na rozsirenom chodniku je dost miesta. Dokonca sa trochu vyrovnava. Na moje velke prekvapenie sa ku mne zacinaju pridavat ludia. Muzi, zeny, chalani i dievcata. Kazdy z nich ide sam a zda sa, ze som jediny, kto nesie nadobu. To ma trochu prekvapuje. Ti ludia mlcia, obcas zachytim pohlad noveho clena tohto cudneho sprievodu, ale nikto sa ma na nic nepyta a tak mlcim tiez. Po chvili je nas tolko, ze mi to ticho pripada az desive. Zacinam mat zvlastny pocit…​ vacsinou ma vsak pocity sklamali. Esteze ma nesklame Ona. Musim sa poponahlat, aby nebola dlho sama. A musim priniest vodu.

Chodnik je uz siroky ako dvojprudova cesta. Les ustupuje. Ludi pribuda. Nevyzeraju veselo, akoby sa im k tomu jazeru ani nechcelo. A stale som jediny, kto ma v ruke flasu a to ma znervoznuje. Co to ma znamenat? O chvilu to vsak zistim, jazero je uz len par stoviek metrov odomna…​

Ludia predomnou stoja. Ak sa chcem dostat k vode, budem sa musiet cez tu masu pretlacit.

"Prepacte, prosim, dakujem, dovolite?" Pomaly sa predieram k hladine jazera. A uz som tu. Som pred vsetkymi tymi ludmi, ktori stoja na brehu jazera s vysokymi brehmi. Hladinu nevidno. Tu teda vodu urcite nenaberiem. Preco ma sem teda poslala? Ved to tu musela poznat, je tu doma…​

Vtom sa obratim, pozriem na ludi. Znovu si uvedomim, ze moja flasa je jedina v sirokom okoli. Pustim ju z ruky. Kotula sa dolu a pada do jazera. Uz ju nebudem potrebovat. Vsetko chapem. Chodniky, ludi, mlcanie. Chapem aj moj strach, ze po mojom chodniku netrafim spat. Uz sa nemusim bat. Vracat sa budem urcite inou cestou. Konecne si uvedomujem pravdu.

Ona ma neposlala pre vodu.

Poslala ma k vode.

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu