Výskum

Autor: Ivan Noris

Kategória: sci-vi

Cink!

Zazvonenie prichádzajúceho výťahu sa ešte pár sekúnd rozliehalo chodbou. Keď som sa však priblížil ku kabíne, vnútri nikto nebol. Poobzeral som sa dookola - všade ticho. Kto by aj mohol byť teraz vo vestibule? Veď je už noc, to len ja tu ešte straším.

Nastúpil som a stlačil tlačidlo s mojím poschodím. 27. Výťah ešte čakal, dával si načas a ja som mimovoľne pozeral cez dvere, či niekoho neuvidím.

Dvere sa zatvorili a výťah sa rozbehol. Trvalo to len chvíľku a keď som vystúpil a pripravil si kľúče, mimovoľne som zbadal, že číslo ukazujúce poschodie sa zmenšuje.

Zasvietil som svetlo a nalial som si drink. Už som to potreboval, opäť ďalší náročný deň v práci. Kocky ľadu zazvonili v prázdnom pohári…​


Prudko som otvoril oči a odohnal spánok, ktorý ma zrejme na niekoľko hodín zbavil vedomia. Spal som pokojne, ale keď som sa zobudil, cítil som, že v izbe nie som sám.

"Kto je tu?" opýtal som sa a vzápätí som si poriadne vynadal. Som až taký idiot?? V izbe bolo ticho, vietor mierne vlnil záves na okne a okrem matne doliehajúceho ruchu z ulice som nepočul vôbec nič.

Ba predsa. V ohlušujúcom tichu som začul tikať svoje vlastné hodinky.

Upokojil som sa. To je len tvoja fantázia, povedal som si dôrazne. Nikto tu nie je. Zhlboka som si vydýchol a moje srdce opäť začalo biť takmer štandardnou rýchlosťou. Ale mohol som sa diviť, že moja fantázia pracovala na plné obrátky? Po tom všetkom, čo som videl v ústave…​

Keď som opäť začal zaspávať, pocit cudzej prítomnosti v byte rapídne zosilnel a ja som sa roztriasol na celom tele. Z neznámeho dôvodu som si vybavil moje osemnáste narodeniny a…​

Vtedy som zazrel prudký pohyb naľavo odomňa a vzápätí som pocítil cudzí objekt, ktorý zrejme pristál na mojej posteli.

Tým objektom bol, ako som sa presvedčil o malú chvíľku, človek, ktorý sa mi vrhol k hrdlu a pokúšal sa ma zaškrtiť.

Bránil som sa a snažil sa spomenúť si na niektorý úder z karate, ale tie moje absencie na tréningoch sa mi nejako museli vrátiť. Začal som strácať dych, ako mi neznamy pritláčal ruku na krk a moja smrť bola naozaj veľmi-veľmi blízko…​

Nakoniec sa mi podarilo útočníka nejakým zázrakom zhodiť na zem, no neurobil som to celkom šikovne, lebo ma stiahol so sebou. Našťastie som zostal na ňom a mohol som sa pokúsiť o jeho znehybnenie. Vrazil som mu päsťou do brady a keď sa prestal hýbať, zasvietil som svetlo.

Tým útočníkom som bol ja sám…​

Vystrelil som z postele ako blesk, no čoskoro som zistil, že popruhy, ktorými boli spútané moje ruky a nohy, boli naozaj z pevného materiálu. Zaznelo zapípanie a o pár sekúnd vošiel ošetrovateľ. Až teraz som si uvedomil, že som zrejme v nemocnici…​

Bol to len sen? Alebo sa mi niečo stalo?? Táto dilema zamestnala môj mozog natoľko, že som nebol schopný poriadne sa prizrieť mužovi v bielom plášti.

"Ste v poriadku?" opýtal sa.

"A…​ ja neviem…​ kde som?"

"Upokojte sa, nemáte bolesti? Čo vaša hlava?"

"Bolesti…​? Nie, nie…​ Čo je s mojou hlavou?"

Ošetrovateľ vzdychol a obrátil sa k práve prichádzajúcemu lekárovi.

"Prebral sa, doktor Stewart, ale je stále v šoku. Obávam sa, že si ešte stále neuvedomuje, kde je."

"Hmmm…​ uvidíme. Môžete íst, Meaney." Podišiel ku mne a očami prebehol moje záznamy.

"Kde som to, dočerta?" vypadlo zo mňa.

"Prvá paranoická klinika…​ zdá sa, že ešte stále trpíte lokálnou stratou pamäti…​"

"Stratou pamäti? A.. ako som sa sem dostal?"

Doktor si povzdychol. Zrejme som túto otázku vyslovil už tisíckrát predtým. Ale nepamätal som sa na to.

"Zavolali nám z vášho výskumného ústavu. Ležali ste na dlážke a nejavili ste známky aktívnej mozgovej činnosti, preto vás previezli do nemocnice a odtiaľ po niekoľkých vyšetreniach sem, na kliniku…​"

Začal som si vybavovať význam slova 'paranoický', nezdalo sa mi, že by som bol práve paranoik. Skúšal som myslieť na to, čo mal znamenať ten sen.

Keď popoludní prišiel Meaney skontrolovať moju maličkosť, súhlasne si prikývol, zrejme mal pocit, že sa môj stav zlepšuje. Kde to vzal? Hlava mi už niekoľko hodín trešťala a nechcel som žiadne lieky, žiadne drogy! Veď týchto ľudí vôbec nepoznám! Čo ak ma chcú zabiť? Veď ten výskum…​ matne som si spomínal na naše prísne tajné experimenty s 'mozgovými vlnami'.

Ošetrovateľ pristúpil ku mne a usmial sa na mňa. Vzápätí vymenil nádobku, z ktorej do mojich žíl odkvapkávala mne neznáma tekutina za inú…​ Nevedno prečo, zmocnil sa ma strach. Čo ak…​

Pravou rukou mi šklblo. Teda som sa nemýlil? Nie je to paranoja! Je to skutočnosť!

Paradoxne ma to upokojilo, i keď každé zaváhanie mi mohlo byť osudné…​ Do nasledujúceho šklbnutia som vložil celý svoj zvyšok energie.

Meaney sa zatackal a zrútil sa na zem, pričom sa mu do hrdla zabodla injekcia prichystaná zjavne pre mňa. Kým ja som sa pokúšal kričat, čo sa mi zrejme vďaka podivnej tekutine vôbec nedarilo, Meaney menil farbu z pôvodnej telovo ružovej cez fialovú až po belasú s nádychom zelenkavej. Prudko som stlačil varovné tlačidlo na mojej posteli. Do miestnosti vbehol doktor Stewart s rozopnutým plášťom, ktorý za ním vial ako nevestina vlečka. Ukázal som na Meaneyho a snažil som sa mu vysvetliť, čo sa stalo a čo chcel urobiť, ale Stewart ma pevne, i keď opatrne zovrel v rukách a prinútil ma opäť si ľahnúť. Vzápätí som zacítil, ako mi upevňuje ruky do uvoľnených popruhov a keď sa na mňa pozrel, z jeho pohľadu ma striaslo. Stewartova hlava sa stále približovala k mojej tvari a menila sa na akýsi obludný ovál. Začal som kričať. Jeho oči uz vypĺňali celý môj obzor a…​

"NIE!" skríkol som a prudko som sa strhol. Doktor bol preč. Sedel som doma na posteli.

'Bol to len sen??' neveril som sám sebe. Zazvonil telefón. Bol to Mark. Stručne som mu vysvetlil, že včerajšia práca vyšla a dnes budeme môcť pokojne pokračovať.

"Si v poriadku?" opýtal sa ma so záujmom. V mozgu mi zaznel varovný signál.

"Jasné, prečo by som nemal byť?" skúsil som reagovať defenzívne…​ Ale veď to bol len sen, ešte zo mňa naozaj bude paranoik!

"Nič, len tak. Okej, zatiaľ sa maj…​"

Zavesil som. Napokon, nebolo na tom nič divné, kladenie otázok bolo náplňou jeho práce a občas sa pýtal na nepodstatné veci. Deformácia.

Privolal som výťah. Keď sa zo svišťaním vzduchu rozbehol nadol, začal som mať opäť ten nepríjemný pocit…​ Snažil som sa zhlboka dýchať, ale bolo mi naozaj zle. Myslím, že som zamdlel…​

"Dobré ráno," začul som, akoby z veľkej diaľky.

"Dobré…​" zamrmlal som, ale pochybujem, že tomu niekto mohol rozumieť.

"Ako sme sa vyspali, pán David?"

"Zle…​" otvoril som oči.

"Doktor Stewart!!!" zvolal som, k môjmu údivu hlasno.

"Áno, pán David. Zdá sa, že sa váš stav zlepšuje," s uspokojením sa usmial doktor.

Zakrútil som hlavou a rukami som si zakryl tvar. Čo je toto? Čo to má znamenať? Kde som to a prečo som tu???

"Ako to, kde? Na Prvej paranoickej klinike…​" doktorov úsmev zmizol.

"Zdá sa, že ešte predsa len nie ste stabilizovaný…​" a vytiahol injekciu.

Do miestnosti vošiel ošetrovateľ.

"Thomas, dajte mu dva kubíky LH-7…​" povedal mu Stewart.

"Thomas??" zvolal som, "a čo je s Meanym?" obrátil som sa na doktora.

"S akým Meanym?!" začudoval sa doktor, ale v jeho hlase som zacítil náznak mierneho podráždenia. Alebo sa mi to len zdalo? Ošetrovateľ sa na mňa skúmavo pozrel.

Hlava mi hučala. Čo je skutočnosť? Som naozaj na nejakej psychiatrickej klinike alebo je to celé len sen? Absolútne reálny sen? Alebo účinok nejakej drogy? Ale ako by som si niečo také mohol uvedomiť??

Neskôr som sa dostavil k Stewartovi na pohovor.

"Robíte nám starosti, pán David. Mysleli sme, že ste už v poriadku, ale vy sa stále neviete vyrovnať s realitou. Naše lieky majú na vás slabý účinok…​"

"Pán doktor, ja nechápem ani prečo som tu, takže…​"

"Máte problémy. Našli vás v laboratóriu…​"

"…​na dlážke a nejavil som známky aktívnej mozgovej činnosti. To už poznám," povedal som mu a vychutnal som si jeho vyjavenú tvár.

Ktosi zaklopal a doktor sa ospravedlnil. Odišiel z miestnosti, ale cez okno dverí ma stále pozoroval jeden z ošetrovateľov. Na stole bol telefón, ale ten idiot na mňa stale čumel! Telefón!

Otoč sa, otoč! Vyzýval som ho v duchu. Po chodbe prešla sympatická sestra a ošetrovateľ sa s ňou dal do reči. Schmatol som slúchadlo a zavolal do laboratória.

Po troch zazvoneniach zdvihol Mark. Nechcel som strácať čas a tak som prestal pozorovať sestru a ošetrovateľa.

"Mark?!" zašepkal som.

"Peter! Si to ty?" z Markovho hlasu som cítil skutočný údiv.

"Áno…​ musím sa odtiaľto dostať!"

"Ale…​kde si? Už 7 dní o tebe nemáme žiadne správy! Kde si?"

"Prvá paranoická klinika! Ale neviem, ako som sa sem…​"

"Kde?" skočil mi do reči Mark. "Aká klinika?"

Po chvíľke som pochopil, ze Mark nemá ani tušenia o existencii takejto kliniky. Na tom by nebolo nič divné, ani ja som o nej nevedel, ale Mark ma začal uistovať, že taká klinika neexistuje.

"Ale…​" zahabkal som. Nechápal som, ako som sa sem dostal, ale ak nie som na klinike, kde som teda??? Napadlo ma slovo 'únos'…​

Do miestnosti vošiel doktor. Takmer som hodil slúchadlo na telefón a pozrel na Stewarta. Nevyzeral nervózny. Zrejme ma odpočúvali…​

"Ale samozrejme, pán David, že ste na Klinike. Ale váš priateľ Mark o nej prirodzene nemôže mať ani tušenia…​"

Zaťal som zuby. Začal som si nadávať, že som im tak ľahko podľahol a nechal sa nachytať na telefonát na tajné číslo. Vystavil som Marka nebezpečenstvu! A nielen to! Celý výskum! Zakrútila sa mi hlava a zrejme som od toľkého vzrušenia opäť omdlel.

Vyšiel som z výťahu a chvíľu som sa potácal krátkymi krokmi a snažil sa vnímať skutočnosť. Pevne som sa rozhodol oznámiť Markovi, ake následky má na mňa výskum. Bola to takmer schizofrénia, ale najhoršie bolo, že som nechápal, ako sa mi môže život takto deliť pred očami…​

Mark ma počúval. Vydržal to pol hodiny.

"Peter," povedal dôrazne, "to nie je možné. S tým náš výskum nemôže súvisieť!"

"Akože nie?? Vieš, čo zažívam? Keď sa preberiem na Klinike, myslím si, že je to realita!…​ Ten výskum sa nám vymyká z rúk, nevidíš?!"

"Peter…​ mal by si zájsť za mojim priateľom, je psychiater…​ Hádam by ti dokázal pomôcť…​"

"Ty ma vôbec nepočúvaš, Mark! Čítal si moju poslednú správu?" zvolal som.

"Peter," ignoroval otázku, "taká klinika neexistuje. Overil som to. Ani v tajných správach sa nič take neobjavilo…​"

Stíchol som. Mohol mať pravdu a ja som mohol naozaj byť chorý. Ten stres a výskum mozgových vĺn na manipuláciu s mozgom ma možno totálne zničil.

"Možno máš pravdu…​" priznal som po chvíľke ticha.

"Zavolám svojmu priateľovi. Dohodnem ti schôdzku…​" povedal Mark a zdvihol slúchadlo. Vyšiel som von z miestnosti a zamieril som k automatu na kavu.

Mark vyťukal číslo a počkal na zazvonenie.

"Doktor Stewart? Tu je Mark Winger…​ máme problém."

Cink!

Zazvonenie prichádzajúceho výťahu sa ešte pár sekúnd rozliehalo chodbou. Keď som sa však priblížil ku kabíne, vnútri nikto nebol. Poobzeral som sa dookola - všade ticho. Kto by aj mohol byť teraz vo vestibule? Veď je už noc, to len ja tu ešte straším.

Nastúpil som a stlačil tlačidlo s mojím poschodím. 27. Výťah ešte čakal, dával si načas a ja som mimovoľne pozeral cez dvere, či niekoho neuvidím.

Dvere sa zatvorili a výťah sa rozbehol. Trvalo to len chvíľku a keď som vystúpil a pripravil si kľúče, mimovoľne som zbadal, že číslo ukazujúce poschodie sa zmenšuje…​ Náhle sa ma zmocnil nepríjemný pocit a hlava sa mi začala krútiť ako kolotoč. Nechápal som, čo sa deje, ale videl som, ako sa mi pred očami zahmlieva a ja sa prepadám do temnej hĺbky…​

"Tak ako sa máme, pán David?" spýtal sa doktor. Nemusel som dlho hádať, kto to je.

"Ujde to, doktor Stewart. Mal som zasa živý sen…​"

"Nasadíme dalšie lieky. Ale celkovo sa váš stav zlepšuje. Dnes sa možno pôjdeme spolu prejsť von, čo poviete?"

Von! Slovo, ktoré malo priam čarovný účinok…​

"Pán doktor, kedy prestanú tie sny? A kedy sa dostanem domov?"

Stewart zaváhal.

"To je ťažké. Ale nečakajte to tak skoro…​ Váš problém je dosť zvláštny. Ale podľa toho, čo ste nám povedali o svojom výskume…​"

Výskum! Prísne tajný výskum! Čo som im o ňom povedal?!? Ak by získali moje výsledky výskumu mozgu, mohli by ich zneužiť! O čom to hovorí?

"Aké výs…​" začal som, ale pohľad mi padol na susednú posteľ, ktorá tam predtým určite nebola. Na posteli ležal človek.

Stewart pozrel mojím smerom a oznámil.

"Ach…​ nestačil som vás informovat. Ododnes máte nového spolubývajúceho. Ale myslím, že sa poznáte…​ pán Mark Winger…​"

Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:

  1. text bude zverejnený s uvedením autora
  2. text nebude upravený bez môjho súhlasu
  3. text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu