Karanténa
Autor: Ivan Noris
Kategória: sci-vi
"Doktor Lenny, príďte prosím na číslo 5…" ozval sa v interkome hlas službukonajúcej sestry. Peter Lenny odložil šálku kávy a zapojil mikrofón.
"Tu Lenny. Susan, o čo ide?"
"Priviezli nejaký nový prípad a Thomson myslí, že by vás to zaujímalo," odpovedala Susan po pár sekundách.
Lenny si striasol z plášťa omrvinky čokoládovej tyčinky (tej, ktorá sľubovala tomu, kto zašle výrobcovi papierový obal, zájazd na Floridu) a dopil posledné kvapky kávy. Vstal a kým kráčal k dverám, rozmýšľal, prečo asi Thomson nedá pokoj. Odkedy je tu, vždy si predsa vedel poradiť.
Zrýchlil krok, keď cez okienko izby zbadal dvojicu silných ošetrovateľov zápasiacich s nenápadným chlapom. Jeho nenápadnosť však určite nevyžarovala z červenej tváre a napätého pohľadu.
"Nechajte ma! Nechajte ma! Chcú ma zabiť! Pustite ma prosím!" kričal pacient.
"Thomson!" skríkol Lenny na lekára, ktorý práve pripravoval sedatíva. "Čo sa to tu dočerta deje?!"
Thomsonovi sa predsa len podarilo nájsť kúsok voľnej kože a rozzúrený pacient konečne schladol. Ošetrovatelia ho opäť priviazali k posteli a Thomson sa obrátil k Lennymu odkladajúc injekciu.
"Nesporne ťa to bude zaujímať… Priviezli ho dnes ráno policajti, držali ho na stanici, ale nevedeli, čo s ním, keď im začal rozbíjať zariadenie."
"Dobre, že ho priviezli sem, ešte mohol niekomu ublížiť, videl som, ake ste mali problémy s jeho upokojením…" začal Lenny, ale Thomson mu skočil do reči.
"Prepáč Peter, ale nie je to celkom tak… Ten chlapík je seržant Travis. Harry Travis. Dnes v noci pri zatýkani… začalo to tým, že do neho vypálil pätnásť nábojov a krátko po akcii sa celkom zrútil. Odvtedy je takýto."
Lenny sa zatváril zvedavo.
"To znie zaujímavo… hovoríš pätnásť? Čo to bolo za chlapíka? Vrah? Maskovaný útočník? Zlodej dámskych kabeliek? Pätnásť nábojov, to je ako z filmu."
"Žiaľ, to nám polícia zatiaľ nedokumentovala… Ale podľa toho, čo som počul, majú ťažkosti s jeho identifikáciou. Niekoľko rán dostal do tváre. Z tesnej blízkosti."
"V poriadku. Ten človek nás teda už zaujímať nemusí… Ale tento -"
"…Travis," pomohol mu Thomson
"Áno, Travis… Mal si pravdu, naozaj je to veľmi zaujímavý začiatok… Prines mi do kancelarie jeho záznamy, ok? Všetko, čo nájdeš…". Lenny bol vzrušený. Po dlhom čase konečne prípad! Nie bláznivé staré ženské, čo sa motajú po chodbách, alebo obyčajné depresie a psychózy.
'Nie,' hovoril si, 'za týmto je niečo viac!'
Sestra priniesla biely fascikel.
"Posiela vám to doktor Thomson," povedala.
"Výborne, ďakujem!" Lenny sa okamžite vrhol do štúdia podrobností. Postupne však jeho napätie vyprchalo.
Harry Travis bol celkom priemerný občan, s dobrými výsledkami na škole i v akadémii. 27 rokov, ženatý, zatiaľ bezdetný. Nič, čo by nasvedčovalo psychickým problémom, dokonca žiadne dedične sklony. Informácie ďalej tvrdili, že je to človek veselý a úplne pokojný. Vyzeral absolútne neškodný. A predsa vypálil do človeka plný zásobník z päťmetrovej vzdialenosti.
"Áno, máš pravdu, vyzerá celkom neškodne. Hneď som si myslel, že to bude poriadne zamotané," povedal do telefónu Thomsonovi.
"Myslím, že by sme ho mohli skontrolovať. Sedativa by pomaly mali prestať účinkovať."
"Výborne, Tom. Stretneme sa tam." Doktor Lenny zavesil. Nič tu nedávalo zmysel.
Harry Travis sa nechápavo obzeral okolo seba. Nevedel, kde je, ani ako sa tam dostal. Navyše, nemal ani potuchy o tom, čo sa stalo v noci.
"Takže, pán Travis, vy sa naozaj nepamätáte, čo sa udialo tejto noci?" spýtal sa ešte raz Lenny.
"Nie… pán doktor, ale nechápem, prečo ma držíte na psychiatrii!" trochu podráždene odpovedal Travis.
"O chvíľu príde váš kapitán, upokojte sa," ukľudňoval ho Lenny a začul Thomsona, ako si robí záznam do diktafónu.
"… sa prebral po ôsmich hodinách od incidentu. Trpí dočasnou, alebo aspoň dúfame, že dočasnou stratou pamäti. Očakávame dalšie informácie, ktoré nám poskytne výsledok ranného vyšetrenia…"
"Tak, Harry, ty si nam v noci dal zabrať!" povedal s jemným podtónom irónie kapitán Morgan. No hneď vycítil, že to nebolo najrozumnejšie.
"Kapitán, čo sa stalo? Nechápem, o čom to hovoríte!"
Kapitán Morgan pozrel na oboch lekárov a povedal mu, čo sa stalo. Travis nechápavo zakrútil hlavou.
"To nie je možne," povedal napokon, "cítim sa skvele, len si na nič nepamätám."
"Harry, tvoj partner hovoril, že si do neho pálil akoby …" pozrel na lekárov, "akoby si sa toho človeka strašne bál, alebo ho nenávidel."
Travis pokrútil hlavou.
"Harry, "prehovoril doktor Lenny, "mohli by sme vás podrobiť hypnóze, aby ste si spomenuli, čo sa stalo. Pravdaže, ak s tým súhlasíte."
Travis zaváhal. Ale nakoniec súhlasil. Aj on chcel poznať pravdu rovnako ako oni.
"Výborne, Harry, necháme to na zajtra, dobre? Dnes ešte budeme analyzovať výsledky ďalších testov." Lenny sa nemohol zmieriť s myšlienkou, že ranné výsledky boli úplne neurčité. Začínal mať síce podozrenie na nejakú formu schizofrénie, ale kým niektoré údaje túto možnosť podporovali, iné ju zasa vylučovali. Zajtra sa uvidí.
Lenny sa prechádzal na morskom pobreží a vychutnával západ slnka, keď zrazu zazvonil telefón. A kým sa stihol začudovať, obraz mora sa pomaly rozplynul a doktor Lenny sa prebral. Pozrel na hodinky - bolo niečo po jednej. Zdvihol slúchadlo.
"Lenny…"
"Peter! Travis sa pokúsil ujsť, pretrhol jeden z popruhov a zranil ošetrovateľa," rýchlo zo seba sypal Thomson.
Lenny sa ihneď spamätal. Po spánku už nebolo ani stopy.
"Hneď som tam!" zvolal Lenny jednou rukou v košeli. Priebeh prípadu začínal byť príliš podozrivý. Nič z toho mu nepripadalo nové, ale mal akýsi nejasný pocit, že sa všetko deje príliš rýchlo. No čo, práca na klinike nebola nikdy prechádzkou po pobreží, o ktorej tak dlho sníval.
"Harry, Harry, upokojte sa! Ste v bezpečí, nikto vám neublíži! Počujete ma? " Doktor Lenny sa naozaj snažil, aby jeho hlas neznel unavene.
"Nechajte ma! Nechajte ma! Nechápete?!? Musím ujsť, chcú ma zabiť! A vás všetkých tiež!! Rýchlo, pustite ma!" kričal Travis.
"Upokojte sa, nikto vás nechce zabiť. Ste na klinike, som doktor Lenny, nepamätáte sa? Veď ste vyzerali celkom…"
"Doktor?! Tak ma chápte, človeče! Nevidíte, čo sa tu deje? Pustite ma prosím!"
Lenny pomaly pokrútil hlavou.
"To nemôžem. Uznajte, že ste trochu rozrušený. Myslím, že by ste si mali oddýchnuť…" pozrel na Thomsona.
"Vy ste blázon! Oddýchnuť? Nechápete to! Nechápete! Mňa už dostali, ale dostanú aj vás!! Rýchlo ma pustite, kým nie je neskoro…" Zrazu Travis stíchol, mdlo sa usmial a hlava mu odkväcla. Thomson vytiahol z jeho ruky injekciu.
"Teda…" začal Lenny, ale do miestnosti vstúpil ošetrovateľ, ktorý mal pri Travisovi službu. Držal si na nose vreckovku.
"Ste v poriadku, Sticker?" obrátil sa na neho Thomson.
"Áno, pane. Neviem, ako sa mu podarilo vyšmyknúť z remeňov, ale keď som sa ho snažil uzemniť, udrel ma. Zvláštne je, že necítim bolesť po údere, len ma trochu pobolieva hlava… Prepáčte, že som vám to tu zašpinil," ukázal na podlahu, na ktorej boli všade naokolo krvavé stopy.
"Poďte so mnou, pozriem sa vám na to," povedal Thomson a nechal Lennyho stáť pri Travisovej posteli. Doktor vyzeral znepokojený. Rozmýšľal, či by nemal zavolať nejakého väčšieho špecialistu. Nariadil dvojité hliadky pri jeho posteli a znovu sa začal pozerať do Travisových papierov.
"Doktor Lenny!" vrútila sa do kancelárie sestra, no doktor stále ležal na stole v hlbokom spánku. Rozmyšľala, či ho má zobudiť, no vec bola príliš vážna.
"Doktor Lenny! Zobuďte sa, prosím…" naliehavo pokračovala.
"Susan? Čo sa zasa deje?" Lenny tentokrát nedokázal predstierať, že by si pospal ešte zopár rokov.
"Sticker… je úplne mimo! Doktor Thomson tu nie je a doktor Lewis mi kázal ihneď zavolať vás. Vraj je to to isté!"
"Čo to isté? Ako to myslíte?" Lenny si pretrel oči a vstal od papierov.
"No vraj tie isté príznaky ako ten policajt."
"Čože !?!" Lenny sa rozbehol a z diaľky ešte začul číslo miestnosti, v ktorej leží Sticker.
O pár hodín sa znovu stretol s Thomsonom, no tentokrát bol s nimi i Lewis, ktorému sa v noci podarilo spacifikovať silného ošetrovateľa.
"Počúvajte, zachádza to príliš ďaleko. Neviem, čo to znamená, ale nemáte pocit, že tie dva prípady nemôžu byť náhodné?!"
"Samozrejme, Peter," ozval sa Thomson, "keby sa to stalo kdekoľvek inde v Štátoch a v iný čas, beriem. Ale toto protirečí štatistikám."
Lenny sa pozrel na Lewisa a ten spustil.
"Keď som išiel okolo kancelárie ošetrovateľov, začul som buchot a keď som sa tam pozrel, Sticker sa tuším snažil hlavou roztrepať stôl. Bol úplne hotový a myslím, že ani nepočul, čo mu hovorím. Ani neviem, ako sa mi podarilo dať mu dávku z paralyzéra. Ale stihol mi jednu vraziť…" pošúchal si nos. "O chvíľu tu budeme mať všetci napuchnuté nosy," uškrnul sa, ale hneď zasa zvážnel.
Lenny rozmýšľal. Nemal sa čoho zachytiť. Všetky výsledky boli neurčité alebo negatívne. Nič nepotvrdzovalo žiadne teórie o schizofrénii a predsa mali všetci pocit, že Travis a teraz aj Sticker sa správajú úplne odlišne, ako predtým. Ale Sticker bol jeho ošetrovateľom a…
Rozhodol sa. Nikdy nepočul o prenosnej psychickej poruche.
"Myslím, že by sme mali nariadiť karanténu. Nevieme, o čo tu ide a zistíme to zrejme až keď bude neskoro. Nemocnicu musíme uzavrieť. Lewis, zavolaj Greywoodovi!" povedal pevným hlasom.
"V poriadku… ale nemáš pocit, že je ešte priskoro?"
"Áno," priznal Lenny, "ale radšej tu chcem mať viacej špecialistov a nebudeme ohrozovať životy ostatných pacientov. Nariadime evakuáciu ostatných oddelení. Zavolaj mu."
Lewis vstal a pobral sa do svojej kancelárie. Thomson zívol a povedal Lennymu:
"Poďme sa pozrieť na Travisa. Skúsime tú hypnózu…"
"Harry, počujete ma?"
"Áno, doktor Lenny. Počujem vás zreteľne."
"V poriadku. Spomeňte si na poslednú noc. Na tú, keď vás sem priviezli."
Travis zmenil výraz tváre a vyzeral napätý. Potom povedal:
"Bol som tam… bol tam ten chlapík, ktorého sme hľadali…"
"Kto bol ten chlapík?"
Travis stíchol.
"Neviem… nepovedali nám, koho hľadáme. Mali sme ho nájst a priviesť na stanicu…"
"Povedali vam ešte niečo, Harry?"
"Ne-neviem… iba, že je ozbrojený a nebezpečný."
"V poriadku," Lenny pozrel na Thomsona. Zatiaľ to nedávalo veľký zmysel.
"Čo sa stalo potom? Prečo si naňho vystrelil?" opýtal sa naliehavo.
Travis sa začal triasť.
"Bojím sa… bojím sa ho… strašne sa ho bojím, cítim, že mi chce ublížiť, v ruke má zbraň, ale tá mi nenaháňa strach," vzäpatí Travis siahol rukou k pravému boku akoby chcel vytiahnuť revolver a strieľať.
"Upokoj sa, Harry, kedykoľvek sa môžeš vrátiť."
"V poriadku… som v poriadku." Travis sa naozaj mierne upokojil.
"Tak, Harry, čo teraz cítiš? Zabil si ho… čo sa stalo potom?"
"Cítim… tlak… hučanie v hlave…" siahol rukou po nose, "krvácam… a…" Travis sa prebudil.
"Fajn, Harry, môžeš si oddýchnuť," povedal Lenny.
"Doktor, čo ste zistili?" opýtal sa pokojne Travis. Na monitore vedľa jeho postele si Thomson všimol, že jeho pulz náhle klesol na 60 úderov za minútu.
"Neskôr, Harry, teraz máme ešte prácu, dobre?"
"V poriadku, doktor Thomson, doktor Lenny. Dovidenia."
Pred zatvorenými dverami izby sa na seba nechápavo pozerali dvaja doktori.
"Ako je to možné, že je teraz taký kľudný?? Videl si jeho pulz? Má sotva 60 a pred hypnózou mal rovných 112!" potichu, aby to nebolo počuť dovnútra, hovoril Thomson.
"Som z toho rovnako nervózny ako ty…" priznal Lenny. Okolo prešli dvaja ošetrovatelia, ktorí prevážali dalšieho pacienta. Evakuačné opatrenia.
"Všimol si si tiež, že predtým bol úplne iný? Najprv chce ujsť, je úplne agresívny, trepe o nebezpečenstve a že ho niekto dostal a potom je ako baránok. Ak je toto schizofrénia, potom to ide nejako rýchlo."
Lenny rozmýšľal. Áno, niečo zistil.
"Počuj, Tom, ono sa to opakuje v intervaloch. Teraz to bolo tuším 8 hodín. Poďme ku mne, prezrieme včerajšie záznamy," povedal Lenny a rýchlym krokom zmizli v kancelárii riaditeľa.
Lenny mal pravdu. Z údajov bolo zrejmé, že aj včera sa náhla zmena udiala po ôsmich hodinach. A ako zistili zo správy kapitána Morgana, Travis sa začal správať divne o niekoľko hodín po akcii.
Niečo tu teda bolo. Neznáma choroba? Vírus? Lenny rozmýšľal a znovu prezeral výsledky, ale nenašiel nič. Od výsledkov normálneho zdravého človeka sa odlišovali len vyššou hladinou adrenalínu a zvýšenou mozgovou činnosťou, aspoň podľa EEG. Ale to bolo pochopiteľné.
"Tom!" zvolal Lenny, "poďme rýchlo za ním! Musíme ho opäť zhypnotizovať!"
"Načo, Peter? Veď v tomto stave nám nepovie nič," pochyboval Thomson.
"Práve preto musíme za ním ísť teraz. Mám taký šialený nápad!"
Thomson prikývol. Zrejme si pomyslel o Lennym niečo nevedecké, ale navonok to nedal nijako najavo.
Travis bol úplne pokojný.
"Harry, spomeň si na tú noc…"
Travis mlčal. Okrem pravidelného dýchania sa ani nepohol.
Thomson pozrel na Lennyho, no ten sa tváril stále rovnako. Vedel, čo chce.
"Harry?"
Opäť ticho.
"Chcem hovoriť s Harrym," povedal Lenny napokon.
"Myslím, že to teraz nebude možné," odpovedal Travis okamžite. Thomsona myklo. Čo je to za reakciu v hypnóze??
"Prečo to nie je možné? Kto ste?" opýtal sa Lenny.
Travis sa usmial.
"To nie je dôležité. Ja som a Harryho nechajte na pokoji. Potrebujem ho," odpovedal dôrazne.
"Načo ho potrebuješ?"
"Doktor Peter Lenny, máte priveľa otázok," a Travis sa zobudil. Lenny a Thomson sa na seba nechápavo pozerali. Niečo také ešte v živote nezažili. Nielenže sa pacient sám preberá z hypnózy, ale odoláva otázkam.
Lenny si pretrel čelo.
"To nie je Travis."
"To vidím, ale…"
"Nie, Tom, to nie je on. Nie je to rozdvojenie osobnosti. Má niečo v hlave."
"Iste," uškrnul sa Thomson, "každý máme niečo v hlave. Ale hádam nechceš povedať, že má v hlave nejakého parazita! Ešte začneš tárať o mimozemšťanoch!" zasmial sa Thomson a podozrievavo pozrel na Petra.
"To nie je príliš vtipné," chladne povedal Lenny. "Hovoril som s Morganom. O tom chlapíkovi, čo ho Travis zastrelil, nemajú žiadne informácie. Akoby nikdy neexistoval. A okrem toho, zhora dostali príkaz, aby prípad prenechali FBI. To sa mi nepáči. Zrejme ich o chvíľu budeme mať na krku aj my."
"Ale Lenny, nás predsa vôbec nemusí zaujímať, čo je s prípadom. My musíme sledovať Travisa… a Stickera. To je pre nás to najdôležitejšie," zdôraznil, akoby ozaj na ničom inom už nezáležalo. "Ozaj, vieš, že je to s ním už celkom rovnaké, ako s Travisom?" povedal a Lenny mal pocit, že to vyslovil s veselým nádychom. Prečo ho to teší?
"Poďme si dať kávu… Mám toho plné zuby," povedal nahlas. Možno je len prepracovaný a unaveny. 'A začínam byť paranoidný,' dodal v duchu.
"Fajn, fajn," súhlasil Thomson. Pohli sa k chodbe.
"Mimochodom, kde je Lewis?" opýtal sa Lenny, keď vyberal plastový pohár z automatu.
"Lewis?" Thomson sa zatváril prekvapene, "naozaj neviem, kde by mohol byť, veď nemá službu."
Lenny prudko položil pohár s horúcou kávou a obrátil sa. Žeby Lewis odišiel len tak, keď majú na krku karanténu?
"Kam ideš, Peter?" volal za ním Thomson a rozbehol sa za ním.
"Volať FBI. Mali by to sem prisť prezrieť, pacientov sme už transportovali."
Thomson ho zastavil.
"To nemyslíš vážne!" povedal dôrazne.
"Myslím. A pusť ma…" striasol jeho ruku z ramena.
"Nie, Lenny. Nikam nebudeš volať. Už som všetko zariadil. Budeme pokračovať vo výskume sami!" povedal Thomson so žiariacimi očami.
"Si blázon! Nemáme na to personál a potrebujeme aj spať! Už si zabudol, že sme 24 hodín na nohách? Idem hneď volať."
Thomson sa zatváril pohŕdavo. Dopil kávu a pozrel na Lennyho usmievavými očami. Náhle zmenil tón hlasu.
"Peter Lenny, myslím, že som sa vyjadril dosť jasne. Ľutujem, ale budeme pokračovat sami. A či chceš, alebo nie, ostaneš s nami," usmial sa, no v jeho úsmeve nebolo nič veselé.
Lenny mu pozrel do očí a pocítil strach. Príšerný, neovládateľný, panický strach. V nohách zacítil pokyn na rozbehnutie, no niečo ho zastavilo. Bol predsa len lekár.
"Ty krvácaš?!" zvolal a pozeral na kvapky krvi padajúce na dlážku akoby ho hypnotizovali.
"Nie, Peter Lenny. To ty krvácaš," usmial sa Thomson.
Peter si siahol na nos. Naozaj, jeho prsty boli červené. Pred očami sa mu zahmlilo a do hlavy sa mu začala hrnúť krv a možno aj niečo iné. Zatackal sa a hučanie v ušiach zosilnelo. Nohy sa mu podlomili a zosunul sa na zem.
"Uvidíme sa, Peter Lenny," usmial sa naposledy Thomson.
Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:
- text bude zverejnený s uvedením autora
- text nebude upravený bez môjho súhlasu
- text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu