Stihla to?
Categories: Kokpit
Nestáva sa mi často, aby som sa okolo piatej vyskytoval v centre Bratislavy. Tento zážitok si ale asi zapamätám na dosť dlhý čas. Práve som zaplatil parkovné vo vymakanom automate pred Kyjevom a sadol si do auta. Snaha o umytie čelného skla nebola korunovaná valným úspechom. Vycúval som a tesne pred tým, ako som sa pohol dopredu, na mňa niekto začal mávať zvonku. Pozerám - nepoznám. Žena však mávala na mňa tak intenzívne (zúfalo), že som sa odhodlal pootvoriť okno. “Prosím vás, prosím vás, môžem vás poprosiť?” začala. V duchu sa mi odvíjalo fiktívne pokračovanie rozhovoru, ktorý zažil takmer každý z nás, keď ho osloví zvláštne vyzerajúci človek a po úvodných vetách je jasné, čo bude od vás chcieť… Toto však nebol ten prípad. Vystresovaná žena mi začala vykladať, že jej práve telefonovali, že jej matka odpadla niekde na ulici a že už k nej vraj ide záchranka, ale že ma chce poprosiť, či by som ju tam nevzal, že tam má malú dcéru a nemôže ju tam nechať na ulici. Tak som si povedal, že jej budem veriť a nechal som ju nastúpiť do auta. Pokračovali sme cez dosť plné mesto na Trnávku. Žena celou cestou rozprávala, zrejme v dôsledku stresu, lebo takéto situácie nikoho nepotešia. Nemohol som sa jej však veľmi venovať, mal som čo robiť, aby som cez sklo niečo videl (bolo mokro a tma a tie gumičky na stierače už vážne treba vymeniť), nemohol som sa ani ponáhľať. Dúfal som, že prídeme včas a najmä, že včas príde aj tá vraj-zavolaná sanitka. Keď som ju vysadil a obrátil sa na cestu domov, videl som z Trnávky vychádzať sanitku. Zamierila do ružinovskej nemocnice. Stihla to?